nedeľa 26. októbra 2008

Môj svet

Naháňačky za uznaním, za úspechom. Mojím? Úspechom môjho zamestnávateľa? Klienta? Neviem. Radšej neriešim. Hlavne,že ma to baví. Otázne je dokedy. Neviem zaspať a ráno sa nemôžem dospať. Jet lag po mesiaci nie je tá pravá výhovorka. Aj dvadsaťštyri hodín by mi bolo málo. Nútim sa vstať, každý deň umývam a žehlím vlasy, nech vyzerám k svetu. V hlúpom časopise pri čakaní v kaviarni na pobavenie čítam školu flirtovania pre ženy z kategórie 25+. Do tej už veru patrím. Naučila som sa raňajkovať. Mesačne platím dva litre za fitko a denne zjem tri jogurty s probiotickou kultúrou. „Bolí ťa hlava a si unavená? Športuj, aktívne oddychuj a večer nejedz škroby. Je to jednoduché.“ O svoje zdravie sa musím starať. Aby som nekolabovala, vydržala viac, výkonnejšie pracovala a lepšie žila.

Ani nepamätám, kedy som šla na výlet len tak. Lebo sa mi chce. Buď nie je kedy, alebo nie je s kým. Nie, že by som mala málo dobrých kamarátov. Na ich nedostatok sa skutočne nemôžem sťažovať. Len niekedy som akosi mimo. Všetci majú nové manželstvá alebo aspoň zásnubné prstene, deti, nové byty, domy, autá, frajerov, frajerky, milencov, milenky, psíky, mačičky. Ja mám nové topánky, čo mi doráňali päty, účes, challenging job a chronický nedostatok času.

Mením sa. Dospievam. Starnem. Mám byť nekonečne silná. Nechcem to. Čakám na víkend. Utekám z mesta alebo chodím na príjemné návštevy. Kolaudácie. Svadby. Smejem sa. Želám im to. Mám ich rada. Tancujem, pripíjam kvalitným vínom. Často však zatváram dvere na svojej izbe. Chcem byť sama, nerobiť nič. Schúliť sa do postele obhádzať sa vankúšmi. Vypnúť telefón. Nemyslieť. Nešla som ani na džezáky. Štve ma, že poriadne nefunguje chladnička a iné malicherné hovadiny. Neviem prečo.

Tisíc a jedno prvé rande. Ďalší exot na zozname. Som podľa neho úžasná. Prečo, to ani on sám nevie. A je to vlastne úplne jedno, hlavne, že vie, prečo si myslí, že je úžasný on. Nechal sa vyzdvihnúť (veď prečo by musel ísť 20 minút električkou, keď ja som pojazdná, nie?), má motorku, zarába „ťažké keše“, ale mení job, chcel ísť na kávu do Polusu (a nemal hotovosť) a dúfal, že z neho budem hotová. „No, čo, páčil som sa ti?“ Sorry, radšej oprášim Džu džu.

Kam sa podelo carpe diem, bláznivé úlety, nezáväzné popíjanie vínka v zastrčených vinárničkách, nočné prechádzky po Starom meste, bozkávanie za každým rohom, polemizovanie nad dôležitými nedôležitosťami? Do akého sveta som sa to zobudila?