pondelok, 30. októbra 2006

Sorry Nick. Back to Jack!

Týmto sa dáva na známosť, že F4 sa dňa 28. októbra 2006 o jedenástej hodine dopoludnia rozrástla o piateho člena.
Po niekoľko-týždňových útrapách a následnej časovo a peňažne náročnej operácii sa na svet a do úzkeho rodinného kruhu der Fantastischen Vier dostáva Francúz.

Tam-ta-da-dááám!

Francúz má 1 025 kg a úctihodnú dĺžku 3,822 m. Kuká na nás svojimi športovo podsvietenými ciferníkmi a hovorí ľubozvučným rádiom s cd prehrávačom Panasonic cez štyri reproduktory. Na dotyky nie je Francúz vôbec skúpy – pán Mistral prišiel s hliníkovým packom...

Neustále ohmatávam jeho úžasnú páku.

Cestou do práce pradie ako najatý v rytme 1,4. A keď ho nechtiac priškripnem, tak sa mi pri vystupovaní odmení ľahkým elektrošokom pri dotyku s jeho karosériou.

Mmmm, tá karoséééria. Tmavomodrá, ako inak? I shall not deny my significant colour!

Krstiny sa konali na dve etapy, lebo Pecosita nebola doma, keď Francúz dorazil. Pyšný papa (to akože ja) ho oblial vínom značku Grauburgunder, ktoré sme následne dorazili my (akože F4). Na zdravie!

A aby sa nezabudlo, Francúz dostal americké meno... Jack.

Tak sorry, Nick. I am into Jack!

štvrtok, 26. októbra 2006

Víkend v krtke a ústrižkoch, alebo Nickov receptár

Matilda k nám na víkend zavítala aj s tým svojim. Videl som ho prvý krát, vtipálek to je. Veď bodaj by nie. Po tej jablkovici, čo doniesli a pár pohárikoch vína. Ale musíme dáko bojovať proti vírusom, čo nežná časť štvorky domov doniesla. Čajíčkujú, popíjajú, liečba ako má byť. Akoby som sám recept napísal. Teda ja by som pripísal ešte krabičku ibuprofenu či paracetamolu.

Matilda na návšteve znamená jednu zásadnú vec. Nakazí vás známym vírusom Breptocil. Také najväčšie perly z jej návštevy sú „nevesta so závejom“, „rovnaká krvná škrupina“, či aj „vybielené brucho“. Fakt nákazlivé. Ale takú návštevu ozaj odporúčam. To bude na druhom recepte.

Na treťom bude reality show. Tá o tancovaní. Keď má Adela svoj deň, tak to ide. „Samičky sa našuchorili“ bol asi výrok víkendu. A vlastne nie, výrok víkendu patrí Pecosite. Po zhliadnutí tancujúceho Golonku povedala. „Ja ho asi ogrciam.“

Recept číslo štyri, ďalšia reality show. Víkend u štvorkáčov. To by bola cena pre víťaza. A súťaž? Tá možno príde neskôr. No upútavku na STV2 nám už Hroch vymyslel. „Príbehy zo života štyroch mladých ľudí, ktorí zdieľajú spoločnú domácnosť. V sobotu o 22:00 na dvojke.“ Dovidenia!

pondelok, 23. októbra 2006

Sebaľútosť, pravda o druhom rande a niečo málo o hovenku

Sebaľútosť

Vôbec to nie je tak, ako sa zdá. Zvyšok štvorky nevymrel. Ja píšem momentálne veľa, lebo...lebo sa mi nechce robiť nič iné. Charlie je chorá a unavená a chlapci naši milí majú presne to obdobie, kedy blogeri veľmi nepíšu. S Aprilkou sme sa zhodli, že ľudia v superšťastných fázach nemajú potrebu o tomto šťastí písať a podeliť sa. Prišli sme aj na iné, vážnejšie veci, ale fakt sa mi momentálne nechce premýšľať. Hlava ma bolí aj bez toho. Choroba zmohla aj mňa (a nehovorte, že to máme s Charlottkou z toho, že sa túlame po nociach). Som úplne nezábavná, vyzerám ako čmochta (permanentne) odetá v župane, smetný kôš mám plný použitých vreckoviek, smrkám, kýcham, nalievam sa čajom a trpím. Ach!

