utorok, 28. februára 2006

SPUCATUM TAURI


Vraj som normálne veselá kopa! Otázka je čoho...

Rozmýšľam až príliš často. Napriek tomu som ešte nič svetoborné nevymyslel.
Poznám sa až príliš dobre. Napriek tomu akosi nenachádzam riešenia na problémy, ktoré mám.
Stretávam každý deň kopec ľudí. Napriek tomu sa v tej kope cítim v "klasických momentoch" stratený a sám.
Milujem. Napriek tomu neznášam.
Nachádzam strach. A vďaka nemu si uvedomujem, že ja nechcem hľadať. Nemohlo by to byť tak ako predtým? Chcem späť... späť svoj pokoj. (Hoci som ho nikdy nemal.)

Volajte ma dvojzmyselník. Teraz som však nezmyselník!

Chcel by som byť zmyselník :-)

Poštová schránka

Dostali sme správu. Do schránky, aj s ústrižkom novín. Na lístočku bol text: „Toto je to, čo som Ti spomínala, že zabralo u mňa. Čauko, Jana.“ Neviem, čo slečna, či pani Janka textom myslela, ale na ústrižku novín boli dva články.

Prvý bol ohľadom zázračnej tabletky na ženskú a mužskú sexualitu. Nevieme ako Janke tabletky zabrali na erekciu, ale referencie boli dobré. „Už žiadne zlyhanie v posteli.“ „Odkedy mám pravidelnú erekciu, znovu skutočne žijem.“ Byť na jej mieste a zobudiť sa ráno s erekciou, no neviem neviem.

Druhý bol o zázračnom chudnutí. 17 kg za dvadsať dní. Chápete, za dvadsať dní o 17 kg menej, či viac? A môžete jesť všetko, na čo máte chuť. No tak šup sa dievčence, Charlie, Pecosita, ide sa, už žiadne namáhavé cvičenie, klobás do ruky, štrúdel tiež a o dvadsať dní vás nespoznáme.

pondelok, 27. februára 2006

Filmový víkend so zdravou stravou

A je po víkende. Sobota, čisto filmový deň. Lola Rent (Byť slobodný, tak Franku Potente by som bral. Sakra, slobodný som. No dobre, byť na ženy, tak by som ju bral. Ale jednotkou je aj tak Nicole Kidman), Čarodejník zo zeme Oz (klasika s úžasným songom Over the Rainbow), Terminál (nuda jak sviňa) a Being Julia. Julia nemala chybu, veľká to herečka, zaraďujem do rebríčku najobľúbenejších. Na návštevu prišiel nový frajer Pecosity. Nezdá sa chlapec, ale dosť vtipný vie byť. Celý deň tuším z izby nevyliezli ani.

Nedeľa, návšteva rodiny. Brat stihol porozprávať príhodu „nakupovanie s mamou“. „Poďme ešte na ridgebega“, zahlásila mama. „Mám pocit, že myslela Richmena“, usmieva sa pri rozprávaní brat . A nakoniec, večerné pozeranie filmov s Charlie. Final Destination a Daredevil. „No a máme tu seksík“, zahlásila Charlie pri filme. Scéna bola dosť akčná. Teda v Pecositinej izbe. Asi sme si tie štuple do uší mali na jej radu predsa dať. Ale aspoň niekto si užil. No nie?

Dnes sme boli opäť na obede s Charlie. Nikde nijaké sýkorky. Smutné. Až na jednu. Charlie sa zapáčil jeden chlapec. No keď som pozrel poriadne, zistil som, že ho poznám. Nič pre Charlie, big space queen.

Podstatný bol ale obed. Začal som sa stravovať celkom zdravo. Žiadne mäso, iba rybu. A dnes tá ryba s knedľou a kapustou bola skvelá. Mňam. Ten druh ryby musím kupovať častejšie, volala sa tuším bravčová. Mňam.

nedeľa, 26. februára 2006

- Čítam skvelú knihu. Sa volá, že Lovely Bones.
- Dúfam, že nie kuchársku...

piatok, 24. februára 2006

S+S


Bolí ma hlava. Už vyše týždňa. A neprestáva.

