pondelok, 30. júla 2007

Kratučko v krátkej skratke

  • Som doma. Cesta bola OK, ešte stále mám svalovicu z ťahania tašky po rakúskych staniciach. Nabudúce zbalím nejakého svalovca, čo bude mojím nosičom, lebo ten napučaný biceps na mojej pravej ruke naozaj vyzerá nebezpečne a ja nechcem strašiť ľudí viac, než je nevyhnutné (a na to mi stačí rozzúrené háro v kombinácií s mojou tvárou).
  • Padajú kamene. Predovšetkým zo srdca a to nie len môjho. Zistenie, že "we all can feel" a schopnosť to vyjadriť, tej lavíne padajúcich kameňov zásadne dopomohla opustiť nebezpečné stanovisko na strmom svahu, a stabilne zakotviť pod kopcom, kde snáď zasa na dlhý čas nikoho neohrozí.
  • F4 odo mňa dostala magnetky. Ja som dostala magnetku od Ricka. Znamená to, že sme magnetickí? A ešte som mala od nich štamperlík Metaxy. Inak už nepijem. Odteraz.
  • Charlie sa učí parkovať a ide jej to. Ťapkám jej.
  • Nick a Reed sú opálení, oddýchnutí a nechce sa im makať. Kto povedal, že dovolenka nabíja človeka novou energiou, ktorú môže využiť na prácu? Ja teda nie.
  • Mám stres. Ale len tak trochu. Nový job. Prvý fulltime. Držť palce poprosím.
  • Charlie má pekné očiská a charizmu. Nepýtajte sa ma, kto to povedal. Krycie meno: "Misia M." Viac nepoviem, aby som nezakríkla, každopádne držím palce.
  • V poslednom čase som dostala veľa čokolády. Vyzerám, že ju potrebujem? No dobre, tak áno...
  • Kto chce Mozartove gule? Mám ich obe v ozdobnej škatuľke. Vymením za nejakú inú časť ktoréhokoľvek skladateľa z obdobia klasicizmu.
  • To je všetko. Ako sa máte vy?

streda, 18. júla 2007

Pecosita v Salzburgu 3.: Ein Paar Fotos

Malá ochutnávka z atmosféry mesta. Prajem dobrú chuť.


Terasky pekne upravené. Kafíčko mňamkoidné. Posadím sa do kaviarne s knihou, ktorú otvorím, ale nečítam a nasávam atmosféru. Obsluha je letne pomalá, ale totálne príjemná, za návštevu poďakuje dva krát. Tomu hovorím pohodka.








Pán Wolgang Amadeus Mozart v nadživotnej veľkosti osobne. Cez víkend pred jeho sochou stojí verklikár a krúti kľukou ako o život. Niekedy sa obávam, žemu ručička odpadne a tiež sa obávam o psychické zdravie jeho aj ľudí sediacich v blízkej kaviarni. Ono verklikované melódie sú príjemné tak prvých päť minút. Všetko nad tento časový limit je dosť otravné, ale tak... kultúrou aj o rozum rada prídem.









V parku pri záhradách Mirabell sa fajne oddychuje, zdá sa, že aj tento stromček si dal šlofíka.







Záhrady Mirabell s výhľadom na hrad. Veľkosťou podobné prezidentskej záhrade v Bratislave, ale to je čo sa týka podobnosti asi tak všetko. Záhradný architekt z čias už neviem ktorého cisára sa vyšantil. Dosť vyčačkané, ale kupodivu nie odpudivé. Práve naopak.

















Toto je kamenný koník. Jeho mamička ale asi mala pletkys nejakým vtákom. Ehm...










Pohľad z mosta do prosta, teda nie do prosta ale na Altstadt. Viac asi netreba dodávať.











Jazdia tu takmer výlučne hypernové kabriolety, ale sem tam sa nájde aj nejaký ten veteránik.








