nedeľa, 12. februára 2006

Volajte ma Charlie

Jedného pekného večera usadená v obývačke jedného z mojich „domovov“, toho bratislavského, aby som bola presná, a v prestávke medzi učením sa na skúšku zisťujem, čo majú nové moji najdrahší spolubývajúci. V rámci sarkastických poznámok, veď ako ináč, poodhaľujem svoje perfekcionistické sklony a v tom to prišlo. Charlotte! Ty si úplne ako Charlotte, vieš, zo Sex and the City! Ten víťazoslávny výraz ich tvárí bol geniálny. „Konečne sme prišli na to, ako ťa budeme volať. Charlotte.“

Nerada rozprávam o sebe a už vôbec sa nerada vychvaľujem, ale keď inak nedáte, skúsim, čo to spraví.

Väčšinu svojho času sa snažím mať pozitívny pohľad na svet, teda s výnimkou, keď som v práci, v škole a keď pozerám pravidelný súhrn udalostí dňa. Vtedy by som ho nazvala skôr realistickým, mierne pesimistickým až sarkastickým. A diskusné relácie, to je moje. „Okomentujem“ ich z každej strany a ako poznamenal Nick, niekedy nemiestne. Jednoducho, takéto veci ma vedia veľmi ľahko rozčúliť. Inak som veľmi nekonfliktný typ. Niežeby som nerada presadzovala svoje názory, ale radšej sa vyhýbam hádkam, najmä so svojimi najbližšími a to z jedného dôvodu: neviem sa ospravedlňovať. Nejde o to, že by ma to nemrzelo alebo že sa necítim zle, keď sa nerozprávame, ale jednoducho sa neviem ospravedlniť a priznať chybu.

Ako som už spomínala, mám perfekcionistické sklony. „Nemôžeš to robiť takto, lebo tam zostanú fľaky...trošičku to posuň doprava, lebo je to na krivo...určite by som si nedala čierne topánky k bielej kabelke...“, aj keď túto sezónu je to povolené, ale mne to akosi neladí. Ako vrchol tejto mojej, nazvime to úchylky, bolo, že som zvykla usporiadavať štipce na bielizeň do dvoch radov tak, aby tvorili farebné spektrum. Keď nad tým tak teraz uvažujem, asi to prehodnotím, keďže by bolo asi lepšie poukladať ich podľa farieb alebo tak, aby sa pravidelne striedali tie isté farby. V každom prípade ešte mám čo vylepšovať. Aj keď moji spolubývajúci by na to mali trošičku odlišný názor.

Rada sa smejem, aj keď keby ste ma stretli, keď idem sama po ulici, mohlo by sa zdať, že som preoblečená príšera, ktorá každú chvíľu niekoho zabije. Nezľaknite sa! Je to len maska, ochranný štít, ktorý používam, vlastne ani neviem prečo. Možno aby sa mi ľudia nedostali príliš blízko a nemohla som ich začať mať rada a stať sa na nich závislá alebo aby mi nemohli nijako ublížiť.
Podobne je to s chlapmi. Večná téma. Bojím sa sklamania, odmietnutia, bolesti, plaču a zo všetkého najviac toho, že by niekto zistil, že nie som až taká silná, taká obrnená a nad vecou ako sa zdám a na čom tak tvrdo pracujem, aby to tak vyzeralo.

Nerada hovorím o svojich pocitoch a myšlienkach. Zbožňujem prekvapenia, vážnu hudbu, operu a ak je treba aj romantické komédie. Milujem zábavu a spoločnosť, posedenia s priateľmi pri káve, vínku alebo dobrom miešanom drinku. Občas stváram hlúposti ako prejav svojej šibnutosti a zabávam tým svoje okolie. Také niečo určite poznáte. Pocit, že by ste chceli urobiť niečo, čo bežne nerobíte, čo by nikto od vás nečakal a na čom sa pozastavujú ešte aj ľudia na ulici. Veď treba mať aj publikum, nie?!

No, myslím že je najvyšší čas skončiť, idem sa pozrieť ako si ide Reed strihať ľavý necht na pravej nohe. To sa zase pobavíme...

1 komentár:

Anonymný povedal(a)...

wau, mala som chvíľami naozaj pocit, že niekto opísal mňa v prvej osobe a hodil to na net a tým odhalil to, čo dovolím len jedinej osobe na svete, aby vedela, že nie som zo skaly....proste nechápem... :P ale aspoň už tá moja dôverná osoba pochopila, prečo nedokážem povedať prepáč, čo namiesto verbálneho vyjadrenia ospravedlnenia spravím a že nemá brať všetko čo poviem osobne, lebo perfekcionisti bývajú potvory :D aza89