Chýba mi. Teda chýbajú mi. Dve veci, dve eSká.


Prvé eSko je slnko. Slnečné dni plné svetla, tepla a dobrej nálady. Ulice plné sýkoriek, okrídelných aj tých, čo cestujú električkami.

Druhé eSko je TO. Veď viete. Viem, že vám TO možno chýba dlhšie, ale ja som ženská nenásytná a okrem toho, vaša hormonálna búrka ma strhla a ja sa teraz cítim mierne zvrhlá.

Tááákže teším na víkend ;). Reedovi odporúčam štuple do uší a Charlie a Nickovi....vlastne tiež.

štvrtok, 23. februára 2006

Cítim sa ako diskriminant

Idylka úžasného večera po nevydarenom hokeji s Čechmi, keď nás Nick vyháňa zo svojej postele, v ktorej sme ako ináč, všetci štyria spolu.
„Pecosita, Charlotte, ide sa spať!" Čistá diskriminácia na základe pohlavia.
Cítim sa ako ... diskriminant!

utorok, 21. februára 2006

Good morning, good morning

To bol včera večer večer. Stretol som sa s mojou dlhoročnou kamarátkou po dlhom roku. Volajme ju Silvia. Pizza, vínko, tiramisu, sicília. „Potrieť cesnakom?” „Nie, ďakujeme, nebudeme sa bozkávať.” „Ale kebyže si to rozmyslíte, zakričte.” „Áno. Teda nie, nerozmyslíme. A áno, nezakričíme.” Milá bola, milá. Dopriala by.

Mňam. A to tiramisu. Najlepšie v meste. Ak bude niekto chcieť, veľmi rád zoberiem. To bola opäť nenápadná poznámka pre sýkorky. No nie a nie napísať mi, tak opakujem. Silvia, tá mala zážitkov. Samí chlapi. Rande, chlapi, nemajú sa k činu. Nerozumie im. Na to jej známy poradil. „Uvedom si, nemusíš im rozumieť, just fuck them.“ Ona sa len usmiala a povedala: „To teda vysvetľuje skoro všetko v tvojom živote.“

Dobre bolo, mňam. Bránica precvičená. Doma sme to so štvorkáčmi zakončili s Mommy Adler. A tak si znova zaspievajme.

Good morning, good morning. Come on, girls, jump in!

It's great to stay up late

Pretože si to môžem konečne zase dovoliť. A tak sa teraz zo zameškanej korešpondencie dozvedám nové veci.

Ja ho asi zderem! Ten chl(a)p nevie držať jazyk za zubami. Zase všetko vykecal. Že som sa dal na makrobiotické párky, že odmietam mlieko. Ale mne vážne chutia, sakriš! Aj keď... uznávam, piecť bábovku bez cukru je do neba volajúca nehoráznosť. Priznávam, chutila otrasne.

A tak idem na to pekne po poriadku. V prvej fáze žiadne mäso a mlieko, obmedzenie cukrov. Na rozlúčku sme si spravili palacinky. Neviem, akým zázrakom sa nám podarilo z litra tekutého cesta zhotoviť až 9 kusov!!! Tomu sa hovorí minimalizmus. Príprava trvala presne dve hodiny. Od smiechu a smradu prepáleného oleja, nás prešiel hlad. Tomu sa hovorí diétny prístup. Tomu sa hovorí - frknime to na blog, ako fotoreportáž. There u go...

Na prípravu deviatich palaciniek potrebujeme pol litra mlieka, 220 gramov hladkej múky (merané od oka, lebo do jedinej odmerky sme medzičasom naliali mlieko), štipku soli (morskej, ako inak?), od oka práškového cukru a dve vajcia (štylizácia obrázku je čiste náhodná - "toto nám určite zožerú!")

Následne všetko dobre premiešame. V rámci šetrenia svalov a vystupňovania kuchynskej zábavy používame ručný mixér. Dopredu si pripravte niečo dobré na čistenie obkladačiek...

Na rozpálenú panvicu (nie, nedotýkame sa jej prstom!) rozlejeme vopred pripravené cesto, so called maglajz.

