Zastávkar a iné omyly

Opäť som sa raz stretla s jedným známym, ktorého radšej nevidieť a ako skonštatovala Pecosita "raz za rok sa s ním stretneš a potom pól roka nadávaš". Tento raz to dopadlo nejako lepšie. Možno to bolo tým, že som bola s kamarátkou Katkou alebo tým, že som si povedala, že budem k nemu tento raz nejako milšia alebo...už neviem.

Pre objasnenie situácie, známeho nazvime zastavkár. Hneď vysvetlím prečo. Keď sme sa raz vybrali na takú poloromantickú prechádzku do mesta a k Dunaju...uhuhuuú, na spiatočnej ceste sa z neho vykľul taký veľký džentlmen, že som takmer dýchať prestala. Nakoľko bol autom, som nejako ja krava sprostá očakávala, že hoci to má od ruky, ale vzhľadom na ráz walkingu, by ma mohol aj domov hodiť. Aj som si u neho v aute nechala veci zo zištných dôvodov, ale samozrejme že som zahrala slušne vychovanú dievčinu, ktorá je pripravená ísť domov autobusom...chachachaaaaaá...zádrhel bol len v tom, že to tak naozaj bolo. Fúha...dávno ma nič tak nezaskočilo ako táto reakcia. Samozrejme, že som na sebe nedala nič znať, šak som nejaká herečka, a vybrala sa na zástavku, zatiaľ čo si pánko uháňal domov na svojom tátošovi...

Už máte predstavu, prečo svojho známeho volám zastavkár a teraz k veci, čo som tým chcela povedať. Po prekvapivo príjemnom posedení v meste, si vykračujeme domov a vtom sa ohlási sms. Prekvapenie číslo dva tohto večera. Šak posúďte:

"Zajtra mozme ist ak milka nedonese marhule na 13:40 autobus do hlohovca. Keby simal cas mohol by si kupit tu zehlicku do obeda."

Tak neviem, či kúpili žehličku, čo je s marhuľami a či išli na bus a asi sa to už ani nedozviem.

A aby som nezabudla, ozval sa Nick. Zdá sa že zabudol ako sa balia sýkorky, ale zase sa popri tom naučil niečo z dadaizmu alebo čo to je. Treba prečítať viackrát :)

"Dobro dosli :-) akcny den, bojime sa dalsich. Prisadol si k nam talian, ze kolko je hodin a az sa spytal ci sme gays :-) a potom sa predstavil, sme ho oddrbali tak ze sme sa mu nepredstavili, lebo sme mu nerozumeli a talian odisiel :-) bol desny, robil tu snuru na deke."

Mladá korčuľa

Včera som sa cítila ako srnčie mláďa, lebo som nikdy nepočúvala rádio Ragtime. Len ten názov mi znel trochu povedomo. Rádio vraj krachlo skôr, než ma mohlo začať zaujímať.

Dnes sa cítim ako stará korčuľa, lebo jedna hudobná telka vysiela "Retro charts" a medzi tými starinkami je až príliš veľa songov, ktoré si až príliš dobre pamätám.

Cestovná horúčka

Paprika, tričká, nohavice, plavky, okuliare, šampón, mydlo, uhorky, holiaci strojček, papuče, pyžma, šľapky, deka, boxerky.. Áá, telefón... Zubná pasta, zubné kefka, hrebeň, gél, kondómy, ponožky, opaľovacie mlieko, hmm, mám všetko? Preboha a čo tam robia uhorky?

Mám rád celkom saponátne nápady. Rozhodol som sa (resp. som bol zavolaný Valachmi), že pôjdem na krátku dovolenku k ďalekému moru za sýkorkami! Zanechávam tu svoju izbietku a zvyšok štvorkáčov v nedotknutom stave. Dávajte teda na nich pozor, nech nerobia žiadne hlúposti. A veď, ja sa snáď vrátim. Alebo si nájdem dákeho dobrého Chorváta a ... pokračovanie príbehu snáď o týždeň.

One Art

Dnes som sa nadchol. A vo svojom nadšení som si uvedomil, kedy sa cítim najzraniteľnejší...

Ako štvorkáčí bývame spolu už nejaký ten mesiac. Na začiatku sme sa obligátne pred sebou „hanbili“, no po určitom čase sa hranice našej prístupnosti a tolerancie upravili, a teraz nemáme problém pobehovať po byte alebo posedávať v kuchyni, či pred telkou v spodnom prádle.

Uvedomil som si neskoro, že ten film má pár, t.j. dve, veľmi citlivé miesta...

