pondelok, 8. marca 2010

Prečo som dnes plakala

Dnes som plakala. Tak naozajstne, úprimne, očisťujúco, so vzlykmi a potokom sĺz. Potrebovala som to, užila som si to, pomohlo. Som ľahšia o tonu kameňa na srdci a o jedno veľmi dôležité zistenie bohatšia.

Dôvodom nebola nešťastná láska, stres v práci, krivda nejakého malicherného druhu, ani veľká zrada, ale číre dojatie a úľava. Vy by ste preto možno neplakali. Vy možno ani nepochopíte, prečo ma to tak vzalo. Preto to ani nejdem pitvať do detailu. Ono to v princpípe nie je vôbec dôležité. Dôležité je vedieť, že sú na tomto svete ľudia, ktorí aj keď si to možno nemyslíte, tak sa vami zaoberajú. Pozerajú a počúvajú. Vidia a vedia, čo vás trápi. A ak cítia, že vás trápi niečo, čo s nimi súvisí, sú schopní si to aj priznať a ochotní niečo s tým urobiť. Možno nie hneď, možno neskôr, ale urobia to. Lebo vás majú radi, lebo im na vás záleží a lebo vedia, že mať vo vzťahoch jasno a čistý vzduch je kľúčové na to, aby tie vzťahy pretrvali. A nie len to. Aby sa rozvíjali, posúvali vpred, rástli, prehlbovali.

Plakala som preto, lebo som absolvovala ventilovací rozhovor s človekom, ktorého mám nehorázne rada. Ako sám povedal, tá naša láska je tak trochu talianska. Poznáme sa roky, máme za sebou veľa veľa dobrého, ale aj také naše malé trenice, problémy a hádky. Práve tie nás posunuli do roviny, kedy ja vyslovím jeho meno s otáznikom a on presne vie, čo mu chcem povedať. Niekedy ma dokáže sakra presne trafiť do citlivého miesta, asi práve preto, lebo ma tak dobre pozná. Dokáže sa (niekedy až trošku surovo) dotknúť môjho ega. A dokáže sa mi aj ospravedlniť. Takých ľudí nepoznám veľa. Tých, ktorí povedia to, čo si myslia. Čo vedia byť kruto úprimní, ale len a len pre moje dobro. Tých, od ktorých to pri svojej extrémnej hrdosti a výbušnosti dokážem aj nejako prijať a stráviť. Tých, čo povedia „prepáč“, keď to preženú a myslia to úprimne. Za toto ho obdivujem a som rada, že ho mám.

Plakala som, lebo som mu bola vďačná za to, že vyčistil to, čo bolo zašpinené. Nie naschvál, skôr v dobrom úmysle. Ale nedorozumenia a neplánovane pošahané situácie sa jednoducho stávajú. Každému. Len niekto sa s tým vysporiadať vie, iný radšej zdrhne, strčí hlavu do piesku, prípadne sa nadobro odstrihne. Pretože budovať niečo trvalé znamená aj pot a niekedy to dokonca aj bolí. Veční „utekači“ a „hľadači nových tvárí“, o vás hovorím.

Keď som dnes plakala, uvedomila som si, že aj ja sa niekedy vyhýbam konfrontácií a vysvetľovaniu. Že bývam srab, zbabelý podpaľač mostov a nepríjemné rozhovory odkladám na neskôr. Keď som dnes plakala, tak som si sľúbila, že zdrhaniu už nedám šancu. Hlavne pri ľuďoch, na ktorých mi záleží a ktorých chcem mať vo svojej blízkosti zajtra, ale aj povedzme o tridsať rokov.

Reed, ďakujem, že si.