pondelok, 21. augusta 2006

Resumé

Napätie.
Trhá niečo vo vnútri.
Preplnená pocitmi rozletím sa na milión farebných čriepkov.
Zasiahne niekoho niektorý?
Ak áno, ako hlboko?

Uvoľnenie.
Za akú cenu?
Kamene padajú zo mňa jeden za druhým.
Aj z vás na mňa.
Väčšina triafa citlivé miesta.
Ale aspoň už neťažia.
Zostáva po nich iný druh úzkosti.
Stopa v podobe ryhy.

Intuícia.
Prvé dojmy potlačené raciom.
Neklamali.
Tie neklamú.
Zvyčajne.
Lož neznášam asi ani v milosrdnej forme.

Zamotávanie.
Odmotávanie bolí, ale bez neho to nepôjde.
Tušenia sa stávajú realitou,
Krutou aj oslobodzujúcou.

Riešenie.
Chcem zjednodušiť všetko.
Aspoň na chvíľku.
Pôjde to magickým lusknutím,
Alebo potrebujem preštudovať hrubú knihu kúziel?

Oslobodenie.
Nech nikoho nič nebolí.
Nech nikto nie je sklamaný.

Odvaha.
Neodpúšťať všetko bez nároku na ospravedlnenia.
Existuje aj neodpustiteľné.

Nesúdiť.
Posúdiť sa musí každý sám.

Jednoduché melódie nech znejú a rozliehajú sa našimi životmi.
Silné, ale príjemné, bez zbytočných trilkov a ozdôb.
Krikľavé čačky sú nanič.
Masky.
Tóny základnej stupnice stávajú sa základnou istotou.
Bez nepotrebných klišé.
Čisté.
Bezbolestne plynú.
Len biele klávesy na mierne rozladenom pianíne.
Hľadajme ich v sebe.
Každý je svojím vlastným ladičom svedomia.
Sami a predsa spoločne.

Čáry máry.

Hovorme...

5 komentárov:

Reed povedal(a)...

Back off, monster!

Vnútorne prežuvané slová – tisíckrát.
Pocit.
Naozaj vyslovené slová – iba raz.
Facka.

Jednoduché tóny sú mojou podstatou.
Naivný... mysliac si, že sú nám spoločné.

Flashback...
Snaha vypočuť.
ON: „Dlho som sa snažil presvedčiť ho, že môžeme existovať len jeden pre druhého.“
I was told Bullshit! Okamih... a uši sú pre úprimných.
Forward...

„Nesúdiť. Posúdiť sa musí každý sám.“
Mission Impossible!

Definovať. Pravidlá.
Človeče, nezlob se.

„Nech nikto nie je sklamaný.“?
Mission Imposible 2!

Jediný PRIATEĽ,
(my grace,)
I carried your heart (in my heart)!

... and slept in your arms

... and cried after death

... and laughed on the couch

... BUT couldn’t say a word
(because of the silence)

Lož páli viac ako poznanie.

“Hovorme.”?
Obava. Mission Impossible 3?

Pocit. V hlave pokoj.
Pocit. Koniec riešeniam.
Pocit...

(Go away and NEVER come back, monster!)

Ranya Dilah povedal(a)...

hovoriť je veľmi dôležité, aj keď to občas veľmi veľmi bolí a tie pocity potom sú veľmi zlé. Hovorením sa vraj človeku uľaví a zasa bude dobre. U mňa to tak funguje, s Reedom už viem svoje, ako to pôsobí. Budem každému držať palce .. a nezabúdajte, treba hovoriť, aj keď to bolí.

vurdo povedal(a)...

Pecosita, Reed ==> standing ovations obaja, skúste presláviť Fantastischen Vier ako básnický spolok, niečo ako "Lake Poets" :)

Stephen Woolf povedal(a)...

ja len čumím s otvorenými ústami

Jasper Gray povedal(a)...

Siti, myslím, že každý nejako intuitívne tuší ako to je... ale málokto naozaj vie, ako to použiť. Ja som teraz namotané dievčatko... a popravde, čakám kedy to celé skončí. Toľko krásnych pre a jedno veľké, veľké proti... Tuším ako to je, ako to dopadne, ale neviem to použiť, neviem s tým pohnúť.

A hovorím si, to sa nejako utrasie.

Som rád, že niektoré veci sú v živote isté. Chuť kakaa po ránu, moja obrovská pohodlná posteľ a tvoje objatie... Sita moja najsamkrásna, chýbalo mi tvoje objatie, ďakujem za to jedno velikánske rozlúčkové v sobotu...