utorok, 27. februára 2007

O víkende po troch víkendoch v utorok

Vydali sme sa na cestu. Skôr púť, to znie tak viac pobožnejšie. A keď už budem písať o Gospelovom festivale, tak slovo pobožnejšie je na mieste. /Fúú, dobrá téma pre Nicka, ktorý bol v kostole tak zo päť krát a o pobožnosti vie akurát toľko, koľko malé dieťa o sexuálnych hrátkach v podaní včielky, kvetinky a toho úchylne nadržaného Vilka, ktorého všade prezentovali ako najlepšieho kamaráta včielky, a pritom mu šlo o ten jeden a najväčší vpich. Hnusné. Chcel som tým len povedať, že aj prežehnanie mi robilo problémy a Reed sa pritom na mne neuveriteľne zabával No amen tma. Jéj, amen, to sa tam tuším spomínalo./ Vydali sme sa teda na púť plnú spevu, gospelu a tak podobne.

A to by sme neboli my, keby sme nezačali festivalovať už skôr. Počas cesty autom sa v rádiu ozvali prvé tóny piesne „Čím to je“ od úžasnej, nadčasovej, popovej skupiny No Name. /Ospravedlňujem sa za nedostatok superlatívnych prívlastkov, no viac mi nenapadlo. Asi mám skutočne obmedzenú slovnú zásobu./ No Name hralo a my sme už škriekali. Niektorí slová vedeli, že Charlie, a iní zase improvizovali, že Rick /to je skratka, ktorú som nedávno nechtiac vymyslel, ale tak keď jedna panva, tak poriadna/. Kto si to má pamätať, veď ty a tvoja sestra, starosta, žily a iné hity v podaní skvelého Igora Timka majú náročné a prekvapivé slovné zvratky. Dosť ale o kreténoch. Podstatné je, že som ladil a nebol som pod tónom, na rozdiel od iných, že Charlie.

Cestou sme si spomenuli aj na Pecositu, ktorá sa z rodinných dôvodov nemohla zúčastniť. V Lovin’ Fun hrali slaďáky, a tak sme dali zahrať aj jej. Teda nie len jej, aj vám. Text esemesky znel: „Sme na ceste za svokrom a frajer sa mi smeje, že počujem brúsenie sekery. Pozdravujeme aj s Charlie Pecositu a všetkých čitateľov fantastickej štvorky. Nick.“ Pravdaže teta Káva vo Fun rádiu esemesku prečítala aj so želaním dobrého konca návštevy. Ďakujeme, pomohlo.

Pomaly sme aj dorazili do Reedovej rodnej malebnej dedinky, ktorú už na prvý pohľad spoznáte podľa veľkej divokej riavy o šírke cca pol metra v tých najširších prietokoch. Reedov tato nás všetkých ponúkol štamprlíkom hruškovice do jednej a v zápätí aj do druhej nohy. Teraz neviem či chcel zohriať nás, či posmeliť seba. Ak oboje, tak sa podarilo. Bo že vraj som sa osmelil aj ja a zmenil farbu z bielej na červenkastú.

Po Charlienom dôraznom napomenutí „neopovážte v tej posteli nič robiť“ sme zaspali. Čo iné nám už ostávalo, keď sme spali pokope v hosťovskej izbe. Bohužiaľ nie na dlho, keďže si Charlie nastavila budík na tretiu hodinu rannú kvôli liekom. /Miestami je tuším závislejšia na liekoch ako ja./ Mal som sto chutí jej povedať niečo veľmi škaredé, ale zdržal som sa. Lieky sú lieky.

Ráno sme začali z ostra. Ranný budíček už o ôsmej hodine rannej cez víkend /cez víkend!/, trojhodinová návšteva Reedovej kaderníčky Renáty a šup šup na Gospelový festival. Kaderníčka Rea je fakt skvelá. Porozprávala nám aj o prvej návšteve Reeda pred cca. štyrmi rokmi. Ako ho však nazvala musím bohužiaľ zamlčať, lebo tichú domácnosť si teraz naozaj nemôžem dovoliť.

Teraz čo to o festivale. Kto teda vystupoval? Na začiatok miestny zbor a zbor z okresného mesta. Za nimi nasledovala skvelá skupina Cukor a Soľ pozostávajúca z manželského páru, kde James Evans je pôvodom z UK a jeho žena Bea je pôvodom zo Slovenska. Mišung riadny a efekt o to lepší. Jamesovi sa dalo odpustiť aj zabúdanie akordov, pretože sme z neho boli všetci na mäkko. Najmä Charlie, ktorá sprvu chcela svoje nohavičky s telefónnym číslom na pódium hodiť. Musel som ju však zastaviť. /James skutočne nevyzeral, že by letel na gaťurky značky Bridget Jonesová./

Ďalšieho interpreta Richarda Čanakyho veľmi opisovať netreba. Stačí pozrieť jeho houmpejdž http://www.richardcanaky.sk/ a jeho poradňu. Do pozornosti dávam otázky ohľadom nečistosti dievčiny, či jeho názor na to, keď je veriaci chlapec gay. „Verím, že Božie milosrdenstvo je nekonečné pre tých, ktorí o to stoja. Váš sex nie je prirodzený. Úd jedného vchádza do análneho otvoru druhého a nehnevaj sa na mňa, toto chce silný žalúdok. Dokonca sa tu ani nestretávajú dva pohlavné orgány.“ Musím ubezpečiť p. Richarda Čanakyho, že pri sexe dvoch mužov sa skutočne nijakým spôsobom nedotknú dva pohlavné orgány. Pretože sú aspoň dva metre od seba. /Ach, ďalší kretén./ A čo sa všeobecne sexu dvoch rovnakých osôb týka, tak fuj, veď to by sa hnusilo asi aj mne. A ešte si to predstavovať, no nechutné Richard, nechutné.