Dno panvice pokrýva maglajz, a to rovnomerne. Teraz je ten správny čas venovať sa manikúre, kým sa nám palacinka nesfarbí do zlatista. Keď sa začne oddelovať okraj, je najvyšší čas, odložiť pilník a chopiť sa obracačky.

WARNING: Vyhadzovanie, hoc efektné, neodporúčame. Znižuje percento úspešnosti produkcie neuveriteľného množstva (až deviatich) palaciniek!

Pokus č. 1 - Za použitia olivového oleja a slabého plameňa plynového sporáku vzniká prvá palacinka, tzv. chudinka. Často býva terčom výsmechu všetkých zúčastnených.

Po úpornej námahe pozor na vysoko nebezpečných objedačov! Ich výskyt je v kuchynských priestor viac ako pravdepodobný a efekt ich pôsobenia vo vzťahu k motiváci palacinkára výsostne nepriaznivý (viď. obrázok vyššie)

Pokus č. 2 - Následkom pridania intenzity plynu a rastlinného oleja vzniká palacinka s kakaovým efektom, tzv. kakacinka. Konzumácia je možná, kakacinka chrumká.

Ak si naivne myslíte, že kakacinke, dokážete predísť tým, že pod maglajz systematicky podlievate olej, máte pravdu. Ale verte mi, taká kakacinka je siedme nebo v porovnaní s tým, čo zošuchnete z panvice plnej oleja.

Pokus č. 3 -Výsledkom úžasného nápadu použiť menej rastlinného oleja je tzv. (o)trhanec, konzumuje sa na mieste, príp. si k nemu šplechnite trochu džemu. Neodporúčame zvyšný džem z taniera konzumovať sacou metódou, vraj je to nechutné...

Pripravený (o)trhanec, alebo - ak ste boli šikovnejší ako objedači, tak - palacinku potierame džemom podľa vlastného výberu.

WARNING: Nedotýkajte sa Vašich vlasov, máte mastné prsty!

A pekne zrolujeme... Bacha, šmýka sa to :)

Nasleduje kultúrna vložka v podobe nemiestneho vtipu: Viete, aký je rozdiel medzi pílením dreva na cirkulárke a utieraním zadku po "e-e machen"?

Žiaden, pošmykne sa vám ruka a prsty sú v riti.

Rolujeme... Rolujeme... Rol... Som vravel, neškrabte sa vo vlasoch!

Fertig. No nevyzerajú lákavo? (Aj po nemiestnom vtipe)
"Aj tak si myslím, že tam nemala ísť hladká múka, ale minimálne polohrubá."

No zdanie môže klamať! Objects in the mirror are closer than they appear. Ako mi raz napísala Lenka: "Sójová nátierka mi predvčerom chutila. Včera mi ale chutila ešte viac, keďže som si na ňu nakrájala maďarskú salámu."

It's great to stay up late.

pondelok, 20. februára 2006

Ešte som od hladu neumrela!

- „Že ti to prihorelo?“, kričí mama, keď zacíti spáleninu mlieka.

- „Jasné že mi to prihorelo!“, revem jej späť, zatiaľ čo sa rúti do kuchyne.

- „Prosím ťa, ako je možné, že nevieš uvariť ani obyčajný puding?“

- „Ja som ti hovorila, že to neviem, ale ty nie. Uvar a ja idem povesiť prádlo. Keby som to vedela, určite by som to spravila a neobťažovala by som sa priznávať, zas a ZNOVA, že neviem variť!“

- „Ty sa určite nikdy nevydáš! Alebo budeš potrebovať kuchára, lebo inak by ste zomreli od hladu!“

Prečo sú všetci priam posadnutí tým, že žena musí vedieť variť, inak je „nepredajná“? Dokedy ešte budem ako čierna ovca rodiny a spoločnosti? Zato, že neviem variť a piecť? Ale hrnčekový koláč podľa návodu by som zvládla. Ale to sa vraj neráta. Tak ďalej. Ozdobovať perníky som sa tieto Vianoce naučila. A tiež viem pražiť palacinky, vypražiť rezne, uvariť kura a iné kuracie časti na prírodno. Veď dať to na panvicu alebo do rúry a počkať, kým to zmäkne, nie je až také zložité. Alebo žeby som mala naivné predstavy?

