pondelok, 29. septembra 2008

A Slovak Boy in Paris (Part Deux)

Druhá časť sa píše, keď nepomáhajú ani krížiky a krúžky.

...keď sa rátajú minúty... čo minúty! ...sekundy záverečných príspevkov konferencie.

...keď v hlave víria obrazy „gýčových“, no napriek tomu dych vyrážajúcich miest.

...keď v ušiach doznievajú tóny všetky možné vnemy ohurujúceho kabaretu, z pamäte chuťových pohárikov sa vytráca spomienka na úžasné menu z BOBIN´O a na tvári ostal už len tieň dotyku bujného poprsia parížskeho transvestitu, pri spomienke na ktoré aj vnady našej Pecosity sú len tými, v úzadí košiara zblúdilými, kozičkami.

O pár hodín odlietam, no toto mesto „ide so mnou“, aby som mal zámienku, že ho raz musím vrátiť tam, kam pôvodne patrí. I keď na mňa pôsobilo vždy priam odpudivo, povýšenecky, obnosene a dalo sa zniesť len ako pozadie príbehov patriacich Amelie a Satine, som unesený.

nedeľa, 28. septembra 2008

A Slovak Boy in Paris (Part Une)

„Žartuješ?“ – spýtala sa Lena.
„Nie,“ odpovedal, „sedíme tu už sedem hodín a lezie mi to pekne na nervy.“

V miestnosti bolo dusno napriek tomu, že okná boli otvorené a dnu prúdil svieži parížsky vzduch. Charles síce tvrdil, že je znečistený, ale im to bolo jedno. Prišli len na pár dní. Včera si spolu s francúzskym kuchárom pripravili kus jemu neznámeho mäsa, ktoré nakoniec zjedla ona, špargľové koláčiky a jahodový dezert. Dnes ich čakalo historické mesto. Išlo už len o pár hodín. Pár hodín vyplnených dusnom unudených, záujem predstierajúcich právnikov, ktorí sa pri svojej práci s ochrannými známkami doposiaľ nikdy poriadne nestretli. A ani poriadne nestretnú.

„Žartuješ?“ – spýtala sa Lena.
„Nie,“ odpovedal, „stačí, keď dopíšeš do mriežky krúžok. Ja robím krížiky.“

piatok, 26. septembra 2008

Sťahovanie, žeby už konečne?

Pred pár rokmi mi to prišlo tak neuveriteľné, skoro ako dnes. Čoskoro sa sťahujeme a posúvame sa trochu ďalej. Sťahovanie Tam, do spoločného, mimo tohto rýchleho a mierne neurotického mesta. Mesto robia ľudia, viem. Aj dobrí. Ale predsa sú tu aj tí, čo ukradli Jacka. Alebo aj tí, čo Karen prepichli obe pneumatiky. Snáď v tom novom bude lepšie.

Mám za sebou druhú schôdzu vlastníkov bytov a myšlienky sa nie a nie ustáliť a zatriediť. A Reedovi sa nemožno dovolať do krajiny druhej sochy slobody. Tss, iná Amerika. A už mi aj volá. Zoberie ma tam, aj do kabaretu, sľúbil, teším sa veľmi.

Schôdza. Susedia. Zaujímavé nové tváre. Prvé predstavovanie sa, prvé tykanie. Nové mená, ktoré si aj tak nikdy nezapamätám, pretože sa sústredím na správne vyslovenie toho svojho. Celkom nové situácie. Prvýkrát oficiálne pred neznámymi ľuďmi ako pár. Možno to niekomu príde divné, že sa nad tým pozastavujem, ale ja to vnímam. Nikdy som to nezažil.

Zvláštne. Ako sa občas ťažko hľadá slovo pre oslovenie toho druhého. Kto je to ten Reed? A potom Vás príde na um slovo priateľ. Niekedy mi slovo priateľ príde tak neosobné a inokedy až príliš pod kožu. Ale hrať sa na skrývačku nikoho z nás nebaví. Asi sme už starí.

V jednej banke na otázku pracovníčky „a čo ste si vlastne, keď nie ste bratia a chcete úver?“ mi prišla odpoveď priateľ ako zábavná (najmä po vystrúhanom výraze p. xyz, ktorej priezvisko si mimochodom doteraz pamätám), no v realite je to trochu ťažšie.