V sobotu v noci mi napísal môj veľmi dobrý známy, že ako to myslím, že som chorá. Bojí sa o mňa, lebo v utorok mám prísť pokecať s jeho študentmi na jednu prednášku, vlastne na dve. Normálne sa cítim dôležitá. (A mám trému ako hrom, ale o tom možno potom). Pýtal sa, ako mi môže pomôcť, či má priniesť ovocie a med. To teda vystihol! Toto je v mojom momentálnom stave asi jediný dôvod, prečo by som chcela mať frajera. Nemá mi totiž kto ani mandarínky priniesť a pohladkať ma po hlave a pomojkať a poľutovať. Smrk! (Hapčí! Kuc kuc!)

Koniec sebaľútostnej časti.

(On je inak fakt gentleman, vraj keby mu ten debil v piatok nerozbil auto, tak by tie mandarínky zohnal a prišiel by. (Bolo pol jednej v noci). Heh, mohol si vziať aj taxi, takže až tak mu na tej prednáške nezáleží.)

Pravda o druhom rande

Tak sme tak rozoberali všeličo, čo kto máme nové. A on, ako obyčajne vypustil niekoľko úžasných myšlienok, intelektuál jeden. Okrem „skrytých“ komplimentov typu: „Neverím, že nemáš nikoho na mandarínky, veď o TAKÚ, ako ty sa určite chlapi bijú.“ (Jasné, osemnásťroční pripití výrastkovia, čo mi ošahávajú zadok, mi po nociach nosia citrusové plody, aby som sa cítila lepšie.), zaperlil aj oveľa hlbšími hláškami. Za všetky odcitujem tú, ktorá ma úplne dostala. Neviem, či obsahom, alebo skôr formou: „Ako vieme my, skúsení mladi muži, keď nie je sex na prvom rande, tak bude až po par týždňoch. Sex na druhom rande je vo všeobecnosti PRUDKO nepravdepodobný.“

Keď človek stúpne do hovna...
...tak to smrdí. Sťažoval sa mi virtuálne Jasper, že ktorý oný vymyslel hovná na chodníku. Jeho image dokonalého voňavého chlapa je pošramotený. Verím, že sa z toho spamätá. Na povzbudenie som mu pripomenula, že aj Carrie v poslednej časti Sexu v meste stúpla do poriadneho výkalu (asi koníkovského). Všetko bolo akurát tak nanič. Cítila sa zle, sama v cudzom meste, vzťah na pokraji krachu, ľudia sa jej posmievali, ale potom sa všetko na dobré obrátilo. Sám Mr. Big prišiel po ňu až do Paríža. Nádhera, nie? Asi by som mala aj ja ísť na prechádzku a nájsť nejaké hovienko, veď to vraj nosí šťastie....ale až keď vyzdraviem. Obávam sa ale, že dovtedy začne mrznúť a aj tie hovná na chodníkoch už tiež nebudú, čo bývali.

Inak mám dobrú náladičku ;). A nie, tento post fakt nemá hlbšiu pointu.
PS:Pointu sice nemá, ale prišla reakcia. Swarovski sa vyburil ;).

nedeľa, 22. októbra 2006

„Addams Family“

Dejstvo prvé…

Obývačka. V telke práve bežia správy.