Fakt je smrteľným hriechom uvariť tvrdkavú ryžu alebo ak ma ani nenapadne, aby som vymýšľala, aké korenie to ešte potrebuje, aby to malo tú správnu príchuť, aby to ale nechutilo ako naposledy, ale aby základ zostal nezmenený? Ak je to tak, vzdávam akékoľvek pokusy o nadväzovanie vzťahov s osobami opačného pohlavia. Aspoň ich ušetrím desivému zisteniu, že po mojom boku je to len na dobu určitú – dokiaľ nezomrú na škvŕkanie v žalúdku alebo ich neprestane baviť moje ustavičné kibicovanie. Takže kto si trúfa...?

štvrtok, 16. februára 2006

Hormonálna búrka

Keď hormóny sa búria,
blesky poletujú obývačkou za sprievodu dvojzmyselných narážok.
Keď hormóny sa búria,
všetkým členom domácnosti to už riadne lezie na mozog.
Sýkorky sem, sýkorky tam.
Sýkorky sú témou number one.

Hormonálna divočina,
a jar ešte nezačína.

streda, 15. februára 2006

Valentínske rozhovory

Už čoskoro sa to dozviete!
Bude to možno prekvapujúce, možno zarážajúce a ... možno ani nie.
Už to asi tušíte, ale nikto to ešte nevyslovil nahlas, nikto nepovedal pravdu. Asi preto, že je to moja pravda! Moje tajomstvo, o ktorom máloktorí vedia, ale vám som to ešte nepovedala. Nie žeby som nechcela! Chcela! Už toľko krát, že som to prestala rátať...
Ale už to nebude dlho trvať. Sľubujem.

Ďakujem za nádherný večer. Asi začnem mať rada tento „prekomercionalizovaný“ deň. Lebo s VAMI je každý deň výnimočný... :-)

Valentín sem, Valentín tam

Už ma unavuje toľko komercie v láske. A nie neunavuje, dnes bol konečne o inom. Dnes som dostal tri krásne Valentínky. Žltá ruža od Reeda, neuveriteľne prekvapila. Aj s pusou, ale pśśśt, to je tajné. Originál som sa najprv aj zľakol. Ďalšou bolo vrecúško plné levandule od Pecosity pre dobrý spánok. Teraz neviem či toľko v noci vystrájam, alebo čo. A nakoniec sladké prekvapkanie s hračkou od Charlie. Neuveriteľné koľko zábavy môže spôsobiť jedna hračka. Vie čím potešiť.

Ako to dopadlo? Začalo to šampusom a skončilo dvoma fľaškami vína. Zeleného, kyslého, nabudúce dáme iné. Pri rozhovoroch o práci, priateľoch, povrchnom hodnotení ľudí v TV sme to ukončili rozhovormi a sexe. To by nebola téma, ku ktorej by nemal najviac komentárov Reed. Ešte teraz vykrikuje a nemôžem spať. „Tak dobrú teda“, kričím na nich.

A aby som nezabudol. Ešte bola aj virtuálna. Valentínka. Tak na základe nej, čakám na telefonát, že zavoláš. Veď vieš, ty si to poslal, nie ja. Teším sa.

utorok, 14. februára 2006

Hopkanie


Valentín. Nevadí mi, ani ho nezbožňujem. Minuloročný ma sklamal.
A toho roku...mám znovu na koho myslieť.

Som unavená, lebo začala škola. Dejú sa smutné veci a zmeny v životoch mojich blízkych.

A dejú sa aj veselé príjemné sexi láskavé veci v mojom živote.
Dnes som sa prešla po Starom meste. Posadila som sa na mantinel klziska na Hviezdoslavovom námestí. Slniečko svietilo a aj keď je všade ešte dosť snehu, ja cítim, že príde jar. Skôr či neskôr (ale uvítala by som skôr to skôr než to neskôr).
Hopkám ako taký veselý zajko. Hop. Hop. Alebo, že by to hopkali moje splašené hormóny?