B. je lepšia fotografka ako ja. Ak mi poskytne fotečky, čo urobila, keď ma bola cez víkend navštíviť, možno sa bude konať ochutnávka číslo dva. Každopádne musím konštatovať, že Salzburg je mesto síce trošku drahé ( a to tvrdia dokonca aj domáci), ale má svoje čaro. Škoda, že Mozartov festival začína až keď ja odídem. Nahodila by som sa do promočných šiat, na hlavu by som nasadila trblietavú čelenku a išla by som na koncert. Cítila by som sa ako princezná... Nuž, teraz to nevyjde, ale možno raz...

štvrtok, 12. júla 2007

Pecka v Salzburgu 2.

Nedeľa 8.júla 2007

S B. sa mi spalo skvele. Ten jej vlastnoručne vyrobený vankúš by si mala dať patentovať a predávať za ťažké prachy prostredníctvom Teleschoppingu. Určite by mal väčší úspech ako matrac Dormeo. Raňajky sme dali v centre v mekáči. Viem, žiadna romantika ani invenčnosť, ale tak...raz za čas môžeme byť neoriginálne. Treba skonštatovať, že pomalšiu obsluhu v pobočke (či ako sa správne nazýva táto jednotka vo franchisingovom jazyku) „umasteného koncernu“ sme ešte nezažili. Kočka pri pokladni jednoducho mala čas. Veď nedeľa, nie? Väčšina Rakúšanov nemaká, tak sa ani ona nepretrhne. Asi by som tam mala poslať na stáž Duška. By ich naučil...

Vlak do Salzburgu bol narvaný na prasknutie. Prešla som ho od začiatku takmer do konca. Nakoniec som našla voľné miesto. S úľavou som usadla a tešila sa, ako si užijem cestu a dočítam Bestiář. Moja radosť však veľmi rýchlo zašla. A to konkrétne v momente, keď si ujo sediaci vedľa mňa zapálil svoju prvú cigaretu (prvú asi z desiatich) a ja som si všimla, že sedím vo fajčiarskom vozni. Stáť sa mi dve hodiny nechcelo, tak som si povedala, že to vydržím. Ale asi som sa mala radšej postaviť, lebo potom si zapálila aj zamračená kočka s veľmi zlou pleťou sediaca vedľa mňa z druhej strany zajedajúca každý šluk mastným rezňom zabaleným v alobale aj týpek, čo sedel oproti nej. Z vlaku som vyskočila, keď ešte ani nestál, vyúdená ako fajná maďarská klobáska. Keď hovorím o našich južných susedoch, nedá mi nespomenúť: Ešte počas raňajok mi zavolal Roland, maďarský kolega, ktorému som vyzdvihla kľúče, ale akosi mi nedal vedieť, kedy ráči doraziť. Nuž a dorazil asi tak štyri hodky predtým, než som mala doraziť ja do Salzburgu. Nevadí. Nakoniec sme sa stretli na intráku zistiac, že o hodinku máme byť kdesi nevedno kde na zápise. Mali sme len adresu, v nedeľu bolo okolie internátu ako aj intrák samotný vcelku vyľudnené. Roland našťastie prišiel autom, tak ma doň naložil, po ceste sme vyzdvihli ešte dvoch Slovákov (Janku a Miška) a začala pravá sranda. Blúdili sme. Točili sme sa dookola ako psík, čo naháňa svoj vlastný chvost. Tesne, ale predsa sme ten zápis stihli. Išlo o to, že si nás potrebovali odfajknúť, že sme teda dorazili. Trvalo to asi tak päť sekúnd, ale tak, za tú srandu a Rolandovo hlasné bázmekovanie to stálo.

Pondelok 9. júla 2007

Roland bol milý. Zaviezol nás do školy, kde nás mali otestovať, aby nás mohli zaradiť do skupín. Dosť dobre hovorí po nemecky, cítim sa pri ňom ako najväčší jazykový lúzer na svete.