Otec: Ale ten Slota by si mal vziať Maďarku za ženu. To by bolo gesto na es-em-ká.
Reed: Bože, aspoň netliachaj zase.
Otec: Alebo tá Malinovka. To čo nepovie minister, že a teraz všetci policajti toto budete vyšetrovať…
Reed: Aspoň prestaň. Kto to má furt počúvať? Je mi to úplne jedno…
Otec (na starkú): A ty tu nevoď furt toho farára.
Starká: Čo, taký fajný človek.
Reed (ironicky): Fajný. Fajne všetko vždy po dedine roztrúbi.
Otec: Nieže mi tu bude lobzovať po dome.
Starká (durdí sa): Tak to pojdem do Sedlákov a budem tam čakať, keď Sedláčku pojde vyspovedať.
Otec: Mu povedz na spovedi, že ma hneváš, a nech tu nebehá, že všetko je trinásta komnata.
Starká: Ale čo?
Reed (na otca): Kriste, nekrič furt.
Otec: Tak ale ty nevieš, aké sú to galeje.
Reed: Že ja som zmeškal ten autobus…
Otec: Ti musím dať ešte tých 150 korún, čo si mi dal Alici na mäso a previesť tie peniaze.
Reed: Prosím ťa, nechaj tak, si mi kúpil pizzu.
Starká: Mu prevez aj z mojich. Potom mi vráti.
Otec (smeje sa): Len ty nič nenúkaj. Čo ak ti nevráti?
Starká: No tak bude mať hriech.
Reed: Ty si expertka. Idem radšej do tej sprchy.

***

Otec (vbehne do kúpeľne): Poď. Tú starú treba zabiť… Ide v telke.
Reed (šampón v očiach): Kto tam hrá?
Otec: Taký čierny šišatý a nejaká baba.
Reed: Okay, prídem.

***

Otec: Kukaj, to je dobré.
Starká: Veru…
Reed (vchádza do obývačky, pozerá na TV): Jaj, to poznám. Na to som chcel ísť do kina.
Otec: Si to videl v kine?
Reed: Nie, som to chcel vidieť.
Starká: No, ale tá stará v tom filme je nemožná.

Otec a Reed na seba pozrú. Nikto nič nehovorí.

Otec (preruší ticho): Ticho, to je dobré.
Starká: Vidíš ho, hentých somárov.
Otec: To je vynikajúci seriál, tí Susedia. Tú starú treba zabiť (smeje sa), tam bolo.
Starká: Ktorá? To hentá hovorila?
Otec (smeje sa): Tam bolo napísané.
Starká: Idem sa vyšťať.
Otec: Nevieš povedať pekne, že na vé-cé?
Starká: Vé-cé to srať.
Reed (v kŕčoch): Ha-ha-haa.
Otec: Vieš, ako ja ju musím prevychovávať? Aby si ruky umyla, keď príde zvonka? Aby si ručník neomáčala v jedle? Že na vé-cé…
Starká: Na vé-cé to nie. To ja viem, kedy mi treba.

Všetci sa smejú.

FORTSETZUNG FOLGT

štvrtok, 19. októbra 2006

No toto!

S Charlie sme vyrazili bez našich chlapcov na beániu jednej fakulty, jednej univerzity. Táto fakulta má vraj najväčši podiel chlapskej populácie na danej univerzite. Tak čo by sme nešli? Posledný rok so statusom študentský, si treba užiť naplno.

Iggy nás vyzdvihol doma a priniesol...ehm, štartér. To ďalej rozoberať nebudem, bo som sa dopočula, že tento blog sem tam navštívi aj moja drahá mamička.

Takí naštartovaní sme sa dovalili na miesto činu. Bavili sme sa celkom statočne a bolo to vidno. Dav bol dosť hustý a zažiadalo sa nám niečoho tekutého. Iggy ma teda zdrapil za paprčku a prerážal ten virvar svojim mužným telom a ja som oddane cupitala za ním. Charlie kamsi zmizla. Neviem už ani čo to bolo, ale niečo nás v dobrodružnej ceste za kofolou (ako inak, mami) pribrzdilo, tak sme mierne spomalili.

Zrazu cítim niečiu ruku na mojom zadku. Skontrolujem Iggyho, či mu náhodou neprerástla zábava cez hlavu, alebo chcel skúsiť, či sú tie nové rifle kvalitné, ale on to nebol. Jednou rukou razil cestu, druhú mal strčenú v mojej dlani. Pomyslela som si: " To sa asi niekto pomýlil." Vtom však daná ruka pravú polovičku môjho neprehliadnuteľného pozadia citelne stisla. Otočila som sa a tam bokom ku mne stojí mladíček vyzerajúci ešte mladšie než môj mladší brat, ruka natiahnutá, dlaň na mojom zadku a drzo mi hľadí do tváre. Nemá problema. To ma už ale Iggy ťahal smerom k baru.