Sedeli sme s Charlie na našom zelenom soc-pop-íkovom gaučiu a sledovali príbeh dvoch sestier v „In Her Shoes“. Bolo ukrutne dusno, a tak sme boli naľahko. Veeeľmi naľahko.
Keď mi po líci stiekla prvá slza a dopadla na moju holú hruď, cítil som sa, akoby ma nahého a urevaného vystavili v klietke na hlavnom námestí nejakého miliónového mesta (jediné, čo si pamätám, je tá tlupa japonských turistov s minifotoaparátmi v ich minirukách).

Je zaujímavé, že i keď ste s niekým, vám veľmi blízkym, neubránite sa pocitu poníženia a nekonečnej zraniteľnosti v prípade, že sa vaša takmer-nahota prelína s tým najčistejším prejavom citov – plačom.

A teraz si tento obraz doplňte o pocit straty...

The art of losing isn't hard to master;
so many things seem filled with the intent
to be lost that their loss is no disaster.

Lose something every day. Accept the fluster
of lost door keys, the hour badly spent.
The art of losing isn't hard to master.

Then practice losing farther, losing faster:
places, and names, and where it was you meant
to travel. None of these will bring disaster.

I lost my mother's watch. And look! my last, or
next-to-last, of three loved houses went.
The art of losing isn't hard to master.

I lost two cities, lovely ones. And, vaster,
some realms I owned, two rivers, a continent.
I miss them, but it wasn't a disaster.

Even losing you (the joking voice, a gesture
I love) I shan't have lied. It's evident
the art of losing's not too hard to master
though it may look like (Write it!) like disaster.

(Bishop, One Art)

***

- Tak, čo si myslíš?
- Dobré.
- O čom je tá báseň?
- O strácaní?
- Čoho?
- Lásky?
- No, a je už tá láska stratená?
- Tak... na začiatku hovorí o strate materiálnych vecí, ako kľúčov. A potom... potom už stráca celý kontinent.

- Ide do extrémov.
- Áno, a ten spôsob, ktorým to hovorí je ako... akoby na tom nezáležalo. Vidíš, chce pôsobiť, akoby nezáležalo na tom... na tom, aký strašný je pocit straty.

- Straty čoho? Alebo koho? Je to milenec?
- Nie... Je to... PRIATEĽ.

Octodeciliard

„Ja už neviem, či sa na niečo vôbec teším. Som nejaká apatická, potrebujem motiváciu. Máte nejakú v šuplíku pre mňa, ktorú nepotrebujete? Dosť by sa zišla...“

Máme?

Potrebuješ projekt... (Zámerne sa vyhýbam označeniu "plán", lebo to je čosi iné)
Tak ako ja.

Môj dlhodobý projekt je...
Zarobím, pôjdem do Mníchova, nakúpim (handry, korčule, mp3-player, DéVéDéčka), neskôr poriešim auto a spravím si Ph.D.

Môj krátkodobý projekt je...
Tento víkend si upravím metódu v učebniciach na anglinu, kuknem celého a rozšíreného LotR-a na domácom kine a plazme, budem sa opaľovať a sprchovať v záhrade, vyžierať karobovú nátierku a celozrné palacinky s džemom, stretnem sa s Brzdou a Matildou.

Mám svoj "plán", na ňom si zakladám (á la Kontrafakt) :))

A možno raz, o octodeciliard rokov, si nájdem frajera :)))
Chápete už, prečo si to označenie pamätám? :P

Langošová teta bez langošov

Neznesiteľne teplý deň, čo by človek neznalý problematiky povedal, že ho-ho-homosexuales majú radi také dni. Nie nemajú, fakt nie. Rýchle kúpanie na jazere na dákej privátnej pláži, cez ktorú nás (mňa s Valachom) prepašoval Tuško. Bolo to celkom zaujímavé, keďže sa Valach kúpal bez textilu a občas na nás mierne zazerali. Ale tvárili sme sa, že tam patríme, naozaj. Chvíľami sme tomu aj sami uverili.

Neskôr prišiel čas langošov a tak sme zavítali do neďalekého bufetu. Opis langošovej tety bude dlhší. Asi tak deväťnásťročné dievča, s celkom silnou dávkou sebavedomia, arogancie, výrečnosti (v preklade, ženskej ukecanosti) a neskonalej drzosti a neochoty, ktorú pri langošových tetách neviem zniesť. A tak sme začali z ostra. Valach si vypýtal od tety kofolu a langoš s cesnakom. (Myslím, že už pri oslovení teta išla vyskočiť z kože).