Hviezdou večera boli Bratia Kapucíni so Stanleym. Tí to válali. Perlu na záver hodil Stanley, keď skúsil náboženský vtip. „Najprv mala byť táto pesnička o Mojžišovi a jeho putovaní so židmi po púšti, ale keďže by ma vyhlásili za antisemitu, musel som text zmeniť. Pôvodne bola pesnička o tom, ako Mojžiš so židmi naozaj putoval po púšti, no nevracali sa do zasľúbenej zeme, ale to sa len Mojžiš hanbil židov ukázať v meste.“ No nie je skvelý? Ha ha ha ... ha .. no ďalej.

A to už bol záver festivalu. Neskôr sme dali s brzdami /Reedove kamarátky/ večeru v čínskej reštaurácie. S nimi sa vždy nasmejeme. /To som napísal najmä preto, bo toto určite budú čítať./ Ale skutočne sú vtipné, ehh.

V nedeľu sme podnikli výlet do dedinky Čičmany. Ďalšia krásna maľebná dedinka, kde sme /ako správny blaváci/ obzreli z auta miestny skanzen a v miestnej reštaurácii sme si dali typické slovenské jedlá. Bryndzové halušky a dva krát grilovaného lososa. Mňam. Aj s mliekom. Teda len ja, k tým haluškám. Pôvod grilovaného lososa komentovať nebudem, to nech už obhája harmoniky, teda harmonicky sa stravujúce osoby. /Ako raz povedal Bolek, zelenina zdravá strava, len si musia dávať pozor, aby ich nenapadli mandelinky./

Výlet sme už len v aute zakončili slovnými hrami ako slovná reťaz v nemeckom a anglickom jazyku. Zdokonaľovať sa treba stále. Neuveríte aké je ťažké vymyslieť viacero slov v angličtine na Y. Ich tam skutočne veľa nie je. Yeah. /Jéj, mám ďalšie./ Celé to skončilo slovom na S, ktoré mi veľmi rýchlo napadlo, keďže pred nami šla nemenovaná teta závratnou rýchlosťou. Safety car.

The End

piatok, 23. februára 2007

O liste a Charlottinych dňoch

Dostala list. Odložila ho na neskôr. Po chvíli ho otvorila a zbežne prebehla očami. Opäť ho odložila. Na tretí krát poháňaná zvedavosťou ho opäť otvorila a konečne prečítala. Napadali jej rôzne otázky, nevedela ako a odkiaľ to vedia. Ako čítala ďalej, bola viac a viac na pochybách a nevedela, čo si má o tom myslieť, či je vôbec možné, aby niečo také mohlo existovať. A odkiaľ vlastne majú jej adresu? Čítala, premýšľala a stále sa jej niečo nezdalo. Prečo ju niekam pozývajú, ale nič jej nepovedia, prečo je to celé také záhadné a neurčité? Nemôže to byť nejaká čudná sekta posadnutá jej menom? Postupne sa dostala až k heslu celej akcie „Nezdá sa ti, že máš toho dáko veľa?“ a vtedy jej začalo svitať. Keď sa prepracovala až k záveru a vlastnoručnému podpisu „Organizačný výbor“, schmatla obálku s ručne napísanou adresou a spoznala jeho rukopis. Už zostávalo len overiť, či sa nemýli a poslať sms-ku, tak ako sa písalo v liste. A takto sa začalo pátranie po neznámom telefónnom čísle.

Namotali ste sa? Ste napätí ako guma na trencloch? Jaaaaaj cicušky moje, ale toto nie je žiadna telenovela ani Rozamunda Pilčerová, to je život...ten nevymyslíš :-) (koniec reklamného breaku). Ale späť k tomu číslu.

Hneď sa prejavila profesionálna deformácia. Pre neznalých krátke vysvetlenie. Keďže moja práca má heslo „nedôveruj a vždy preveruj“, aplikovala som to aj na uvedenú situáciu a napriek tušeniu, kto za tým celým stojí, som si musela byť na 100% istá. Nebudem snáď posielať sms-ku len tak niekomu. Čo ak to je nejaký úchyl, ktorý sa ma snaží len nalákať a potom ktovie čo sa stane. Áno, správne, pokročilé štádium paranoje a v mojom prípade neliečiteľné.

