pondelok, 11. júla 2011

Čo sa nezmestilo do statusu

Iné mesto, metropola, voňavé rána, keď zvyknem polievať bylinky medzi ešte stále nevybalenými kuframi. Hľadanie soli, tých sandálikov z minulého roka, či kábla od foťáku, ktorý tiež nemôžem nájsť. Pohľady z okna, či zasa neuvidím zajačika medzi panelákmi. Menej šoférujem, viac si všímam ľudí. Opäť čítam knihy. V metre. A vždy keď prestúpim na električku a ideme cez most, zdvihnem hlavu a pozriem na hrad, jednu z dominánt Prahy. Croissant a Latte tam, kde vedia, čo si dám. Košík jahôd postavím na pracovný stôl. Britský humor, české pivo. Moja nová realita.

Koľko zmien a dynamiky je skutočne veľa? Sťahovanie Praha-Bratislava a späť v priebehu niekoľkých mesiacov? Alebo zmena práce v podobnej frekvencií? Nákupy na Notting Hill a v zápätí karlovarská kolonáda. Iná mena, polojasno namiesto polooblačno? Neviem. Namyslené bezobsažné korporátne mrdky s inteligentnými dobráckymi šéfmi ma už nerozhodia. Stihnúť všetko a stretnúť všetkých. Pivo s tým a kafe s iným. Potrebujem to, chýbajú mi mnohí. Moja tradične hektická realita.

Nedá sa byť tam aj tu. Nedá sa byť s nimi a zároveň aj naplno s ním. Trošku spapučkovieť aj bez papúč. V tomto teple by boli dosť kontraproduktívne. Poskladať skriňu a upiecť koláč. Nechcieť mať všetko naraz. Dokázať sa niečoho vzdať. Nikam necestovať, nikomu nič nesľubovať, nič neorganizovať, a nikomu nepomáhať. Nerozdávať sa a nenechať sa využívať. Na chvíľku. Na pár týždňov, či dní. Moja unavená realita.

Kašľať na ajfóny, mercedesy a Maledivy, brandy, hypotéky, schémy. Známe teplo, veľké liečivé ruky, hlboký hlas, spôsob držania cigarety, šediny a čelo bez vrások. Voňavé spánky, psychocountry a žolík a „Miláčku, tak já si půjdu na chvilku lehnout.“ Sloboda a leto. Hudba a Radler. Absolútna dôvera a známy pocit: toto by sa mu páčilo. To všetko a priam hmatateľná túžba byť už doma s ním. Jesť junk food v posteli a hrať karty. Počúvať, čo zaujímavé sa dočítal a smiať sa na jeho slovenčine. Potom prehrať bitku v šteklení a od únavy zaspať. „Tak se hezky vyspinkejte.“ A ja už nič viac nepotrebujem. Moja realita.