Posielam ti Valentínku


Nenápadnú. Malilinkú.

Sviatok hoc je komerčný,
Valentínka poteší.

A tak teš sa, pookrej,
miluje ťa - aj keď gej :)

nedeľa, 12. februára 2006

Volajte ma Charlie

Jedného pekného večera usadená v obývačke jedného z mojich „domovov“, toho bratislavského, aby som bola presná, a v prestávke medzi učením sa na skúšku zisťujem, čo majú nové moji najdrahší spolubývajúci. V rámci sarkastických poznámok, veď ako ináč, poodhaľujem svoje perfekcionistické sklony a v tom to prišlo. Charlotte! Ty si úplne ako Charlotte, vieš, zo Sex and the City! Ten víťazoslávny výraz ich tvárí bol geniálny. „Konečne sme prišli na to, ako ťa budeme volať. Charlotte.“

Nerada rozprávam o sebe a už vôbec sa nerada vychvaľujem, ale keď inak nedáte, skúsim, čo to spraví.

Väčšinu svojho času sa snažím mať pozitívny pohľad na svet, teda s výnimkou, keď som v práci, v škole a keď pozerám pravidelný súhrn udalostí dňa. Vtedy by som ho nazvala skôr realistickým, mierne pesimistickým až sarkastickým. A diskusné relácie, to je moje. „Okomentujem“ ich z každej strany a ako poznamenal Nick, niekedy nemiestne. Jednoducho, takéto veci ma vedia veľmi ľahko rozčúliť. Inak som veľmi nekonfliktný typ. Niežeby som nerada presadzovala svoje názory, ale radšej sa vyhýbam hádkam, najmä so svojimi najbližšími a to z jedného dôvodu: neviem sa ospravedlňovať. Nejde o to, že by ma to nemrzelo alebo že sa necítim zle, keď sa nerozprávame, ale jednoducho sa neviem ospravedlniť a priznať chybu.

Ako som už spomínala, mám perfekcionistické sklony. „Nemôžeš to robiť takto, lebo tam zostanú fľaky...trošičku to posuň doprava, lebo je to na krivo...určite by som si nedala čierne topánky k bielej kabelke...“, aj keď túto sezónu je to povolené, ale mne to akosi neladí. Ako vrchol tejto mojej, nazvime to úchylky, bolo, že som zvykla usporiadavať štipce na bielizeň do dvoch radov tak, aby tvorili farebné spektrum. Keď nad tým tak teraz uvažujem, asi to prehodnotím, keďže by bolo asi lepšie poukladať ich podľa farieb alebo tak, aby sa pravidelne striedali tie isté farby. V každom prípade ešte mám čo vylepšovať. Aj keď moji spolubývajúci by na to mali trošičku odlišný názor.

Rada sa smejem, aj keď keby ste ma stretli, keď idem sama po ulici, mohlo by sa zdať, že som preoblečená príšera, ktorá každú chvíľu niekoho zabije. Nezľaknite sa! Je to len maska, ochranný štít, ktorý používam, vlastne ani neviem prečo. Možno aby sa mi ľudia nedostali príliš blízko a nemohla som ich začať mať rada a stať sa na nich závislá alebo aby mi nemohli nijako ublížiť.
Podobne je to s chlapmi. Večná téma. Bojím sa sklamania, odmietnutia, bolesti, plaču a zo všetkého najviac toho, že by niekto zistil, že nie som až taká silná, taká obrnená a nad vecou ako sa zdám a na čom tak tvrdo pracujem, aby to tak vyzeralo.

Nerada hovorím o svojich pocitoch a myšlienkach. Zbožňujem prekvapenia, vážnu hudbu, operu a ak je treba aj romantické komédie. Milujem zábavu a spoločnosť, posedenia s priateľmi pri káve, vínku alebo dobrom miešanom drinku. Občas stváram hlúposti ako prejav svojej šibnutosti a zabávam tým svoje okolie. Také niečo určite poznáte. Pocit, že by ste chceli urobiť niečo, čo bežne nerobíte, čo by nikto od vás nečakal a na čom sa pozastavujú ešte aj ľudia na ulici. Veď treba mať aj publikum, nie?!