Takže základná otázka znie: ako najjednoduchšie zistiť niekoho číslo? Zavolať na informácie. Správne. Ale funguje to aj opačne? Samozrejme že NIE. To by bolo moc jednoduché. Nevadí, plán B som mala pripravený v zálohe, aj keď musím uznať, keď tak nad tým spätne uvažujem, nebol práve najlepší a najmúdrejší, ale čo už, aj majster tesár sa raz utne. Som to dnes samé príslovie...alebo porekadlo? To je fuk, pokračujem ďalej. Kde som to vlastne bola? Aha, plán B. Keďže som mala podozrenie, že sú za tým štvorkáči a použili jediné číslo z našej domácnosti, ktoré nepoznám a to Reedovo služobné, ako prvé som zavolala Nickovi. Že akože sa potrebujem Reeda niečo opýtať a blablabla....A tu sa končí plán B, keďže mi na to Nick neskočil a odpálkoval ma s tým, že ho nemá. Ale ja sa len tak nevzdám. Posledný zo série plánov bol síce najriskantnejší, ale aj najlepší. Zavolať rovno na to číslo, počkať kto sa ozve a zavesiť. Poznámka pre amatérov: nie zo svojho mobilu! Hrozí totiž, že si ho tam dotyčná osoba uložila, aby vedela, že toto číslo nemá zdvíhať. Takže najlepšie je si zaobstarať telefónne číslo, ktoré nie je vaše a ani sa často nepoužíva. Bingo. Jedno také doma máme. Ale priznávam, nebol to až tak úplne môj nápad, ale môjho drahého papá. Furt hovorím, že je najlepší :-)

Už som nejaká dlhá a tom sa ešte nedostala k pointe. Takže tu je. Štvorkáči sa pod rúškom vyššie spomenutých záhad rozhodli, urobiť mi narodeninové prekvapenie. Keďže som škemrala kade som chodila a pílila im uši, že už sme dlho neboli tam a ani hentam a už vôbec sme už dlho nerobili hento a tamto, plán bol na svete. Teda aspoň sa domnievam, že to tak bolo, lebo na celý priebeh akcie uvalili také embargo, že som sa normálne aj bála niečo spomenúť alebo spýtať. Aby som to dostatočne vysvetlila, v liste, ktorý som naozaj dostala a popísaná situácia sa naozaj stala, žiadna fikcia :-), bola dôrazná požiadavka, že o CHARLOTTINYCH DŇOCH (ako celú akciu nazvali) nemám pred ani počas termínu konania s nikým (a to akože vážne) hovoriť. Tak som nehovorila a len držala ako hluchý dvere.

Prvá fáza sa začala po návrate do hviezdneho hniezda fantastickej štvorky, keďže ma zmohla choroba na vlastné narodeniny (asi mi tým chce organizmus niečo naznačiť) a musela som sa odparkovať domov a navštíviť rodinného lekára. Mimochodom, naozaj sa u lekára neklope aj keď je prázdna čakáreň? Možno, ale aj tak som zaklopala :-). Lieky pána doktora zaberali, tak som sa vrátila do hlavnej dediny podľa plánu. Prekvapenie v podobe makrobiotických koláčikov, ktoré mám najradšej s papierikmi označujúcimi môj vek, ktorý zas až taký optimistický nie je (a už to bude len horšie) a tromi fľašami dobrého bieleho vína, ktoré mám rada, bolo skvelé. A to som ešte netušila, čo ma čaká ďalej.

O program piatkového poobedia a skorý odchod z práce sa postaralo heslo „Nezdá sa ti, že máš toho dáko veľa v piatok o druhej?“ S obavami a všemožnými scenármi som sa blížila na miesto určenia. Čakám...začínam podozrievať chlapca s kapucňou a telefónom, ktorý na mňa stále čučal. Paranoja, nemal s tým nič spoločné, ale naozaj vyzeral podozrivo. Teda to som si vtedy myslela. Zrazu sa objavil zvyšok štvorky a začal ma presviedčať, že som ich volala a blablabla...Nick stiahol šál z krku a šups mi ho na oči. Len chcem poznamenať, že mi naozaj nevadilo, že som ho mala očiach, ale vôbec mi neladil s oblečením! Škandál! Čo si mohli o mne myslieť ľudia na ulici? „Že hej moja, keď už si dáš na hlavu šál, nech ti aspoň ladí, neeé?“ Ako keby som to počula....ach.

Po ceste naprieč celým centrom mesta sa Nick s Pecositou presvedčili, že mám skutočne pevný stisk a že keď nevidím a povedia mi, že je tam schod a žiadny tam nie je, že zdvihnem nohy ako bocian, lebo keď už mám ten škandál na hlave, tak nechcem mať aj roztrhané alebo špinavé kolená, keby som náhodou zakopla a nestihli by ma z toho vysilenia zachytiť.

Doviedli ma na miesto, kde bolo hrobové ticho a tvrdili, že sme na polícii. Aj keď je málo pravdepodobné, že by bola polícia spolupáchateľom tejto akcie, prepadla ma nervóza. Vyzliekli mi kabát a nechali ma tam len tak stáť! Si to predstavte, som sa cítila ako cvičená opica, ktorú strčili za sklo a všetci jej na to sklo ťukajú a rehocú sa na nej. Fuj. Nepríjemná predstava, nechcem byť opica. Našťastie to bolo presne opačne. Teda nie úplne doslova, ale nie na mňa, ale ja som čučala na obrazy, keďže ma zobrali na výstavu, o ktorej som hovorila už od decembra a ktorú som strašne chcela vidieť. Nakoniec som bola spokojná, aj keď myslím, že na Pecositu sa nedoťahujem ani ja ani akýkoľvek kunsthistorik, keďže v polovici výstavy našla obraz obrazov, vyhlásila bojkot všetkým ostaným a takmer so zatajeným dychom skúmala majstrovské dielo známeho autora (rozumej nudila sa ako pes a civela rovno pred seba a keby tam visel obraz s obesenou mačkou, bolo by jej to asi rovnako jedno). Jedno upozornenie pre návštevníčky/návštevníkov výstav. Opatrne s kabelkami v blízkosti obrazov, pretože tí ujovia čo tam musia celý deň pochodovať, sú na nezáväzné flirtovanie obrazov s kabelkami alergickí.