Test bol zaujímavý. Sto otázok. Prevažne gramatika. Niečo som po tých miliónoch rokov, čo sa nemčinu učím vedela, niečo som tipla. Asi 80 ľudí potom podľa testu rozdelili do ôsmich skupín. Skoro som odpadla, keď moje meno prečítal milý starší profesor medzi prvými. Nie, prvú nemenovali skupinu úplných začiatočníkov, ale práve naopak, grupu najlepšiu. So mnou v skupine sú aj Miško a Janka. Asi mali pri opravovaní slabosť pre Slovákov (Aj keď skôr mám pocit, že na našich školách sa jednoducho výborne naučíte gramatiku, o hovorenom jazyku radšej pomlčím, teda najmä v mojom prípade. Také koktanie, aké som ja schopná zo seba dostať, keď sa mám vymáčknuť po nemecky ste asi ešte nezažili.) Prekvapko číslo dva bolo, keď sme zistili, že Roland, ktorý melie nemecky ako keby sa tu narodil, je v skupine o stupeň nižšej. Myslím, že aj on sa v duchu smial, keďže mal predtým tú česť so mnou skúšať v nemčine komunikovať.

Stále prší.

Streda 11.júla 2007

Dnes začalo pršať až o deviatej večer. Skvelé. Nemusela som vyťahovať môj dáždnik po babke (ella, elláááá). Včera sme s Jankou zmokli pri prechádzke v meste. Moje čierne lakované topánočky sú síce fakt pekné, ale voda sa im nepáči. Pustili farbu a moje nožičky teraz vyzerajú ako keby som pol roka len po sadziach chodila. Kom kom kominár... Ale keď tak na to teraz kukám, tak to vyzerá skôr tak, že sa mi smola lepí na päty...Cez víkend sa má vyčasiť a majú byť tropické horúčavy. To bude skutočne krásne vyzerať. Nové takmer neviditeľné zlaté sandáliky a v nich čierne prsty. Skúšala som všetko možné. Pleťovú vodu s obsahom alkoholu, krémy, píling, pemzu, nič nepomáha. Deriem si nohy a zajtra si asi kúpim Domestos, alebo radšej Cilit Bang. Ten zvládne všetko. Už nebudem mať problém s čiernotou. Budem mať namiesto mojich chutných bacuľatých chodidiel len pekné bielučké kostičky.

Na kurze sme dnes točili prevažne o Mozartovi. Čítali sme nejaké listy, čo písal svojej vzdialenej sesternici, do ktorej bol zaľúbený. Dozvedeli sme sa, že milý mladý Wolfgang bol teda pekné prasa. A možno to vtedy bolo v móde písať nádejným milenkám o tom, ako sa dobre (s prepáčením) vysral, a ako sa teraz najedol, tak za chvíľku bude musieť končiť, lebo sa bude musieť ísť vysrať znova. Samé Scheisse, Schwanz, Arsch a zasa Scheisse. No nádhera. Tak som si šla po hodine odfotiť jeho sochu, ktorá stojí uprostred najväčšieho námestia. Vyzerá tam elegantne.

Je pol desiatej. Sedím na posteli, pijem Radler s bazovou príchuťou (mňáááám), zapíjam ho kávou s mliekom a zajedám to broskyňou (nie, nie som tehotná a nebojte, mám vlastné WC). Premýšľam o tom, či v kuchyni kuchynisku, s ktorou mám spoločnú stenu (konkrétne tú, pri ktorej je posteľ), bude dnes v noci zasa bujará party a ja sa budem snažiť o štvrtej ráno zaspať tak, že si do uší narvem vatové tampóniky a pustím si svoju aspoň o niečo menej tuctuc muzičku a pri tom všetkom premýšľaní, zapíjaní a zajedaní zasa ťukám do offlinu.