A na druhej strane je to tak ľahké ako po telefonáte susedky Janky. Keď bez problémov a okolkov vedela to slovo nájsť, a brať to ako samozrejmú vec. A nemusela ani hľadať v slovníku cudzích slov definíciu oslovenia kolega, čo sa v heterosexuálnej reči občas chápe ako partner homosexuálne orientovaného jedinca. Nabudúce sa ho spýtam, čo mu na večeru jeho kolegyňa navarila.

Možno je to otázka zvyku, no musím sa to naučiť. Povedať, že priateľ to vybaví. Povedať, že priateľ ešte nie je doma. Povedať, že to ste volali s priateľom. Nevedel som to hovoriť a stále to dobre neviem. No naučím sa. Pretože sa čoskoro sťahujeme. A je to dôležité preto, lebo aj ľudia robia mesto. A budeme s nimi žiť veľmi dlho. Tak nech sa to pomaly učia, tak ako ja.

A keby to tak Marek Nikolov pochopil, tak by držal hubu a krok. Lebo ani len netuší, aké to je občas ťažké. A najmä pri ľuďoch ako on.

sobota, 13. septembra 2008

Viva la vita

Takýto život mám.

Pár skvelých kamarátov v mojom aute. Kašlem na rozbité zrkadielko. Smola nemá so zrkadlami nič spoločné. Chodí skôr po ľuďoch. Spievame najfalošnejšie ako sa dá. Po ceste stretávame Chartlottku, ide opačným smerom, netrúbim, nechcem spôsobovať šoky. Nevidí ma, asi sa ponáhľa. Za láskou. Lucky her...

Cesta medzi dedinami kdesi na Záhorí. Krásna alej.Zeleno žlté stromy. Okná otvorená dokorán. Hudba na plné gule. September je voňavý. Kúpanie v prírode v septembri dodalo blaho na tele, dušu potešujú farby. Ladím. Som jesenný typ. Aj keď blbé lifestylové časáky tvrdia, že jarný. Jednoducho farebne sa hodím do scenérie. Jedna kofolka za 15 korún. Veľká. Oceňujem atmosféru vidieka. Môj rodný...

Nádherné mäsko ochutím bazalkou, olivovým olejom a pár deci Savignonu. Neviem svet nevnímať cez vône. Gril vyhráva obľúbenú melódiu. Čerstvo upečená bageta nás prenáša na Azúrové pobrežie. Hurónsky rehot na vtipoch, ktoré už dnes nie sú vtipné. Hojdačka s mäkkými vankúšmi, letný víkend začiatkom jesene. Traja krásni chlapi, ani jeden nie je ten pravý. Škoda, alebo to pravé...? Som melancholicky šťastná a štastne melancholická.

O týždeň neskôr...

Len deci bieleho stačí k jemnej eufórií. Každý deň si detailne všímam jeden zaujímavý plagát. Na tej chodbe je tých plagátov päť. Zvlášte asociácie. Pekná fotka...Bez irónie.

Psíky sa hrajú na pestovanom trávniku pred Verne. Ľudia, ktorých poznám sa tvária, že ma nevidia a mne je to jedno. Háždem psíkom loptičku bežím za nimi. Na nádherného labradora Maca je možné zbaliť celkom obstojné kusy...ale nechcem.

Loptička je fenomén. Tvárim sa, že ju chcem, viac ako čokoľvek. A pritom viac ako čokoľvek chcem niečo iné. ...chcenie je divná vec. Ale... kašľať na to. Neviem, koho to baví viac, či mňa, alebo havkáčov. Je mi jedno, že sa mi podpätky zabárajú do hliny. Zašpiním ráno lietadlo.

Nehorázny rehot. Čím som si zaslúžila toľko výnimočných ľudí okolo seba?...

A už je trinásteho. Letenka ready. Kufor poloplný. Víza v pase na desať rokov, a egal, že v januári už nebudú povinné. Som zvedavá- bude nadväzovanie nových kontaktov... a ja neviem, či sa teším, alebo som už len z tej predstavy unavená.

See you, my friends...very soon.