Po galérii ma čakalo ďalšie prekvapenie, ako ináč so zaviazanými očami neladiacim šálom v podobe skorej večere alebo neskorého obeda v nemenovanej reštaurácii. Precpali sme sa, rozlúčili sa s Pecositou, ktorá išla navštíviť rodnú hrudu a napriek neskorším žalúdočným ťažkostiam, sme sa zvyšok štvorky vybrali na výlet. Ale o tom už snáď inokedy prinesie pútavé čítanie náš interný spravodajca Nick :-)

Heslo „Nezdá sa ti, že toho máš dáko veľa v utorok o pól siedmej?“ posunulo Charlottine dni do druhej polovice. Na dohodnutom mieste s miernym meškaním mi opäť nasadili šál, teraz už môj ladiaci s oblečením :-) a veľkou obchádzkou ma doviedli až do divadla Astorka Korzo 90. Musím len konštatovať, že vybrali skvele a tak vynikajúce predstavenie ako Priateľky som už dávno nevidela. To len potvrdzuje fakt, že máme skutočne skvelé herečky, za ktoré by sa ani Broadway nemusel hanbiť. A teraz naozaj nehovorím o sebe :-)

Celá akcia po piatkovom filme Malá Miss Sunshine (už bez ladiaceho alebo neladiaceho šálu na očiach) vyvrcholila sobotňajšou diskotékou. S Pecositou sme pól dňa pobehovali s ropovodom na hlave (veď musí niekto tomuto štátu zabezpečiť dodávky ropy, keď ich bude zase niekto snažiť sabotovať), nakreslili sme si neodolateľnú tvár, obliekli najlepšie šaty, použili najdrahší parfém a šperky, a hor sa na lov. Okrem štvorky ochudobnenej o Reeda, ktorý nás na cestu posilnil znamenitým nápojom, sa pridala Pecositina kamarátka a April. Ako to už v čisto ženskej zostave chodí, sorry Nickie, pekne sme si poklebetili, zatancovali, navštívili pánske toalety, ale o tom tiež bude čoskoro informovať naša interná spravodajkyňa Pecosita, a s hlbokými úvahami o chlapoch, budúcnosti, našich potrebách a prianiach sme sa vybrali na nočnú prechádzku domov. Nie je nič lepšie ako rýchla chôdza v noci.

Nakoniec už len jedno velikánske ĎAKUJEM štvorkáčom. Skutočne ste FANTASTICKÍ a som strašne rada, že vás mám.

A pre hľadačov pokladov, tu je link na záhadný list.

sobota, 17. februára 2007

Kurvafix!

Ako ti môžem len povedať, že mi chýbaš? Možno som potreboval práve pre toto byť sám. Každý deň v jednom kole, zabúdam... alebo skôr chcem zabudnúť. Teraz, keď už začalo všetko vychádzať... Tak rád by som niekoho obvinil. Seba? Teba? Boha? Neviem...

Začalo sa to takto pred rokom. Keď som šiel na obed, zavolal mi lekár, ktorý ťa operoval a slová, ktoré prichádzali zo slúchadla, išli absolútne mimo mňa. Zastrčil som telefón späť do nohavíc a dobehol kolegov. Dokonca som s nimi šiel do reštaurácie a objednal si jedlo. Nedokázal som to však zjesť. V práci som povedal, že musím ísť domov. Prišiel som na byt a strašne som plakal. Povedal som si, že to bolo prvý a poslednýkrát. To isté som si povedal po pár mesiacoch na pohrebe, a to isté si hovorím teraz.

Tak rád by som ti povedal, že som našiel niekoho, keď už som nedúfal... Tak strašne rád by som ťa videl použiť tie lyže, čo ti ocino kúpil pod stromček. Tak strašne rád by som zase robil fotky, na ktorých budeme všetci štyria.

Nedá sa...

O tom, že niekoho mám, ocinovi radšej nehovorím. Táto téma je tabu, zdá sa. Keby si tak bola tu, bolo by to iné. Lyže ocino predal pred pár týždňami. Už sa na ne nedokázal pozerať. A fotky sme nerobili odvtedy, ako sme sa poslednýkrát odfotili v nemocnici. Bola si chudá na kosť a my sme volali tete Viere, aby ti priniesli tvarohovú štrúdľu, lebo...

A potom už len morfium, úteky z krutej reality, Magnólia a viac ťa niet.

Kurvafix!

streda, 14. februára 2007

Valentínsky...


Chcela som dnes niečo napísať. Možno preto, že je po štyroch rokoch prvý Valentín, čo som single.

Reed a Nick sa vyjadrili: "žiadne darčeky, ľúbime sa aj bez komerčného sviatku." Áno, ľúbime, ale ja napriek tomu, že nemám rada ružovú a červené mám rada len gauče, koberčeky a iné textilné doplnky interiéru, využívam každú príležitosť urobiť radosť tým, na ktorých mi záleží, nejakou pitominkou blbovinkou. Viem, že to sa dá aj bez nejakého sviatku, ale fakt si neviem predstaviť, ako by na mňa zvyšok štvorky pozeral, keby som im len tak, napríklad 3. marca priniesla kamienky, na ktorých by boli nakreslené štvorlístky, alebo srdiečka.