O tunajšej byrokracií napíšem len toto: Už tri dni sa snažím vybaviť ten account, čo potrebujem na to, aby som sa na izbe mohla napojiť na net. Posielajú ma od dverí k dverám, pričom každé spomínané dvere sa samozrejme nachádzajú na opačnej strane mesta. Myslím, že tá byrokracia je nekonvenčný nástroj na spoznanie mesta. Tak ma teda posielali z úradu do úradu, až kým som sa dnes neocitla tam, kde som moju púť začínala. Vzdávam sa. Pôjdem do internet café a tam vám to postnem. Celkom srandovný je ale fakt, že tetuša, čo nám zabezpečovala ubytko mi neodpísala na mail, čo som posielala kvôli pripojeniu, ale dnes poslala E-MAIL s tým, že zmena plánu. Odubytovať sa MUSÍME o deň skôr, než bolo pôvodne povedané. Našťastie som dnes mrkla do knižnice a vo veľmi zvláštnom programe na browsovanie som si stihla mrknúť maily. Inak by ma asi prišlo vysťahovať nejaké násilné komando. No, logika mi síce uniká, ale tak...študujem Kulturunterschiede v praxi.

Začala som čítať nového Viewegha. A hneď na prvej strane píše: „Náhoda je způsob, jakým Bůh anonymně vykonává zázraky...“Pekné. Čo na to povie Matilda?

Mala by som sa asi učiť. Zajtra máme prvý priebežný test. Ha ha ha. Jáááá už som na také čosi asi fakt stará.

Štvrtok 12.júla 2007

Test bol smiešne ťažký, som to otipovala celé.

Sranda, Miško bol včera na tom istom mieste kvôli netu ako ja a jemu account vytvorili. Diskriminácia? Ale bol taký zlatý, že mi poskytol prihlasovacie údaje, takže som sem tam online. Ale nemienim to preháňať, predsa len, mám pocit, že potrebujem oddych.

Ako to tak čítam tu v blogosfére, a súdiac aj podľa toho, čo sa mi v poslednom čase stalo, mám pocit, že je o vzduchu nejaká veľká guča negatívnej energie a neviem, z čoho pramení. Ľudia sú nasratí, prevažne na seba navzájom. Nepovedia si to do očí. Šíria sa fámy rôzneho druhu. Veci sa nafukujú. Vznikajú dohady, nedorozumenia, zbytočné negatívne emócie. A potom sa nestačím čudovať, čo sa o sebe všetko nedozviem. Rozprávky tisíc a jednej noci sú šuvix. Ale chápem. robím to podobne. Bojím sa povedať, čo ma trápi, čo mi vadí, čo sa ma dotklo. Obávam sa reakcie. Nechcem zbytočne mútiť hladinu, nechcem stále riešiť, nechcem kaziť chvíľku, snažím sa brať ohľady, lenže nejako sa mi zdá, že čím lepšie niekomu chcem, tým horšie to dopadne. Asi sa na všetko vykašlem. Bohužiaľ to asi nepomôže. Problémy človeka dostihnú, nezmiznú, keď sa zametú pod koberec. Nezmiznú, keď sa tvárime, že neexistujú, práve naopak. Udrú nás priamo do tváre vtedy, keď to najmenej čakáme s intenzitou nevídanou a často neadekvátnou. Na to som prišla už dávnejšie, ale udalosti posledných dní mi tento fakt pripomenuli.

Už nikdy sa nebudem čudovať nad tým, kto preboha vymýšľa telenovely a seriály typu Beverly Hills. Realita je niekedy ešte absurdnejšia.

A ešte som prišla na jednu vec. Som jednoduchá. Som obmedzená. Totálne blbá. Prečo? Lebo asi nikdy nepochopím, prečo si ľudia robia navzájom zle. Čo im to dáva do života? Čo si z toho odnesú? Robia to vôbec naschvál, alebo je to spôsobené len rozdielnym pohľadom na veci? Prečo nie je všetko ružové, ako pozadie tohto blogu?

Zjavne tu mám priveľa voľného času. Končím s premýšľaním. Aspoň pre dnešok.

Chlapci zajtra letia do teplých krajín, teda...ehm, tak to Reed napísal v smske ;). Tak prajem šťastlivý let. Piatka trinásteho sa nebojte. Ja som tak letela kedysi dávno cez oceán a žijem ;).