WTF?

utorok, 17. októbra 2006

Bull-Wahr

Áno, sme multijazyční. Veď Reed je okrem veľkého pána právnika aj pán učiteľ, ja mám štátnice zo všelijakých jazykov a v zásade pozeráme bezduché seriály a prudko hlboké filmy v pôvodnom znení. Keby som mohla mať aj štátnice zo vševedenia, bolo by fajn. To by som sa potom mohla vyvyšovať, a bolo by mi zo seba strašne dobre. Škoda len, že väčšinou tí, čo vedia všetko, vedia hovno. Ale nie o tom som chcela. Dnes to bude jednoduchšie, bezduchejšie a tak. Pravdepodobne sklamem jedného milého pána, lebo pravdepodobne v tomto článku spomeniem slovko sex, ale dúfam, že mi to odpustí.

To be a metla or not to be a metla?

Dnes ma potešilo niekoľko maličkostí. Napríklad to, že som zistila, že aj keď moje vlasy dnes ani náhodou nezaostávali za svojou povesťou rozzúreného zmetáka, v škole (príliš) plnej prváčok, ktoré samozrejme rešpektujú momentálny módny trend nevkusu, som sa necítila divne. Asi som už fakt stará. Je mi jedno, že som out. A vlastne, keď tak nad tým premýšľam, tuším mi to bolo jedno vždy, len teraz som na to aj patrične hrdá. Nejako sa totiž nazdávam, že mám aspoň štipku vkusu a teda ružové čižmy, zelené pančucháče, modrá sukňa (alebo to bol opasok?) fialové tričko a k tomu červená čelenka (chýba už len žltá kabelka), nebudú to pravé orechové pre mňa. Škoda, že na to musím denne čučať. Sú toho totiž plné ulice. Ja zaujmem strapatým neskrotiteľným három, aspoň nie som jedna z milióna rovnakých pipušiek.

Kolegynka Marika (jasné, že sa tak v skutočnosti nevolá), hneď ako ma zbadala povedala: „Pec, ty dnes vyzeráš akosi free.“ Tak neviem, či som sa mala uraziť, alebo potešiť. Ale ani o tom som vlastne nechcela. Tuším prechádzam z hlbokých úvah o múdrosti k úplne plytkým žvástom o móde a hairstylingu. Ach, mám to ja ale zaujímavú všestrannú osobnosť.

Záhada s krycím menom „Pizza“

Ráno mi píše Reed s akousi nástojčivosťou v písmenkách: „Nedá sa ti dovolať, ty trdielko.“ Hm, no, to sa mi síce nestáva často, ale bolo to na tú chvíľku celkom príjemné, že som bola nezastihnuteľná. Vymysleli s Nickom habaďúru. Teda, prekvapenie. Pôjdeme na prudko parádnu véču do jednej prudko žiadanej pizzerky, už urobili rezerváciu. Charlottkina paranoja zafungovala a preniesla sa aj na mňa. Hneď sa obávala, že Nick s Reedom sa chcú odseparovať a buď nás vyhodiť z bytu, alebo sa odsťahovať. Darmo, ona bola vždy „optimistka.“ Najprv nás tí dvaja namotkávali, že ide o oslavu zásnub ( a týmto je hádanka vyriešená), ale to pre nás nebola žiadna novinka. Takže čo to....? Veď sa uvidí večer.

„Pec, to ti chýba sex.“

...zadrela dnes pri varení kafe v kuchynke moja (inak veľmi nevinne a krehko pôsobiaca) kolegyňa ako odpoveď na moju otázku: „Kurník, prečo som v poslednom čase permanentne nasratá?“ No, a mám, teraz už viem. Ja sa viem fakt debilne pýtať.

