piatok, 28. mája 2010

Tak čo máme nové?

Charlotte je stále nezvestná. Malo byť aj dáke stretko začiatkom roka, ale... stále nič. Tie korčule, čo nechala u Pecosity, medzičasom asi aj zhnili.

Nick zase zachrápal na gauči. Najprv sme sa ponaťahovali o to, čo budeme pozerať v telke a nakoniec i tak zadrichmal. Odkedy chodí cvičiť s Lolkom a s tým, vraj švárnym, trénerom – za čo si samozrejme statočne robím z oboch srandu – tak to je doma len samé „tuto mám svalovicu“ a „chŕŕŕ“. Hen, vidíte to, sranda...

Pecosita maká ako fretka. Naposledy som ju videl, keď sme v nedeľu boli v Heineken Tower Stage na tej červenej cundre... aha, Carmen, sa volala. Minulý čas je na mieste. Chuderka, skonala. Carmen. Nie Pecosita!

No a ja? Ja vám ani neviem. Okná nám treba umyť. Nechce sa mi. Sprchový kút treba vyčistiť. Nechce sa mi. Vysať by som mal. Ale... čo sa mi? Nechce! A tak to pokračuje aj s chodením do práce, s varením a pod. Len behať by sa mi chcelo ísť, a na power jogu by som skočil. Ale odkedy som sa snaživo natiahol v čatarange pred dvoma týždňami, že mi až ruplo kdesi v panvovom dne, tak som vyradený z náročnejšej pohybovej aktivity.

To som teda dopadol... Piatok večer, píšuc o domácich prácach, sa náramne „zabávam“ článkom na blog, ktorý bude postrádať akúkoľvek pointu.

Good bye, farewell... This is the end of my social life!

pondelok, 24. mája 2010

Ale je to brut...

Dnes sa ma kamarátka spýtala to pondeľnajšie, obvyklé "ako sa máš?".

"Po sobote proste skvele," odpovedal som, "bol som sa dať urážať neonacistom. Slzotvorný plyn a kamene som síce prepásol, ale tá prechádzka pomedzi členov SP a tažkoodencov polície bola naplnením mojich najtajnejších túžob."

"Jáj, som aj zabudla, že ste mali také plány... Ale je to brut. Tak, ale sa vám nič nestalo, chvalabohu," zareagovala.

A to je asi to pravé sklamanie. Takmer všetci zabudli.

To je brut... Nič sa nám nestalo? Nie, nikto nás nezbil (ako tých dvoch chalanov, čo si odskočili na druhú časť námestia). Nie, oči nás neštípali od slzotvorného plynu (ako manželku a deti Toma Nicholsona). Nie, nikto do nás nehodil kameň (ako do rakúskej europoslankyne).

No, v kútiku duše som aspoň čakal, že priatelia sa pozastavia nad tým, čo sa v sobotu v centre Bratislavy dialo... Že polícia tolerovala neohlásené zhromaždenie, účastníci ktorého fyzicky útočili na účastníkov ohláseného zhromaždenia, ktorého priebeh bol viac než pokojný.

Nie je vôbec okay, ak v jedno slnečné popoludnie prechádzate centrom demokratického, európskeho mesta s hrčou v hrdle, spôsobenou strachom zo skupín, poháňaných ideálmi, ktoré mali zmiznúť už s koncentračnými tábormi.

Odhliadnuc od všetkých polemík okolo homosexuality, ak človek fyzicky útočí na iného človeka, rozum mi káže, rázne takýto čin odsúdiť a obeť takého útoku podporiť. Ja som sa však stretol len s reakciami, ktoré pár vetami celú vec odbili. Však sa nám nič nestalo. To je brut... A to je to pravé sklamanie.

Ako ktosi povedal: "Je rozdiel medzi toleranciou a akceptáciou."

Ja verím v to, že moji priatelia ma netolerujú, ale akceptujú. Tento post je však o niečom inom. Je o tom, že došlo k násiliu, ktoré by malo byť odsúdené viac ako len tým, že "sa nám nič nestalo."