Vaša Pecka

pondelok, 9. júla 2007

I can feel

Dojem je sviňa a pocit, že niekto si o vás myslí niečo, čo nie je pravda, nie je vôbec taký zlý ako pocit, že niekto si o vás myslí niečo, o čom vy ani len netušíte!

Moja časť tohto blogu je v poslednej dobe do neba volajúca všednosť. Všednosť v tom význame, že sem napíšem pár riadkov o tom, ako fičím, čo sa darí alebo nedarí a tak... Okrem jedného vyznania, som v podstate úplne vylúčil z blogovania city. Mám totiž dojem, že článkov o rôznych duševných rozpoloženiach sem pribúda aj bez môjho pričinenia. Na druhej strane, po akomkoľvek nadpriemerne pozitívne ladenom poste nasleduje všeobecná reakcia „ty nič nevrav, ty už máš všetko, čo si hľadal, keby som na tvojom mieste, mám sa inak“.

Je čas odblogovať...

To, čo sem píšeme, vyvoláva v čitateľovi rôzne pohľady na jednotlivých členov fantastickej štvorky. Nechcem a ani nebudem odhadovať ich obsah, aj keď pohľad niektorých čitateľov mi leží na srdci.

Je zrejmé, že len ja môžem vedieť, ako sa cítim a čo ma štve, čo mi je ľúto, čo ma poháňa a na čo začínam kašlať, pretože ma to už nebaví.

Ako sa cítim

Ako keď niekto rieši niečo o mne ale bez mňa. Jeden sa chytá každého slovka, ktoré poviem, alebo ma ignoruje. Druhý mi prekáža svojím teatrálnym prístupom typu „biiiig space queen“. Tretí sa so mnou rozpráva úplne normálne, no niečo mi tam nesedí. Štvrtý si zo mňa urobí dlžníka svojej nepozornosti. A piaty hádže trápne poznámky na základe toho, čo počul od tretieho. Našli ste sa? Nevadí!
Jasné, že sú aj takí, ktorých prítomnosť a prístup ma vôbec nenúti nad niečim podobným rozmýšľať. Mám sa vzdať „prvých piatich“?

Čo ma štve

Vie ma nasrať, keď sa niekto hrá na princeznú. Vie ma nasrať, keď ma niekto volá „usadlina“ len preto, že... Vlastne ani neviem prečo. Nemienim nad tým špekulovať, lebo by sa dotyčný ešte mohol cítiť dotknutý, hoci moje city sú mu asi... ukradnuté? Vie ma nasrať, keď čísi „najlepší kamarát“ z pohľadu kamaráta „najlepšieho kamaráta“ tejto definícii nezodpovedá a ostáva len dúfať, že sa už nikto nesklame. Vie ma nasrať, keď niekto pózuje ako znalec ľudí a „každého hneď prekukne a vyzná sa v ňom“.

Čo mi je ľúto

Okrem toho, že si návzajom ubližujeme a dovoľujeme robiť zo seba sluhov, neľutujem v tomto smere nič. I tak je to príliš!

Čo ma poháňa

Berú ma ľudia, s ktorými sa poznám roky – oveľa dlhšie ako s tými prvými, druhými, či piatymi. Z ich strany takýto prístup necítim. Oni mi nešpliechajú do tváre drísty typu „zmenil si sa“, „ja som iný ako ty“ či „mám iné priority“. Poháňa ma moja citová rozhodnosť. Hoci akúkoľvek inú rozhodnosť postrádam, viem presne, kedy a kde treba zavrieť alebo privrieť tie-ktoré dvere.