Ale aby som sa nezamotkala, tak rovno k veci, resp. návrat na začiatok tohoto postu:
Chcela som dnes niečo napísať. Ale niekto to už napísal za mňa. Tak ak by niekto nebodaj mal chuť zistiť, ako to vidím, tak asi nejako TAKTO. Len s niekoľkými drobnými rozdielmi.

Nie som dieťa z rozvedenej rodiny, ale naopak, som z rodiny relatívne dobre fungujúcej a šťastnej. Naši sú spolu už vyše 24 rokov a napriek rôznym problémom, ktoré boli, sú a asi aj budú, napriek všetkým možným fázam životnej a vzťahovej sínusoidy, sú šťastní. Problémy prekonali spolu. Podržali sa, keď bolo treba. Možno nezažívajú denno denne nejaké dobrodružstvá, možno aj ich niekedy premôže stereotyp, ale ešte stále z nich cítim lásku. Už sa síce necmukajú každú chvíľku, niekedy sa porafajú pre hovadiny, ale tú lásku vidno voľným okom. Je v povetrí pri spoločných raňajkách, pri doťahovačkách, vtedy, keď sa tešia na spoločný výlet do Paríža, alebo niekam inam, a aj pri tých minihádkach.

A čo som tým vlastne chcela povedať je toto: Ako mám ja sakra normálne fungovať v tomto svete, keď mám doma takýto model?

pondelok, 12. februára 2007

Súťažná otázka číslo 9

Tak a je to tu. Máme tu poslednú a to deviatu súťažnú otázku našej skvelej fantastickej súťaže o večeru s fantastickou štvorkou. Ja osobne som o tom vždy sníval, a teda poviem pravdu, je to zážitok taká večera. Škoda že túto súťaž nemôžem vyhrať ja.

Ako som tak rozmýšľal /eeehm/, tak sprvu som myslel, že dám otázku ohľadom mena môjho najObľúbenejšieho politika. Ale keďže nemôžem toho Gaburu pchať všade, tak som vymyslel otázku ohľadom toho, po čom som tak aj s Charlie pokukoval v električke. No ani to nemôžem dať, bo myslím, že tie sýkorky by mi u Reeda neprešli /heh/.

A tak som vymyslel niečo síce jednoduché, ale tak záverečné kolo zložité byť nemôže. Súťažná otázka teda znie:
Aký je najobľúbenejší Nickov šport?

Odpovede zasielajte na staro známu adresu fantasticka.stvorka@gmail.com aj s posledným vystrihnutým kupónom. Dúfam že máte všetky! Vyhodnotenie sa blíži a výhra tiež. Tešíme sa na vaše kreatívne odpovede. A tej kreativity je dosť. Vo vyhodnotení tie najlepšie určite spomenieme.


P.S.: Už čoskoro bude spustená naša úžasná webcamera, takisto aj čoskoro zodpovieme vaše otázky /toto som musel dodať pre netrpezlivcov ako karaska, ktorú týmto pozdravujeme/.

nedeľa, 11. februára 2007

Stav pohotovosti

Neviem, či sme to už niekedy spomínali, ale začali sme s Reedom a Nickom chodiť na tanečnú. Na základe konkurzu podľa bližšie neurčených pravidiel, výberových kritérií a poroty, bol za môjho tanečného partnera vybraný Nick. Po mesiaci pravidelných návštev na hodinách štandarných, latinskoamerických a našich vlastných štýlov tancov sa ukázalo, že sme nádejné hviezdy pokračovania Let’s dance. Naozaj.

Zápletka a kríza prišla minulý týždeň, keď ma môj najdrahší tanečný partner informoval o tom, že budúci týždeň nemôže, lebo jeho kolega robí oslavu narodenín. Za normálnych okolností by ma to potešilo, veď Vodnári sú skvelí ľudia, ale toto... On dal jednoducho prednosť nejakej oslave predo mnou! Neuveriteľné.

A preto som sa rozhodla, že ho vymením. Týmto oficiálne vyhlasujem výberové konanie na môjho nového tanečného partnera. Záujemcovia hláste sa mailom na adresu f4.charlotte@gmail.com. Skúšobné kolo sa uskutoční v stredu o 20.00 hod. Okrem možnosti si so mnou zatancovať, čo vôbec nie je na zahodenie, budete môcť doma machrovať, že konečne viete tancovať :)

štvrtok, 8. februára 2007

Raňajky. 20 rokov. Mizivý úspech. Šuch!

Slovné hračky hýbu svetom. Nerozumiem.

- Prechod alebo priechod?
- Podľa toho koho a kam.
- Čo tak mňa a teba? Odtiaľ sem...

Dáme si fruštuk. Jedával som ho už ako decko. Starkin fruštuk chutil lepšie ako raňajky. Po nočnom čakaní na ježka pijúceho pravé mlieko (to je také, ktoré starká vždy doniesla v sklenenej fľaši so širokým hrdlom) z plytkej misky na podstienke bol fruštuk niečo, čo „made my day“ – i keď vtedy som hovoril, že „je to jednoducho špica“. It made my day. Bolo to špica.

Vyberám si špicu!

20 rokov neskôr pátrame po tom, čo je rýchlo. Obi sa vydala po ročnej známosti. Rýchlo? Tea porodila ako 20-ročná. Rýchlo? ORP rozmýšľajú po pár mesiacoch o spoločnom bývaní. Rýchlo? (ORP?) Tempo je vec subjektívna. Niekto to rád horúce a niekto zase... a tak.

