pondelok 25. júna 2007

Naozaj...

... je desné nudiť sa v práci, keď rátate minúty do konca pracovnej doby pri predstave voľného večera. Je ešte len pondelok a ja sa ešte len hodinu tvárim, že niečo robím. Hodinu preto, lebo doteraz robota bola. A keď nebola robota, bol obed. A keď nebol obed a ani robota, boli aspoň maily, ktoré už nie sú.

... sa mi nechce čítať ďalší kontrakt na dielo a vymýšľať nejaký nezmyselný koment len, aby som niečo povedal a bolo jasné, že robím aj ich agendu, nielen svoju, že celá táto šaráda má zmysel. Keby nebolo tých diét, tak ďalšie predstavenia zmetiem zo stola.

... by už mohlo prestať pršať. Zase mi bude stačiť trojminutová chôdza na zastávku autobusu, aby mi následne po päťnástich minútach v ľudským dychom vykúrenom povoze zmizli z gatí puky a vlasy sa nepoddajne zvlnili. Hm, Monika v subtrópoch sa môže schovať! Už len harfu do ruky, svätožiaru nad gebuľu, plahotku cez korpus a môžem ísť...

... už nemá zmysel prehladávať internet a dúfať v inšpiráciu. Obkladačky, podlahy, dvere, sanita, kuchynské linky. Aké je citoslovce jebnutia? Jeb... Nemám rád, keď sa niečo naťahuje. „Bude to úžasné, keď budeme mať už ten byt a budeme vyberať kuchyňu a podlahy. To už bude potom malina...“ Aááárgh! Neznášam maliny. A tieto dozrievajú sakra pomaly. (Akákoľvek súvislosť s touto, je čisto náhodná. Fakt!)

... sa nemusím po hodinovom behu a následnej sprche trepať na druhú stranu Mainu, aby som zistil, že lososa mi škrtli z menu, a potom sa trepať do Sachsenhausenu, lebo som tam videl vysvietené logo mekdonaldu (áno, pripravený zhrešiť a vypáliť si vnútornosti dákym fišom s hranolkami), aby som následne zistil, že to bola len reklama a aj napriek tomu, že som sledoval šípku na nej zobrazenú, ani po 15 minútach svižnej chôdze som sa stále nedostavil k fastfood-ovému žriedlu. Basomti! Nazostalo iné, ako si to svižnou chôdzou prejsť k najbližšej (ale napriek tomu ďalekej) stanici Sbahn-u a nechať sa zviesť... na junkfood do mesta.

... chcem sedieť v autobuse z letiska do Bratislavy, naštartovať Jacka, zhodiť vak pri posteľ, v ktorej bude podriemkavať Nick.

... chcem, aby už bola sobota a projekt na kuchyňu a obkladačky, umyvadlá, vane a iný sajrajt tiež.

... mám rád veci uzavreté, jasné a definované.

... chcem napísať úplne obludný, negatívny, stresujúci a vnútorný pokoj sťažujúci článok... ale zrazu zase začnú chodiť maily a „Bude to ok :D Nechcem nič prevratné, veď to vieš... Prevratné už mám.“ No, a potom sa ešte skúste sťažovať!

... sa to nedá :)))

streda 20. júna 2007

Ked idú odborári mestom...

Na dnes som pripravil malú hádanku. Na priemerné IQ ľudí na nasledovnom obrázku sa pýtať nebudem, to by bolo priveľmi ľahké. Skúsim trochu ťažšiu otázku. Kto na nasledovnom obrázku z pochodu odborárov za podporu nového zákonníka práce má najväčšie IQ? Trochu som vám graficky nenápadne napovedal.


Zdroj: www.sme.sk

utorok 19. júna 2007

Narodeniny

Myslím, že práve teraz dozrel čas na článok o mojich narodeninách, prekvapeniu a všetkých tých vecí. Prvá vec okolo bola tá, že Reed bol odcestovaný na pár týždňov mimo domova a celkom som sa na neho tešil (to mu ale nevravte, nech si toľko nenamýšľa). Druhá vec okolo bola tá, že ostatok našej domácnosti sa tváril, že vlastne narodeniny nemám a že je obyčajný deň. A ja som im to uveril, hajzlíkom.

Kto by si to ale nemyslel, keď už prišla 23hodina a nikto nič! Charlie išla spať, Pecosita sa zabávať a Reed? Ten bol niekde na ceste z letiska domov. Super narodky, fakt. Ľahol som teda do postele s tým, že idem urazený a odutý na celý nespravodlivý a hnusný svet srať, teda späť.

Pri snahe o spánok (u mňa snaha trvá tak cca. 5-15minút, nie ako u Reeda, ktorý po necelej minúte ležania vyhlási „nemôžem zaspať“) som začul otvorenie dverí. A kto neprišiel! Reed! Vrhol sa do postele a .. nie, nie. Vstal a šiel sa vybaliť. No neroztrhajte ho. Človek sa teší na sex a on sa ide vybaľovať. A sprchovať a motať po byte, ako to len on vie. A tak čakám, čakám a konečne po polhodine sa vráti do izby.