Na čo začínam kašlať

Za posledný mesiac začínam rozhodne privierať dvere. „Od epochy označovanej viacerými historikmi ako „opekačka“ alebo tiež „veľký tresk“ sa datujú početné výkyvy vzťahovej krivky.“
Netvrdím, že som úžasný, nad vecou a mám absolútnu pravdu. Len prestávam brať nepriamo-úmerný ohľad. Ohľad je skvelá vec, ale nikdy by nemal mať neúnosný dopad na ohľad berúceho. Je to niečo ako prirodzený výber? Možno po určitom čase dôjdeme k bodu, kedy úplne spoznáme osobu, s ktorou sme v kontakte a v tom sa rozhodneme, či chceme alebo nechceme mať ďalej niečo spoločné. A možno nemusí prísť absolútny zlom, ale stačí zmena statusu, iný level, no určite nie upgrade.

Máte podobný pocit?

sobota, 7. júla 2007

Pecka v Salzburgu

Piatok 6.júla 2007

Dostala som štipko na trojtýždňový jazykový kurz v Salzburgu. Posledný výkrik študentských čias. Veľmi som sa tešila. Dovolenka za cudzie prachy. Že by som sa konečne nakopla a odvážila aspon trošku komunikovať v jazyku, ktorý som sa v škole učila asi tak milión rokov? Warum nicht? Haha, volovinka. Potrebovala som vypadnúť. Súrne. Od všetkého, od všetkých, ktorých mám rada, aj od tých ktorých rada až tak veľmi nemám a od tých, ktorí nemajú radi mňa. V poslednom čase sa akosi sralo všetko, čoho som sa dotkla. Energia unikala kade mohla. Viem, pozerám teraz na to cez supertmavé okuliare, ale tak, čo by ste čakali? Sedím v posteli zababušená v paplóne na intrákovej izbe v Salzburgu. Vonku leje a je tma. Okolité izby sú tiché, ako keby tu nikto nežil. Tak som si pustila Smatanovú a začala čítať Bestiář. Chyba. Viac depky som si asi ani privodiť nemohla. Dobre, že som si vzala horkú Sladkú vášeň (horká sladká...hm, zaujímavý kontrast...s tou vášňou to ale fakt sedí) s hyper obrovskými lieskovými orieškami, kafíčko a sójové mliečko.

Chrúmajúc čokoládu, pochlipkávajúc kafčo si ťukám. Do offlinu. Lebo síce sľubovali internetové pripojenie na každej izbe, avšak zabudli spomenúť, že na to potrebujem nejaký account, ktorý si môžem vybaviť kdesi v meste v nejakom kancli, do ktorého sa dostanem podľa takej otrhanej mapky, ktorá je nalepená na výťahu a sú tam veľmi chabo viditeľným písmom popísané ulice. Teda len ich názvy, nie ich tvar. Asi zabudli, že ženy sa nevyznajú ani v normálnych mapách, nie to ešte v takýchto mapách nemapách. Ale tak dala som si predsavzatie, že si dám internetovú pauzu. Tuším niekto tam hore nedôveroval mojej pevnej vôli a zariadil to tak, aby som mohla svoje predsavzatie dodržať. A zjavne vedel, čo robí...

Tiež som si povedala, že prídem o dva dni skôr, než začne kurz. Aby som mohla byť sama. Sama so svojimi myšlienkami. Aby som si ich mohla upratať. Ticho vraj lieči. Lenže prd makový. Ja to jednoducho neviem. Už som tu sedem hodín. Z toho šesť a pol som nestretla živú dušu. Zeleno hnedo kakaničková farba dverí na nálade tiež nepridáva. Mám chuť si to hodiť. A po knihe sa prechádza taká malá muška.