No, myslím že je najvyšší čas skončiť, idem sa pozrieť ako si ide Reed strihať ľavý necht na pravej nohe. To sa zase pobavíme...

Ahoj. Volajú ma Nick. Hmm...

...
Ešte raz.
...
Keď som bol malý, vraveli mi...
...
Again.
...
Človekovia by neverili, ako je ťažké sa uviesť, predstaviť. Radšej by som uviedol ostatok ef štvorky. But back to Nick. Idem na to, obkľučkou a snáď sa dostanem k pointe. Mám rád pizzu, hranolky, leto, teplo, poriadok, optimizmus, nákupy, hudbu, tancovanie a pekných ľudí. Och aké povrchné. Pekných ľudí. A čo. Ďalej mám rád zábavu, smiech. Ten asi milujem. Nezažul som ešte deň bez smiechu. Aj keď som na dne morskom, neviem kam, čo zo sebou, usmejem sa a hneď je lepšie. Je to také klišé, ale funguje to. Aspoň u mňa, aspoň na chvíľu. Tak si to snáď nebudem kaziť.

Mám rád kura, úsmev, sýkorky (tie chodiace pekné, čo stretávam v meste), všestrannosť, spev, umenie, knihy, voľnosť, otvorenosť, úprimnosť. Ešte mám rád uhorky, pomaranče, Nicka. Inak mám rád pravdaže aj iných tvorov. Aj týchto, tu, Charlie, Reeda a Pecositu. Nie len seba, veď to by bolo tak samoľúbe. K tomu len dodať ako sa mi páči príbeh o Narcisovi v upravenej verzii v Alchymistovi. Presne takí podľa mňa ľudia sú.

A aký je teda Nick ešte aj s tým všetkým zlým? Sarkastický cynik, optimista, stále hľadajúci a dúfajúci v tú pravú lásku. Hen, ďalšie klišé. Pravá láska. Ehh, wtf? Uvidíme. E-mail máte, sýkorky píšte. Ako tak premýšľam nad negatívnymi vlastnosťami, žiadna mi nenapadá. Pýtam sa Charlie, ktorá práve teraz tiež píše svoj úvodník a ona taktiež nevie. Nie som ja náhodou dokonalý? A mám jednu. Že vraj som nerozhodný. Čo ja viem, neviem, nie som si istý. Alebo žeby? A nie, nie. Hmm, neviem.

Práve som zistil, že sa mi zjavne v zube zachytila paprika, tak idem si ich radšej umyť. Pekný deň.

piatok, 10. februára 2006

Viete, ako superhrdinovia majú tie dvojité identity?

Vraj nemám vyvalovať šunky, ale niečo už konečne napísať. Dobre, dobre, som superhrdina!

Občas si myslím, že som super. Občas sa cítim ako odpad. Občas chcem zachrániť svet. Občas potrebujem byť zachránený. Občas viem počúvať iných, no väčšinou chcem, aby som bol počúvaný. Občas chcem cítiť ľudské teplo.

To posledné „občas“ trvá už večnosť.

Túto zimu akoby všetky sýkorky odleteli do teplých krajín. Prírode už naozaj preskočilo. Celú zimu som žiadnu nestretol. Dobre, dobre, tak jednu áno, ale i tá priletela z teplých krajín a zdržala sa len pár dní. Po dlhom čase som mal sex a po ňom žiadne výčitky. Nech už niekto konečne príde na to, prečo žijem sinusoidnú krivku! Prečo prehodnocujem Filipa vždy, keď to posledné „občas“ trvá celú večnosť.

No, bol som jednoducho prekvapený, keď sa teraz sýkorky zase začali objavovať. Sledujem ich so zatajeným dychom – ráno v električke, cez obed v reštaurácii, večer v obchode a znova v em-há-dé, keď sa vraciam domov.

Sýkorky! Kua, oslovili ste ma.