No, ale skúste si predstaviť toto: začína deň zazvonením budíka o 5:45. Vonku tma ako v rohu. Po pamäti so zatvorenými očami (ešte k tomu s dioptriami +4,5) sa odšuchcete do kúpeľne. Reed deň predtým avizoval, že potrebuje nabehnúť do spomínanej miestnosti o 6:10. Snažíte sa poponáhľať, lebo ohľaduplnosť je v spoločnej domácnosti dôležitá. Z jeho izby počujete hlasné: „hihihi, ha haha...hihihi.“ Dvojhlasne a nonstop. No bruchá ich musia bolieť veru statočne. A to až kým si neumyjete zuby, „neučešete“ rozzúrený zmeták, neurobíte aký taký mejkap. Potom sa idete obliecť, a to hihňanie sa z tej izby ozýva ešte aj vtedy, keď si obúvate topánky. No, nenasralo by vás to? (a tu si predstavte óóbrovského smajlíka)

Večer (nič lepšie mi nenapadlo)

Blicla som si zo školy, Iggy je hrdina, a spáchal podvod, resp. sfalšoval môj podpis na prezenčke. Veď som sa chcela dozvedieť, o čo teda kráča.

Žiadna záhada. Niekedy sa veci jednoducho dejú spontánne a nemusí v tom byť zádrhel. Chlapci nás jednoducho vytiahli von. Nezvyk z ich strany, a ešte takto v pondelok, ale stalo sa. Asi mali dobrý víkend. My s Charlie sme totiž neboli prítomné. Vínko mali v tom podniku dobré, a pridali sa k nám aj Ranya a Reedov (fakt stále viac sexi) brat. Napchali sme sa pizzou a zabávali sme celý podnik. Niektoré skysnuté žienky sa nebavili (mrchy) a krútili nad nami hlavami. Hm, asi im tiež chýba sex.

Aj električka po ceste naspať si užila svoje. Doma nás čakala bullshitná show toho....ako sa volá, jááj Vila. Belohorcka, všadeprítomný nemecký živnostník Honzík, nejaký blond (očividne gay) stylista zahraničný friend a Drobovka so zle predĺženými vlasmi blbli na nejakých intrákoch, celkom prča. Tomu ale predchádzala akože vtipná scéna v Zuzkinej spálni, kde Vilo predvádzal niečo ako sexi váľanie sa po posteli a šepkanie do mikrofónu s akože sexi pohľadom. Fakt som si nemohla odpustiť poznámku: „Pogrciam sa teraz, alebo teraz?“ Touto hláškou sa inšpiroval Reed, a použil ju v ten večer ešte raz. Vínko bolo síce veľmi chutné, a pizza tiež, ale zjavne nám to všetkým bohvieako nesadlo, a milí chlapci mi prišli o polnoci ťukať na dvere, že či aj mne je zle a či nechcem minerálku s bublinkami, vraj sa z nej dobre...ehm, no, uľaví.


Neodchádzajte, pokračujeme a dokonca ani reklama nebude.


PS1: Keby ste si náhodou neboli istí, alebo vám ten očividný fakt unikol: Áno, Nick a Reed sú pár. Už niekoľko týždňov, či mesiacov? Nejako to rýchlo ubieha, najmä preto, lebo väčšinu času ich nevidno, keďže sú niekde zalezení ;). S Charlie sme skonštatovali, že sme asi jediné singles v okolí. Každý nám naznačuje, že sa máme dať dokopy. Zatiaľ touto ideou nie sme príliš nadšené, ale....človek nikdy nevie.

PS2:Dahpnee is back! Tak, a teraz poprosím všetkých mužských hetero čitateľov prečítať jej nový ( a dlho očakávaný) článok. A vlastne aj ženy. Skvelý článok. Len premýšľam, je Daphnee žena?

PS3:Hurá!!! Jedna mne veľmi blízka žienka (podľa mojich očakávaní a prianí) stále prežíva úžasné šťastie. A nielen to. To šťastie graduje, graduje...len tak ďalej! Držím palce, ja aj zvyšok domácnosti. Nech graduje donekonečna. Je skvelé vedieť, že TO existuje.

štvrtok, 12. októbra 2006

Premáha ma...



Pocit, pri ktorom hlas prednášajúceho znie ako dunivé dusivé kŕkanie žiab, keď v noci nemôžem zaspať od únavy. Rušivé. Chcem spať! (A viem, že nie som v našej domácnosti jediná.)

