sobota, 24. novembra 2007

...po rozchode

Mesiac po „rozchode“ F4 sme sa s chalanmi stretli. Ja, Reed, Nick a aj Jasper a Lolek. Príjemné stretnutie to veru bolo. Preto aj ten rozchod v úvodzovkách. Pretože podľa mojich skúseností je príjemný večer medzi rozídenými možný najskôr tak o pol roka ( ak vôbec). Napríklad môjho bývalého teraz stretávam denne, keďže pracuje o poschodie vyššie ako ja, a nemôžem povedať, že by to boli nepríjemné stretnutia. Čas ozaj vylieči všetko a a po tých rokoch odkedy som od neho odišla s pár kuframi a očami plnými sĺz musím povedať, že ho dokonca ráno vo výťahu vídavam rada. Stále má pekný úsmev a to som ho mesiac po nemohla ani cítiť.

Chlapci vyzerajú byť veľmi spokojní. Verím. Reed môže teraz chodiť po byte bezstrestne (a bezostyšne) nahý. A Nick dokonca rád žehlí, alebo také niečo spomínali (možno som ja zle pochopila). Čo majú nové snáď napíšu oni. Čo mám nové ja napíšem ja (kokos, fakt duchaplná veta).

Stále nie som vybalená. Zistila som,že mám viac kníh a rôznych hovadín (tým nechcem povedať, že knihy=hovadiny, to ani náhodou, skôr naopak), ako som si myslela. Musím kúpiť poličky. Kto ide so mnou?

Denno denne absolvujem školu parkovania. Niet lepších lekcií ako v Petržalke po ôsmej večer. Iggy (áno, s ním teraz bývam) ma naučil hrať tetris s autami. Vyzerá to tak, že prídete večer na parkovisko, idete rýchlosťou asi 10m/h a tŕpnete, aby ste nešuchli toho nablýskaného Touarega, okolo ktorého prechádzate. Nájdete aký taký voľný flek, ale zistíte, že prístup k nemu je znemožnený iným vozidlom, parkujúcim pred daným miestom (resp. pravdepodobne do tejto polohy posunutý niekým, kto túžil zaparkovať niekedy predo mnou). Tak to tu chodí. Autá sú všade, parkujú bez ručnej brzdy a tak je vyššie spomenutý tetris základom úspešného parkovania. Takže zastavíte, vystúpite a začnete s posúvaním. Najprv samozrejme treba posunúť prvé auto v kolóne, potom druhé a tak ďalej. Včera som tak posunula 8 áut, a potom som ešte 20 minút cúvala na onen vytúžený parkplatz. Úspešne. Prosí si niekto lekcie? Za jedno varené vínko na vianočných trhoch poskytnem. A možno vám aj ukážem moje nové bicepsy.

Bola som na stretávke zo strednej po piatich rokoch. Niektoré veci sa nemenia. Tí, čo boli milí a ktorých mám rada, sú stále takí. A tí druhí sú tiež stále rovnakí. Všetci sme krajší ako vtedy. Celkom ma ale zaráža, že niektorí ľudia so ešte stále pamätajú krivdy a rozbroje z oných pubertálnych čias. Ja si z toho pamätám naozaj málo, a asi som už fakt úplne inde, keď necítim potrebu to teraz po piatich rokoch riešiť. Nuž, každý máme to svoje.

Práca ma baví. Veľmi. Nie je to vždy sranda. Zodpovednosť, málo času, stresujúci klienti. Niekedy mám chuť sa zavrieť na záchod a tam sa vyplakať a vykričať, ale zvyčajne skončím bláznivým rehotom. Ale inak to sranda je. A dosť veľká. Hlavne v piatok, keď nám všetkým svorne zadrbkáva. Kolega Marek to včera natočil na video. Povedal: "Šéfka, zaspievaj." A šéfka zaspievala. Pravdepodobne je to v rámci zachovania duševného zdravia divákov nepublikovateľné, ale aspoň ma bude môcť o pár rokov vydierať. Marek je skutočne šikovný chalan a vie robiť sushi. A máme šéfa, ktorý v piatok zvykne chodiť po office a rapovať. A máme druhého šéfa, ktorý mu do toho spieva. Už sa teším na vianočné karaoke, keď to naša spevavá firma rozbalí. Hm, asi by sme mali iniciovať výrobu novej relácie, kde budú namiesto puberťákov spievať celé firmy.

Teraz niečo, čo nemám nové ja, ale niekto mne veľmi blízky. Teda dvaja blízki. Majú nového Olivera. A je krásny. Dokonalé črty a keď spinká, tak vôbec neplače. A ja pre neho snáď budem dobrá teta Pecka, ktorá mu bude kupovať pekné darčeky a vyvádzať s ním to, za čo ma jeho mamka pravdepodobne zachloští.

Dúfam, že som úspešne prekonala porozchodové ticho, a že sa nabudúce dozvieme niečo o novej dáme v Nickovom živote. Však Nick?