- Langoše nemáme. To že to je malým napísané na tomto lístku nevadí. Musí to byť na veľkom lístku, že máme. Na takom veľkom, veľkom (a neustále rozhadzovala rukami a ukazovala formát a4). Ľudia sa ma to pýtajú stále, už toho mám po krk, tak sú sprostí. A ja to hneď napíšem na veľký papier a nalepím sem. (Napísala veru a začala kresliť krásne farebné výkričníky, jeden za druhým.)
- (Tu som nevydržal a nastúpil na scénu ja.) Tuško, minule som čítal, že ľudia, čo používajú viac ako jeden výkričník za vetou sú riadni neurotici.
- (Počula to, super, to bolo aj cieľom.) Tak ale vieš, ľudia sú fakt hlúpi a nevedia to, že to musí byť vylepené na veľkom.
- A ako to majú prosím vás vedieť? (Musel som začať tykať, odstup nadovšetko a husi sme spolu nepásli. V tom Valach doplatil a prišiel som na rad ja.)

- Poprosím veľkú kofolu. A prosím vás, langoše nemáte?
- (V tom chytila pohár na kofolu a zahnala sa na mňa.) Tento pohár je dosť ťažký.
- Vidím tu aj ťažšie veci. (Fyzické vyhrážky na mňa neplatia, veď mám nechty dáke.)

- (Doplatil som a šiel na rad Tušo s mojim odporučením.) Skús prosím ťa langoš so syrom a kečupom, ten možno budú mať.

A len tak mimochodom, odvtedy sa aj viac usmievala. Mimochodom dva bolo to, že kofola bola hnusná. A mimochodom tri je to, že večer som dal s Valachom aj posilňovňu s vidinou tej teplej sprchy. Hovénko, aj tam bola odstávka. Tak som si zase zanadával pod studenou, jáj. A tu sa dostávam k dnešnej pointe, či takzvanému zrnku múdrosti. Ho-ho-homosexuales nemajú radi teplé dni, no ani ľadovú sprchu.

Odstávka

Včera sme sa vrátili po masovom (ešte že teraz píšem s diakritikou) a vyčerpávajúcom víkende. Upaľovali sme rýchlo do sprchy (tzv. posledná sprcha). Prestriedali sme sa všetci štyria.

Sa nepohoršujte. Hrozí nám totiž odstávka teplej vody. A ja naozaj nemienim potešiť Nicka studenou sprchou, lebo si zase bude robiť zo mňa prdel, že vydávam teplé zvuky.

No, uznajte, vážení, keď sa sprchujete ľadovou vodou, niekde ten už-mi-odzvonilo-pocit musíte ventilovať. Najlepšie to ide zvukom...
Pre lepší ándrstending nasleduje praktický príklad: Keď sa niekto brutálne opije, na druhý deň mu je sakra zle, a tak robí "abu, abu". Pomáha si v núdzi zvukom.
Tak ja to robím pri sprchovaní sa studenou vodou. Pomáham si zvukom.

V každom prípade som dnes narazil na vcelku vydarený návod, ako riešiť túto ošemetnú situáciu. Dokonca i bez vydávania zvukov. Keďže nám však vangel, resp. vandel chýba, alebo je pre istých jedincov primalý, špecifická frakcia v rámci F4 navrhla nasledovný plán riešenia krízovej situácie.

Citujem (pozn. č. 1: to nie je od slova "city"; pozn. č. 2: slovo "city" v pozn. č. 1 nie je anglického pôvodu)...

"Členovia F4 budú v čase odstávky teplej vody vo večerných hodinách vyhľadávať miesta, na ktorých sa v neobmedzenom rozsahu zaručuje prístup k teplej tečúcej vode, najmä posilňovne, telocvične a plavárne."

Aspoň máme motiváciu ;) i keď návyk asi nehrozí. To jedine, že by sa tam podávalo chladené biele víno a premietali nenáročné filmy :))

Štvorkácky roadtrip

Zase raz sa štvorka rozhodla podniknúť akciu „alle zusammen“ a hoci sme došli desne unavení, hodnotím tento výlet jedna plus. Už len to že sme sa v zdraví vrátili v počte, v ktorom sme odchádzali, je významný úspech. Zámienkou bolo Reedovo pojednávanie na súde, samozrejme pracovné (na iné mu zatiaľ neprišli) v jednej zo severnejších dedín Slovenska. Povedzme si to rovno, namierili sme si to priamo do centra národného uvedomenia alebo národnej zrady?

Šialené to bolo hneď od rána. Budíček 4.30 komentár určite nepotrebuje. Tátoš na veľké výlety v tridsaťstupňových teplotách bol rovnako primeraný – Škoda Felícia. V takýchto prípadoch si uvedomujem aká je klimatizácia úžasná. Presne to sa Nick snažil vysvetliť vodičovi jedného ešte pomalšieho stroja s dokorán otvoreným oknom, že mi klímu skutočne máme. A ešte akú. Ale všetko poporiadku a hlavne od začiatku.

Nasadli sme do tátoša o 5.45 a hurá na cesty. Zastavili sme sa po posilu v podobe minerálky a žuvačiek (šak proti stresu, neee), dotankovali plnú, keď sme zistili, na aké palivo vlastne naše tátošisko beží. Len taký detail, na ktorý sa Reed určite len omylom zabudol informovať. Nevadí. Trafili sme sa, motor sme nezadreli a tátoš cestu prežil v zdraví. Neviem či vo väčšom ako my, ale prežil.