Cestovali sme spoločne s B. Ona dostala rovnaké štipko. Len do Insbrucku. V Salzburgu som vystúpila z vlaku ovešaná desiatkami kíl batožiny. Nevyspatá, pretože vlak odchádzal s Bratislavy o štvrť na šesť ráno a ja som do štvrtej (tiež ráno) ešte pracovala (o tom, čo, ako pre koho, až nabudúce). Určite som vyzerala veľmi zúbožene a poľutovaniahodne, dokázala to aj malá milá príhoda s taxíkom. Predstavte si mňa, v zelenom svetri, veľmi strapatú, s očičkami maličkými a červenými zmätene sa obzerajúc a rozhodujúc sa: bus, či taxík? Takto som pred Hauptbahnhof Salzburg stála asi desať minút, keď priamo predo mnou zaparkoval taxík a v ňom usmiata staršia pani v okuliaroch. Podišla som teda k okienku a samozrejme po anglicky (no lebo nemčinu som sa fakt učila LEN patnásť rokov) som sa spýtala, koľko by stála cesta k intráku. Teta povedala, že tak desať až dvanásť eur. No paráda. Nie je o čom. Radšej kúpim o pár Mozartových gulí menej, než by som šetrila a trepala sa s tým nákladom nejakým busom.

Teta zapla taxameter a šli sme. Po dvoch metroch ale zastavila, ospravedlnila sa a vybehla z auta, kiričac na nejakého Franza. Hm, no, nevadí. Motor fičal, na taxametri sa číselko zýšilo o pár centov a teta bola naspäť. Potom sme už šli plynule. Keď sme zastavili na prvú červenú, zastavila taxameter asi na minútu. Vraj preto, lebo som na ňu čakala. Milé, povedala som si. To by sa v našej hlavnej dedinke nemohlo stať. Po ceste mi rozprávala, aké lístky na autobus sú najvýhodnejšie, o tom, že jej dcéra pracuje vo Viedni, a že Salzburg je so svojimi stopäťdesiatimi tisícami obyvateľmi takmer dedina. Už sme sa blížili k internátu. Tak aspoň povedala, keď zastavila taxameter na 10,55. Vraj lebo povedala, že to bude medzi desať a dvanásť. No toto! Potom ma viezla ešte asi päť minút a keď som platila a podala jej pätnásť eur, tak mi päťku vrátila, že to je ok, že za desať je to akurát. Pozerala som na ňu ako puk. Ešte som sa jej pokúsila povedať, že mne to jedno euro až tak chýbať nebude, ale ona sa na mňa usmiala a povedala: „You‘re so nice, enjoy Salzburg.“ Vyložila mi veci, s úsmevom zamávala o odišla. Chvíľku som nevedela, či sa mi to snívalo, alebo či mi šibe, ale asi to bolo skutočne len tým, že tu sa ľudia jednoducho nechcú ošmekávať navzájom a vycucať z turistov čo najviac. Alebo som len mala šťastie. Alebo ma ona mala za chudobnú študentku z tamtej diery, čo sa volá Slovensko...alebo je to jedno. Bolo to milé a basta.

Toť pozitívny zážitok. Pani na ubytovacom bola odmerane zdvorilá a smrdelo jej z úst. Mala som vyzdvihnúť kľúče ešte pre kočku z Košíc, ktorá príde v nedeľu a pre nejakého Rolanda z Maďarska, ktorý príde neviemkedy a hlavne neviem, ako sa so mnou skontaktuje. Ale tak kľúče pre neho mám. Nech si ma nájde. Vybalila som sa, navliekla perinky, pustila muzičku, čo mi poslal Sufjan a zaľahla. Zobudila som sa až na zvonenie telefónu, nejaký veeeeeeľmi pomaly hovoriaci pán sa ma pýtal, s kým hovorí, tak som sa slušne, aj keď rozospato predstavila a on sa potom veeeeľmi pomaly predstavil mne a veeeeľmi pomaly sa ma pýtal, či ešte hľadám prácu. Odpovedala som, že už niečo mám a veľmi rýchlo som sa rozlúčila. Zvláštne, ako inak vnímame čas, keď prijímame hovor v roamingu. Relativita, relativita.