Ostáva vysloviť nádej, že sa niečo podobné nezopakuje. A ak áno, že sa nájde dostatok ľudí, ktorí (najlepšie priamo na mieste) podobný čin dôrazne odsúdia.

utorok, 4. mája 2010

Prečo tam chcem ísť

Nikdy ma nelákali žiadne gay pride, dúhové pochody ani nič podobné. Dokonca som ešte ani na žiadnej podobnej akcii nebol. Prečo? Som hanblivý. Ha ha, určite som niektorých dobre pobavil. Dobre, dôvod je iný. Nepáčia sa mi typy chlapov, ktorí tam chodia. Teda, pokiaľ si odmyslím voz s polonahými a sporo odetými chlapmi, ten mi až tak nevadí. Ten vlastne môžem.

A prečo tam chcem teraz ísť, keď tam pravdepodobne taký voz nebude?

Pretože už ma nebaví sa tváriť, že tu nie som. Haló?! Dokázal by napísať niekto tento článok, keď tu vlastne nie je? Som tu, žijem! Som váš priateľ, brat, syn, vnuk, sused, kolega, bla, bla, bla. To nie je podstatné. Som však určite niekto,
koho poznáte.

Pretože už ma nebaví nechať na seba kydať hlúpe reči od politikov a ľudí, ktorí majú bordel v hlave a nerozumejú cudzím slovám ako tolerancia, rozmanitosť a pod. Zámerne som politikov nedal do skupiny ľudia, pretože niektorí si tam naozaj nezaslúžia byť. V čom som horší od ostatných?

Pretože veľmi rád zbúram mýty o buzerantoch, chodiacich po nociach a obcujúcich v temných uličkách s kýmkoľvek. Ts, veď si predsa vyberiem s kým, či? Nevernosť, promiskuita, zženštilosť, úchylnosť. Som naozaj taký? Hovno!

Pretože raz musia ľudia pochopiť, že slušnosť nie je definovaná sexuálnou orientáciou. Že orientácia taktiež nedefinuje schopnosť správne vychovávať dieťa, správanie, spávanie, slopanie. Ani intelekt, ale ani hlúposť. Dokonca niektorí neuveria, ale ani oplzlosť, či exhibicionizmus. Dokonca ani záujem o šport alebo módu. Mýty, všade sú len mýty.

Pretože sa už nechcem báť. Čoho sa to len ten Nick bojí? Sám neviem. Čo ak to niekto zistí? A čo! Ako sa mám potom tváriť? Ako preboha asi. A čo ak budú zazerať? A čo! Ale aj tak sa občas dáko vnútri bojím. Nedokonalý coming out? Pochybujem. Strach z odmietnutia, či odstrčenia? Môžeme si za to sami. Z časti áno. Pretože sme tu, sme známi a tvárime sa, že sme hetero? Ale prečo? Pretože sa bojíme.

A práve pre všetky tieto pretože je dúhový pochod veľmi dôležitý. Prečo pride, teda hrdosť? Pretože sa nemôžeme schovávať, tváriť sa že tu nie sme. Pretože sa nemôžeme báť odpovedať na otázku, kedy si konečne nájdeme frajerku. Máme teda rovnaké práva? Hovno...

Sme diskriminovaní? Samozrejme. Na žiaden heterosexuálny pár v banke nepozerali a nepovedali „a čo teda ste, keď nie ste bratia a chcete spolu bývať?“ A kto sa má pri tejto otázke hanbiť? Ja? Hovno.

A tak odložím svoje obľúbené nohavice a pôjdem tam.











Prečo? Pretože chcem zbúrať zopár mýtov.


P.S. 1: Dúfam, že vás tam uvidíme alebo sa k nám pridáte.

P.S. 2: A počul som, že vraj tam pustia aj he… he… heterosexuálnych jedincov.