Tranz, v ktorom prítomnosť zadúša a budúcnosť desí. Prirodzený vývoj? Normálne v tomto období života?

Stav, v ktorom ma nezmysly vyslovované z povinnosti pripravujú o rozum. Zbytočnosti! Preč s nimi!

Stres. Lebo nič nefunguje tak, ako má. Kompjuter štrajkuje, pošta mešká, telefón zamŕza, blogger mi toto tu formátuje všelijako, škaredo. Vrrr. Na porazenie.

Situácia, v ktorej mi strach z akéhokoľvek pocitu (jedno či dobrého, alebo zlého) bráni sústrediť sa na kohokoľvek dlhšie, než pár minút. Som srab.

Potreba iného, nového, neznámeho, neopísateľného, intenzívneho. Mieša sa s obavou práve z tohto vytúženého a pramení z nedostupného. (Kokos, aká veta.) Neuveriteľné, idem proti svojim zásadám. Prekvapujem samu seba. No a čo?

Hnev nad premrhanými hodinami vďaka zdanlivo (???) nedôležitým žvástom. Nie hodiny, nie dni, ale roky.

Úzkosť z možnosti nevyužitia potenciálu na maximum. Vidím ho využitý, tak na pol percenta. Energia na viac akosi chýba.

Únava z rutiny, z toho, že sa skôr stmieva, z vidiny hrubých svetrov, z toho, že žijem s tými, ktorých stretávam len na pár hodín za týždeň. Lepšie už to asi nebude, k tomu totiž spejeme. Potvorsky prirýchly svet dospelých. Padajú mi vlasy. pomalicky. Jeden za druhým.

Neistota. Čaká ma úspech? Neúspešne úspešná samota? Úspešne dokafrané zdravie a nervy nadranc?

Premôže ma?

Dajte mi, prosím, viac odvahy, menej strachu z držkopádu a stohodinový deň.
Keď nie hneď, tak aspoň na Vianoce.

Ďakujem vopred. (Len mi neporaďte, že mám napísať radšej Ježiškovi.)

utorok, 10. októbra 2006

Politická tlačenka

Aj sme sa tak zhodli na ďalšom tlačenkovom vyhlásení. Rozhodli sme sa byť trochu politickí. Treba uznať, že takto to už ďalej nejde. Ficovada na čele s Robom nám už pomaly pije krv. Správy sa nedajú pozerať. Niekedy tak premýšľam, či ten človek naozaj tomu verí, čo vraví, alebo len tak zo srandy vedome klame. U Vlada mi to bolo jasné, ale u Roba neviem. Miestami mám pocit, že je naozaj tak hlúpy a nevie si zrátať dve a dve. Vlastne vie, vždy mu to dá päť.

Čiže nemá zmysel komentovať zníženú sadzbu DPH na lieky, zníženie poplatkov u lekára a v lekárni a pritom zvýšiť zdravotné odvody o percento. Pretože dva a dva je päť. Nemá zmysel komentovať zrušenie špeci súdu, ako ani nemá zmysel komentovať štedré sociálne dávky a trináste dôchodky. Ako aj tzv. milionársku daň od 47 600 Skk. Pretože dva a dva je päť. A to je stále viac ako štyri.

Týmto vyzývame pána Roba, aby i naďalej šetril našimi peniazmi ako doteraz. Tak ako aj chce zosobniť finančnú škodu spôsobenú nerokovaním vlády v kaštieli Betliar. Sme radi, že si sám uvedomil, že on bol ten, čo rokovanie presunul, keď prípravy boli v plnom prúde. Sme radi, že si vie priznať chybu. Dúfame však, že zákon padajúceho hovna nepadne na tetu sekretárku s hrubou mesačnou mzdou 10-tisíc Skk. Veď spravodlivosť musí byť. A vinník je každému jasný. Čo na to povieš Robo?

A tak by som to slušne (vopred sa ospravedlňujem za nedostatočne vystihujúci vulgarizmus) uzavrel spoločnou výzvou známou z minulosti. Dosť bolo kokotov, ďakujeme, odíďte.