Keď som sa už zobudila, konečne som bola schopná vnímať, ako to okolo mňa vyzerá. Izba je fajn, aj keď tá farba dverí je skutočne no... mierne povedané grcná. Kúpeľňá malá, ale čistučká a nová. Keď som si spravila výpravu za infoškami o internete, skúšala som nájsť aj kuchynku, ktorú spomínali v prospektoch. Chcela som si spraviť to kafíčko. No a našla som ju. Kuchynku. Kuchynisko! Tri krát väčšiu ako celý päťizbový byt F štvorky. A taká je na každom poschodí. Šešť štvorplatničkových varičov, štyri mraziace boxy, šesť chladničiek. Skrinky z číslami izieb s funkčnými zámkami. Gauče síce nie najnovšie, ale na pohľad pohodlné a veľké jedálenské stoly. Veľké repráky, z ktorých znela dosť fajná muzička. Nikde síce ani noha, ale podľa vône som usúdila, že tam niekto nedávno niečo dobré kuchtil. Keby ste nevedeli, čomu sa čudujem, vysvetlím. V ranných študentských rokoch som totiž bývala na jednom z tých lepších intrákov v Mlynskej doline. Aj tam sme mali na každom poschodí kuchynku. Lenže tá kuchynka mala rozmery dva krát tri metre a bola v nej tak akurát jedna dvojpatnička a desaťročné plesne. Tu by sa veru robili iné palacinkové hody...

No, ale aby som sa vrátila k mojej chuti si to hodiť a nezamotala sa do spomínania na študentské časy. Tá čierna nálada sa síce sem tam dostaví, ale tak ako vždy, aj teraz to prežijem. Píšem B., že mám zlé počasie vonku aj v sebe, že mám chuť sa zbaliť a ísť za ňou. Ona duchaplne (ako vždy) odpíše, kedy mi ide vlak (keďže one nepotrebuje nejaký account z nejakého kanclu a inet jej fičí aj tak a má k dispozícií veľkú posteľ a návštevy povolené) a ja sa hneď cítim lepšie. Vypínam Smatanovú, púšťam veselšie rytmy. Risknem to znovu s tým Bestiářom. V poslednom čase siaham po knihách, v ktorých sa viac, či menej nájdem. Možno je to tým, že niektoré veci platia skutočne všeobecne. A možno je to niečím úplne iným. Napríklad toto: „ Proč mi vždy chybí muži, kteří mne zraňují? A proč mi každý normální, spolehlivý a do mne zamilovaný muž začne dřív, či později (spíš dřív!) vadit?“ No, to by aj mňa zaujímalo. A vlastne mi je to jasné. Preto, lebo chceme trpieť. Keď netrpíme, máme pocit, že necítime to, čo by sme mali. Niektorí z nás…Alebo: „Do takzvaně báječných mužů jsme zamilovány jen do té doby, dokud nepotkáme někoho ještě báječnějšího. Všechno je relativní. Ale jak přebít někoho, kdo mi dal pocit, že je nejbáječnější na světe, a přitom mi nedal šanci zjistit, že ten pocit je vlastně iluze, můj vlastní sen?“ Asi by som mala zasa začať čítať mužských autorov. Keď dočítam Nesvadbovú, príde na rad nový Viewegh, už sa teším. Andělé všedního dne ma snáď neunudia k smrti, ako jeho Báječný rok. A áno, čítam teraz mainstream (či ako to nazvať) a nejako sa za to nehanbím.

Zajtra vám to postnem z Insbrucku. Teraz idem ležať.

Sobota 7.júla 2007

V Salzburgu už od rána pršalo. Busom som sa odviezla na stanicu a musím povedať, že mesto je krásne, keď sa vrátim z Insbrucku, už sa teším ako ho budem nadšene objavovať.

V Insbrucku ma privítalo slniečko a usmiata B. Depka je ta tam. Pochodili sme mesto, dali si dobré pivko, pripiekol sa mi dekolt a teraz mi B. ako správna kamoška vyrába provizórny vankúšik tým, že mi do návliečky nastrkala svoje svetríky a vatovanú vestu. Šikulka. Je fajn mať niekoho ako je ona.

Zatiaľ sa lúčim.

Vaša Pecka