sobota, 20. novembra 2010

Dekadentné...?

Starý romantický hotel je poloprázdny. Len ja, on, a akási veľmi rozvetvená grécka rodina. Salónik s krbom ako vystrihnutý z Poirota. Svieti len jedna lampa a sviečka na secesnom stolíku. Dopíjam svoje červené, on si zapaľuje ďalšiu cigaretu. Máme chuť šepkať, aj keď nemáme koho rušiť. Fajčí a pozerá sa mi na nohy. Čierne lodičky a lesklé pančušky. Sem tam mi pohladí koleno, či dlaňou objíme lýtko. Nikdy som sa necítila krajšia. Plameň mu osvetľuje tvár a ja si zas a znova uvedomujem, že je to najpríťažlivejší chlap, čo poznám. Nerozprávame veľa, nie je treba. Pozerám mu priamo do oči a on presne vie, na čo myslím. A ja to som si toho vedomá. Dekadentné a jemne rozmazané.


Stojíme nahí v otvorenom okne hotelovej izby s výhľadom do dvora. Novembrový mrazivý vzduch nám osviežuje ramená. Izba vonia predošlými udalosťami. Zapáli mi cigaretu. Nikdy mi žiadna viac nechutila a to som nefajčiar. Stojíme nahí v otvorenom okne hotelovej izby s výhľadom do dvora a fajčíme. Sýkorky, ktoré sme sledovali v podvečer už niekde spia. Nerozprávame veľa, nie je treba. Nemusím mu ani pozerať do očí a on presne vie, na čo myslím. Aj ticho medzi nami ladí. Mám silné nutkanie pohladiť tie jeho dospelé šediny. Som žena a zároveň bezbranne malé dievčatko. Nikdy som sa necítila slobodnejšia a pritom viac v bezpečí. Dekadentné a sexy.

Leží v mojej posteli, hlasno oddychuje, je horúci a vonia. Leží v mojej posteli, do ktorej patrí a ktorá sa veľmi rýchlo stala našou. Leží v našej posteli a ja sa na neho nemôžem prestať dívať. S vďakou za strechu v stovežatej kráske, čo nás spojila, tešiac sa na NAŠU strechu v krásavici na Dunaji, líham si do našej postele a už sa teším, až sa vedľa neho ráno zobudím. Zajtra, o dva týždne, o rok... Vôbec nie dekadentné. Správne, skutočné a hmatateľné. Silné a prirodzené.

A ja mám konečne prvý krát v živote pocit, že všetko je presne tak, ako má byť.