Aká je šanca na úspech? Vnímame úspech každý inak? Úspech je ako bod na dlhej úsečke (nie priamke, lebo tá nemá konce alebo začiatky, či aspoň z každého po jednom). Dôležité je štádium nasledujúce po bode úspechu než úspech samotný. Jasné, že bez úspechu niet štádia, bez bodu niet obdobia, ale... ale úspech je mizivý, post-úspešné štádium trvalé (alebo minimálne prechodné – po ďalší bod na úsečke, nech už je akýkoľvek). Šanca na úspech je priamoúmerná miere snaženia a šťastia. „Jeho život striedal úspech za úspechom.“ Úsečka plná bodov, ktorým predchádzala veľká miera snaženia, kopec vydanej energie? Úspech je mizivý, prenesie sa do post-úspešného obdobia. Úspech je okay, ak je cieľom štádium, ktoré príde po ňom. Úspech pre úspech vyčerpáva.

Osobne dávam za pravdu tým, ktorí tvrdia, že je lepšie, kúpiť si dobrý foťák miesto super-bomba-špica-mastného aparátu, ak nie som expert fotograf tak isto, ako mi netreba miliónové auto, ak ním jazdím do práce, k rodinke na víkend a občas na služobku – uspokojiť sa s tým, čo je dobré pre mňa, nie s tým, čo je dobré pre iných (a v mojich očiach príliš, až moc, too much).

Vo vzťahoch to neplatí! Či?

Pri veciach inklinujeme k orientácii podľa cudzích hodnôt, podľa cudzej „hitparády dobrosti“. Vo vzťahoch hľadáme vždy to, čo sadne najlepšie nám. Vo vzťahoch sa vždy riadime len tým, čo je dobré pre nás. Uspokojiť sa s „menej“ by znamenalo týrať sa, a „viac“ vlastne nejestvuje, lebo všetci chceme to najlepšie, keď sa na vzťažníka pozrieme z nášho uhla pohľadu.
Úprimne, koľkí sme si už povedali, že ten či tá je pre nás pridobrý alebo pridobrá? Ko-ko-ti-na! V skutočnosti sme našli nejakú závadu, a keďže je absolútne neodstrániteľná, vraciame tovar a... a po určitom čase sa s malou dušičkou opäť vyberieme na nákupy dúfajúc, že možno bude výpredaj alebo nám aspoň padne do oka niečo, za čo sme ochotní zaplatiť ho-ci-čo! A keď sa nám tovar zapáči, boduje v našej hitparáde a priečky iných máme v paži.

„Prioritäten setzen,“ sagt man.
1) ľudia, na ktorých mi záleží a im tiež, a človek, ktorého milujem a je to obojstranné
2) práca, ktorá baví a vypláca sa, ale na druhej strane neukráti na voľnom čase
3) strecha nad hlavou za výsostne individuálnych podmienok

Evaluation folgt.
Ad 1) CHECK
Ad 2) CHECK
Ad 3) IN PROGRESS (more or less CHECK)

Gimme five! Gimme šuch!

Dnes v noci sa vrátim domov. Šuch. Už budeš spať. Šuch. V našej izbe. Šuch. V našej posteli. Šuch. Takto sa k tebe šuchnem. ŠUCH!

streda, 7. februára 2007

Len pár ťukov

Aby sme nevyzerali, že tu na to kašleme (lebo nekašleme a máme vás radi), tak vás všetkých srdečne zdravím, posielam pusinky na líčka a čelíčka a pripájam (tak ako niekedy zvyknem) pár nesúrodých blabla a závažných otázok z mojej strany, keďže som bola zrušená, že ich nemôžem dávať do Teraz o tom vašom, lebo to by nebolo o vašom, ale o mojom (onom, tomto, veď viete).

  • Reed odletel. Nie je z neho lastovička, ani iný vták (alebo, že by áno?) ale jednoducho nasadol do lietadla, Jacka zaparkoval ešte predtým nevedno kde a odletel. Fuč, preč, snáď sú to aspoň teplé krajiny (no dobre, tak viem, kam išiel, ale takto to znelo lepšie).

  • Ja aj Charlottka sme skončili naše posledné skúškové obdobie. Vcelku úspešne. Prídite nás vystískať a gratulovať. Pripili sme si niekoľkokrát pri rôznych príležitostiach (ale pripijeme si aj s vami a rady). Len teraz, do prdky, mám akože začať písať diplomovku? A nemohla by som radšej román? Beletria je mi srdcu blížšia. Nečitateľné by bude jedno aj druhé, tak je to hádam jedno, nie?

  • Nick je v poriadku.

  • Oné, vraj už nie som taká vtipná, ako zvyčajne, takže ak chcete niečo vtipné, čítajte, prosím, Shanti. Šantí si veľmo sympatične, má štýl a nie je taká grogy a umrnčaná ako ja v poslednom čase.

  • K narodeninám si prosím, aby prišla Matilda a spol. bývať do hlavnej dzedziny, lebo vie pomenovať veci pravými menami a lebo ju mám rada. Vopred ďakujem za kladné vybavenie mojej žiadosti.

  • Privrela som si ukazovák ľavej ruky medzi dvere (ehm, ťažké, bezpečnostné, naše). Bežala som vtedy na poslednú skúšku, ale dvere boli aj tak rýchlejšie ako ja. Zahrešila som na celý barák, sa čudujem, že ma ešte neprišli deportovať nejakí uniformovaní fešáci na podnet susedy zvanej Strašidlo. Odvtedy je prštek modrý. Ide mi k očiam. Na druhý deň som si v robote na hlavu stiahla kvetináč so zdochnutou kvetinou. Tak mi teraz povedzte, som lemra, alebo mám len blbé obdobie? A ešte: prečo všetky izbové kvety v mojej prítomnosti dochnú?