Všade tma a ja len vidím tortu so sviečkami a kvetmi. Chápete? Ja a kvety. Moje prvé kvety v živote. A pritom som večeral, ach. No nechápal som, nečakal som, zaskočený som bol. No a potom prišiel šampus a darček, ehh.. Asi prvý darček pri ktorom som sa ozaj začervenal.

A s darčekom súvisí aj moja žiadosť na Vás. Potrebujeme vymyslieť meno pre DŽU DŽU II. Sem sa s nápadmi. Toľko k spestreniu sexuálneho života. Praktické skúsenosti opisovať radšej nebudem, aj tak to nechcete počuť. A ak by ste si ho chceli kúpiť, tak v Billa ho nekúpite. (To som sa v nedeľu poobede zobudil a cca. 14-ročné deti na ihrisku rozprávali o tom, že v Billa nekúpite vibrátor.)

Mimochodom, bola ho kupovať Charlie, ktorá je už stálym zákazníkom v seksšope a zľavu má istú. Mám pocit, že aj April bola s ňou. Kupovali aj Džu Džu 3, že vraj pre kamarátku, ha, tú imaginárnu. April, veď to nie je hanba! Vymyslíme meno aj tvojmu?

Čo mi ale nedalo spať je to, že dievčatá na mňa zabudli! Polnoc preč, narodeniny tiež a ony na mňa zabudli! Zobudil som sa a nasledoval ranný rituál, tzv. Nickov trojuholník. Záchod – kúpeľňa – šatník. Za druhým uhlom trojuholníka ale nastala zmena. Vojdem do obývačky a tam už nastúpené dievčatá, a na stole plno dobrôt, jednoducho raňajky pre kráľa, čiže mňa. Mňam, puding, praženica, pribináčik, monte od zotta, nutela od neviem koho, všetko možné a pravdaže Hubert Deluxe. Tak sme sa teda napratali. Mňam.

Toto boli prekvapenia štvorkáčov. Ďaľsie dni ma prekvapkali Lolek s Bolkom a príručkou pre pindíka a April nočným setom. To značí ponožky, vankúšik do lietadla a škraboška na oči. A to všetko v ružovom. Juchuuu...

Narodeniny ako vyšité. Len čo ja nešťastník budem robiť, Reedove sa blížia tiež.

nedeľa 17. júna 2007

Magori a iné monštrá, čo priťahujem


Fakt tomu nerozumiem. Mám na čele napísané: "Si magor? Skvelé! Nalep sa na mňa."? Magori, úchyláci, divné typy. Priťahujem ich. Neviem čím, neviem ako, neviem prečo.

Najprv jeden, čo mi už štyri roky vypisuje a vyvoláva, že som po troch stretnutiach jeho platonická láska, "nie" pre neho nie je odpoveď, "nechcem" tiež nie a perla "dovoľ mi ťa milovať a uvidíš, že aj ty pocítiš lásku" mi spôsobuje úsmev za sprievodu nepríjemných zimomriavok už riadne dlho. Našťastie už býva mimo Slovenska, tak sa ho veľmi nebojím.

Potom ten, čo mi z utajeného čísla voláva uprostred noci a neprestane, kým nezdvihnem. Potom zloží. Niekedy to spraví aj desať krát za sebou. S kratšími, či dlhšími prestávkami to robí už rok. Mám podozrenie, o koho ide, ale prezumpcia neviny...mi nedovolí to tvrdiť nahlas.

A teraz ďalší. Odmietla som rande. Pred dvoma rokmi. Odvtedy sa viac menej pravidelne ozýva a ja ho viac menej úspešne ignorujem, pretože nič iné na neho neplatí. Lenže teraz už zašiel priďaleko. Poslal mi fotky. V predmete správy bolo: Piatok. Fotky sú štyri. Som na nich ja a moja kamaratka B. v meste. Na rôznych miestach. To už prestáva byť sranda a ...začínam sa trochu báť. Aj keď pravedpodobne nemám čoho, len je to dosť nepríjemný pocit, že ma niekto fotil a ani som o tom nevedela a ešte ako taký riadny úchyl z amerického thrilleru mi tie fotky posiela. Akože bububu.

A teraz príde vskutku nečakaná otázka: Ako to robím?
A ešte jedna: Čo s nimi? Repelent? Poradíte nejaký spoľahlivý? A tiež poprosím návod na použitie. Vopred ďakujem.

nedeľa 3. júna 2007

Zopár otitulovaných ťukov a divný pocit

Tak som teda otitulovaná ( a aby ste boli úplne v obraze, tak aj Charlottka). Huráááá huráááá. Mám teraz plnú hlavu všeličoho, čo by som mohla napísať a neviem, kde začať. Tak to asi zhrniem mojim zopárťukovým štýlom. Snáď vás úplne neschaosím.