  • Včera som sa dohodla s mojou milou krásnou kamarátkou a spoluštudentkou B., že pôjdeme na kávu. O pol šiestej. Po práci. Len my dve. Vrátila som sa domov okolo druhej v noci taxíkom, do ktorého ma strčil Iggy. Hm, zaujímavé.

  • V podniku, ktorý sa volá Verdict, sme založili knihu pochvál, pretože takú tam ešte nemali. Bol to síce len taký blokový lístok s logom akýchsi cigariet, ale myslím, že mal štýl. Iggy ako budúci guru v oblasti promotion ho aj ozdobil akýmsi výtvarným prudko umeleckým výtvorom. Po tavernovej skúsenosti s obsluhou môžem teda konštatovať: Grécka taverna nie, Verdict áno. Zdravím milú pani čašníčku.

  • Nie je červený latex náhodou out? (V tomto druhu módy sa nevyznám, som slušáčka predsa).

  • Na obed som mala strašne prekorenenú polievku. Pár súst stačilo na to, aby som potom vôbec necítila chuť druhého chodu. Uhm, to možno bolo účelom a tí, čo si polievku nedali, mali smolu a pocítili.

  • Môj kolega, keď ho niekto naštve, mi cez msnko píše vety, v ktorých používa slová ako hovienko a kakanička. Znamená to, že je prepracovaný?

  • Zdá sa mi to, alebo je hlas Very Wisterovej iritujúci a rušivý? To mám akože preladiť? Ale ja inak vôbec nie som neurotická.

  • Na moste každý deň (ale v inú hodinu) stretnem toho istého chlapa. Je tak okolo dvoch metrov vysoký, má tmavé vlasy, úžasné pery, trošku väčší nos a veľké hnedé oči. Buď sa stretneme uprostred mosta, alebo ho predbieham. Mám halucinácie? Alebo mi už vážne zadrbkáva? Alebo myslíte, že to je náhoda? Alebo ma sleduje? Alebo je to osud, ktorý mi chce niečo naznačiť?

  • Web cam bude. Jedného pekného dňa sa jej dočkáte. Asi...

  • Jedného ešte krajšieho dňa sa dočkáte aj odpovedí na otázky v rubrike Teraz o tom vašom. Aspoň budeme mať ďalší dôvod sa opiť. Takže, milá Karaska: Neboj, zasadneme. Len furt čakáme, kedy nás dojdeš navštíviť a ty nič. Ts!

  • Charlie nám poslala niečo úžasné. Niečo, s čím sa musím podeliť aj s vami. Niečo, čo spraví tento blog ešte krajším, viac sexi a odsuňte klávesnice, aby ste ich nezaslintali a...jednoducho: ENJOY!





pondelok, 5. februára 2007

Grécka taverna alebo Ako to vyzerať nemá


Konečne sa nám podarilo zmanažovať ďalšiu návštevu Matildy a jej Šťastia v našej skromnej zábavnej domácnosti. Dorazila v piatok, klasicky som ju vyzdvihla na stanici. Škoda, že tam vtedy nebola tá úžasná prehliadka našich nových nádejných modeliek v spodnej bielizni s kožušinami. Mohla som si hodiť pár zhnitých paradajok. Ak boli tie kožušiny umelé, tak beriem späť. Ale o tom som vážne nechcela.

S Reedom a Nickom sme sa dohodli, že kým príde Malitdino Šťastie, zájdeme sa spolu napapkať do novej Gréckej taverny. Stránku má fajn, jedálny lístok vyzerá lákavo dokonca aj pre zrnkopapačov. tento krát len pre Reeda, keďže Charlie odišla do teplých krajín, ehm, pardon, k rodičom na víkend. Reed meškal, tak sme si zatiaľ dali pár koliesok okolo Dulovho námestia, tavernu sme nenašli, čo svedčí o to, že sme všetci dosť dezorientovaní, pretože keď Reed konečne dorazil, zbadal ju na prvý šup. Ceduľa svietila tak, že len slepí by ju nevideli. Darmo, podaktorí z nás majú celkom vysoké dioptrie. Tým myslím seba, samozrejme.

Vkráčali sme dnu. Interiér je celkom milý, biele steny, kockované obrusy. Pri dverách nás privítal očividne Grék s typickým profilom, začínajúcou plešinkou a šarmom, že by ho mohol rozdávať na kilá. Po anglicky sa spýtal, či sme fajčiari, alebo nefajčiari a zaviedol nás ku stolu. Dovtedy bol dojem dobrý. Interiér bol veselý, hudba grécka. Katastrofa začala až neskôr.

Prišiel chalanisko odetý veľmi štýlovo. Na stôl nám prestrel papier, čím ten fešný kockovaný obrus prikryl, rozdal nám jedálne lístky hrubé ako Biblia s tým, že nám k nemu ide dať inštruktáž, tá bola stručná a nezrozumiteľná. Čiže sme nechápali, ale hneď sme pochopili, keď prišla vychrtlá blond slečna. (Viď foto. Druhá fotka odvrchu, slečna druhá sprava). Matilda aj Reed sa snažili objednať si niečo bezmäsité a zistili sme, že z hrubého jedálnička kuchyňa oplýva možno piatimi jedlami. Na to sme prišli systémom pokus-omyl, keďže každé jedlo, ktoré si niekto z nás vybral zjavne v ponuke dňa nebolo. Úžasné. A „milá“ blond slečna dokonca ani nevedela, čo dané exotické jedlo, ktoré náhodou aj majú, obsahuje. Reed si dovolil mať neuveriteľne opovážlivú požiadavku a spýtal sa, na čom sú vyprážané cukety. Tak to už bolo na slečnu priveľa, prevrátila očami, a na otázku, či by to mohla zistiť odpovedala: „ No, ak sa mi to podarí...“ A so skysnutým ksichtom odpochodovala zisťovať.

To sme sa ešte stále bohvieako nečudovali. V slovenských pomeroch je človek zvyknutý ozaj na všetko. Teda takmer na všetko. Mne, a asi ani zvyšku našej milej spoločnosti sa však ale ešte nestalo to, čo sa stalo v zapätí. A síce, slečna prišla s informáciou, že daný pokrm je pripravovaný na obyčajnom rastlinnom oleji a nie na olivovom, preto si Reed dal šalátik. Neskôr Matilda pozorovaním, ovoniavaním a ochutnávaním svojho jedla zistila, že použitý bol určite olej olivový, čo by sme vlastne od Grékov aj iné čakali? Ale to nie je ten zázrak. Zázrak bol, keď sa slečna dovalila s pitím. Do každého pohára naliala trochu nápoja, pohár strčila do ruky tomu, kto sa o daný nápoj prihlásil, a keď pohár položil, potom mu do ruky strčila aj fľašu. Nevedeli sme, či to náhodou nie je taký grécky zvyk, tak sme sa len uškŕňali a prechytávali poháre a fľašky a pokladali sme ich na stôl. Potom ale dorazil iný pán čašník s jedlom a keď Matilda napriahla ruky, že si ho teda vezme, pán sa usmial a povedal, že veď on jej ho položí. Na to ona so šarmom sebe vlastným odpovedala: „Aha, pardon, ja som si tu už zvykla, že všetko dostávam do ruky.“


Mysleli sme, že už bude všetko v poriadku. Jedlo bolo naozaj dobré, to treba uznať, ja keď porcie boli takpovediac skromnejšie. A tak sme si pochutnávali a na slečnu pomaly zabúdali. Tá sa nám však pripomenula, najprv keď prišla obslúžiť hostí sediacich za nami. Pani sa jej spýtala, či by jej mohla odporučiť niečo bez mäsa a bez cibule a cesnaku. Na to jej slečna dosť podráždeným hlasom odpovedala: „To si prečítajte, čo v tom je. Ja to nevarím.“ Nevieme, či má slečna jazykovú bariéru v komunikácií s kuchármi, alebo má nejakú inú bariéru, ale toto bolo fakt silné kafe. Zaklincovala to celé tým, keď sa dovalila po taniere. Reed ešte chrumkal svoj šalátik, keď mu zazvonil telefón. Videl, že slečna hrabe taniere ako po rodičoch, a tak si ten svoj chránil rukou a snažil sa počuť, čo mu hovorí kolega, s ktorým sa mal neskôr stretnúť. V tom milá slečna zhrabla pohúžvaný obrúsok, do ktorého Reed zamochlal aj použitý lístok z MHD (a teraz si to predstavte v spomalenom zábere) a elegantným nezastaviteľným oblúkom tento nehygienický zhúžvanec hodila Reedovi do poloplného taniera. Reedovi sa v očiach zjavilo zhrozenie, ale stále sa snažil komunikovať s kolegom. Pravdepodobne premýšľal, či má ešte chuť vôbec niečo zjesť, alebo rovno slečnu zavraždiť. Slečna uvedomiac si, čo vyviedla sa obrátila na Nicka s logickou otázkou: „Čo mám teraz robiť?“ A on jej ešte logickejšie avšak milým hlasom, abz slečna náhodou neodpadla, odpovedal: „No, teraz to už odneste...“ Rýchlo sme si vypýtali účet, zaplatili nekresťanské prachy za tú pohromu a odkráčali. Pri východe nás sympatický Grék pekne odprevadil, zamával a chalanov potľapkal po ramenách. To asi za to, že sme tú obsluhu prežili v zdraví.

Krásny príklad toho, ako dobré jedlo a celkom fajn atmosféra nestačí na to, aby bola reštaurácia dobrá. Nechcem súdiť danú slečnu. Tá totiž chuderka asi v živote v reštaurácií ani nebola, lebo inak by pravdepodobne odpozorovala, že nápoje ani nič iné sa nepodávajú hosťom do rúk, ostatné „chybičky“ radšej ani nebudem opakovať. Nuž, zvyčajne sa nám stáva, že reštaurácia, keď je čerstvo otvorená, tak je aj obsluha milá, a neskôr sa pokazí. V tomto prípade to už asi ani horšie byť nemôže. Takže moje kruté odporúčanie znie: doškoliť, alebo radšej rovno vyhodiť dotyčnú slečnu a potom z toho podniku možno niečo bude a nezavádzať budúcich zákazníkov v rámci okázalej kampane a na internetovej stránke. Keď sa totiž jedálny lístok absolútne nezhoduje s tým, čo stránka uvádza, je to trapas.

Večer nám táto katastrofa ale nepokazila. V konečnom dôsledku sme sa na tom celom dosť dobre zabávali.