  • Divný pocit. Mám ho už asi dva týždne. Pred štátnicami som nemohla spať, tak som pred komisiu predstúpila po troch prebdetých nociach a tak som aj vyzerala. Nezľakli sa. Snáď. A keby aj, tak je to už teraz jedno. Hneď po ohlásení výsledkov som nalačno exla pár vodiek, a v tomto duchu sa niesol zvyšok týždňa. Preto som teraz brutálne unavená, hanbím sa za seba ako pes a zaprisahala som sa, že okrem dobrého bieleho vína už nepijem. Aspoň týždeň.


  • Treba podotknúť, že oslavy okrem toho, že boli alkoholicky výdatné, boli aj búrlivé a vlastne sakumprásk vydarené. To môže potvrdiť aj Nick, ktorý ma dva dni po štátniciach stretol po ceste do práce o ôsmej ráno, keď som sa konečne vracala domov po pretancovanej noci, raňajkách na schodoch parlamentu a rannej kávičke vo Vienna Cafe (btw. viete niekto o kaviarni, ktorá je v BA otvorená o piatej ráno? my sme takú nenašli, prvá otvárala o siedmej. Nie je to trapas?). Jediná čierna škvrnka je to, že nový rektor mojej alma mater dal zatrieť náš originálny a výrazný výtvor na chodníku pred školou. Asi mu tá červená hviezda v kruhu spôsobila nával paranoje, že je to nebodaj mierené proti jeho osobe.


  • Jáj, a ešte sa musím a chcem ospravedlniť April a Lotke, ku ktorým som sa značne (ehm ako to nazvať?) podgurážená pridala v sobotu okolo polnoci po opekačke na intráku. Ani sa nečudujem, že ma nechali sedieť v mekáči vonku a nechceli, aby som s nimi šla kúpiť junk food. Ako som sa od Aprilky na druhý deň dozvedela, vyzerala som ako sfetovaná lesná víla, ktorú prešiel bager kominár. Vo vlasoch kadejaké lístky, po tvári sadze. Nálada povedzme vtipná, kedy sa smiech striedal s plačom a v jednom kuse som nadávala na každého, na koho som si v danej chvíli a v danom stave dokázala spomenúť. Komu sa v tú noc štikútalo, asi vie prečo. Neberte to ale osobne, v podstate som mierumilovná a mám rada každého. Takže ešte raz: Dámy, PREPÁČTE, máte u mňa mojito. Ja si dám virgin. A Aprilke ďakujem za nedeľňajšie raňajky v podobe riadnej nádielky zmrzky a vlastne za všetko.

  • Ten môj divný pocit asi nesúvisí len s tým, že humpľujem svoje telo nedostatkom spánku a alkoholom. Škola skončila. Totálne zmiešané emócie mám. Hm. Nikdy by som neverila, že to poviem, ale asi mi to bude chýbať. Nie učenie, ale ten status študenta, ľudia, blicovanie, krúžkovice, posedávanie v bufete a kecanie o všeličom a istý nárok na miernu dávku nezodpovednosti... A hlavne, kurník šopa, čo ďalej? Čo teraz? Nemáte pre mňa fajný job?

  • Okrem titulu mám ešte jednu príjemnú novinku. Má krásne zelenohnedé oči, mihalnice dlhšie ako ťaviatko Nick, krásne ruky, sexi hlas, príjemný humor, pevné objatie a ... veľa iného, o čom však musím mlčať, lebo mi zakázal to hovoriť, aby vraj nespyšnel.

  • Ako ste si mohli všimnúť, Reed začal znovu písať. Tie služobky robia nášmu blogu dobre, škoda ale, že to, čo robí dobre blogu, nerobí dobre Nickovi, ani zvyšku F4. Predsa len nám doma chýbal. Ak to ale takto bude aj keď nabudúce vyrazí do Dojčlandu, tak možno dostanete aj odpovede na svoje závažné otázky.

  • S Charlottkou a April sme zasa raz navštívili Obchod (rozumej sexshop). Džu džu sa stal populárnym, tak sme mu šli kúpiť kamošov. Ale o tom sa hádam dozviete viac z nasledujúceho Nickovho postu. K tomu poviem len toľko, že na to, ako sa Charlottka nenápadne tvári, tam chodí podozrivo často.

  • Kúpila som si knihu Evy Urbaníkovej: Všetko alebo nič. Potrebovala som oddychovku po tých kvantách múdrostí a teórií, ktoré som si musela narvať do hlavy. No a môžem povedať, že je to fakt oddychovka. Celkom milá. Nie príliš hĺbavá, ale zasa ani nie príliš lacná. Len by som tam možno tak nasilu nepchala časopis Eva a rádio Okey.

  • Týmto zdravím nášho nového čitateľa Misha, ktorý napísal Reedovi pekný mail o tom, akí sme super.

Dalo by sa toho poťukať oveľa viac, ale tuším som zasa unavená, tak to nebudem siliť. Dá sa niekedy dospať dvojtýždňový deficit?

Čauky čauky.

Vaša Ing. Pecosita