Cesta bola pokojná, Pecosita dospala, čo ráno nestihla, Reed sa sústredil priam pekelne na cestu (veď viezol veľmi vzácny náklad), Nick navigoval či ísť po diaľnici v pravom alebo ľavom pruhu (ale ako výhovorka, aby mohol sedieť vpredu, to zafungovalo) a ja som pozorovala krásy Slovenska. Fakt je tá naša krajina krásna. Ach, chvíľka sentimentu. Ok, popojedem. Po pár prestávkach sme dorazili na miesto určenia. Na prekvapenie nás všetkých sme všetko našli hneď na prvýkrát. Zaparkovali a keďže sme sa ráno nijako zvlášť neprejedli, boli sme primerane hladní, tak sme sa vybrali hľadať reštauráciu, ktorá nám bude o pól deviatej ráno schopná a najmä ochotná ponúknuť teplé raňajky. Vyšlo to už na druhý pokus. Pecosita s Nickom ochutnali omeletu a ja s Reedom sme po dlhom čase okúsili miešané vajcia. Táto naša voľba sa neskôr prejavila, keď Reed začal grgať vajcami. Tým sa objasnilo prečo sa celý deň vznášal.

Počas Reedovho pojednávania sme sa zvyšok štvorky rozhodli objavovať (ale bez bambuče) krásy centra mesta (rozumej letné výpredaje). Začalo sa to v obchode „pre teba“, teda len pre pánov, kde si Nick kúpil biele tričko s odôvodnením, že aspoň vyniknú jeho bradavky. Pokračovali sme pátraním po obchode s dievčenskými čačkami-mačkami, ktorý Pecosita objavila pri svojej poslednej návšteve tohto rýdzo slovenského mesta. Čo čert nechcel, po ceste sme stretli iný obchodík. Aká skvelá voľba to bola, sme zistili hneď po vstupe doň. Objavili sme totiž pyžamá. Zvláštna úchylka, to teraz neriešme, ale boli vskutku úžasné. Najmä teda tie čo sme kúpili. Pecosita má po včerajšom dni prvú ružovú vec vo svojom šatníku, no a ja mám cicu. Keď sa Nick opýtal, že čo bude mať z toho on, predavačka pohotovo zareagovala, že aj Vy budete mať cicu. Zjavne sa jej zdalo, že sme pár alebo čo. No, nevyvádzali sme ju z omylu, zaplatili, poďakovali a išli ďalej.

Ešte sme pookukovali zvyšok mesta a výpredajov. Chceli sme aj sýkorky, ale žiadne nemali. Asi sú všetky na juhu. Super, aspoň to nemáme ďaleko. Nasadli sme do tátoša a so zistením, že sme stáli na platenom parkovisku bez zaplatenia parkovného, sme vyštartovali ako namydlený blesk, že po nás ani smrad nezostal.

Kazdy den... emailove njuzy na striedacku... udrzuju stvorku pohromade

bre ranko,
dnes sa vstavalo desne. napriek tomu som bol hotovy rychlejsie ako ine rana. myslim teraz hygienicky - v kupelke. oj, na co vy hned nemyslite :P

cesta nudna. nie kvoli charlie. ale kvoli tomu, ze sme v emhade viseli na tyci ako dva netopiere a dorozumievali sa vylucne pomocou "ultrazvukovych" signalov, t.j. vobec. (ale vysvitlo, ze tehotna pani po nasej pravici bude mat chlapceka. kto vie, ci to vie. ultrazvuk nepusti.)
a potom... nahle... suddenly a zrazu... ma akysi spolucestujuci zaskocil otazkou, ci 70ka ide k hotelu astra. reku wtf... astra je pekny kvet. este ze tam bola charlie, aby mu odpovedala.

teraz sedim v kancli. kukam ako puk, t.j. ako vzdy, a akosi neviem zacat pracovat. vysielam signal, snad sa odrazi a nieco so sebou prinesie naspat...

nevie niekto, kedy sa vrati z dovolenky trencan? je to zvlastne, ale tusim mi chyba komunikacia s nim. narozdiel od Neho, s trencanom sa komunikuje akosi sviznejsie a otvorenejsie. zvlastne. mam pocit, ze coskoro pride "matchpoint" a lopticka sa... prehupne? dopadne na moju stranu kurtu?
hm, akoby na tom zalezalo. iba cas ukaze, ktore riesenie bolo to stastne.

a ti, co nechapu, nech sa idu pozriet do kina :P

prajeme si krasny den s teplotami okolo 29 az 31 stupnov.

Mimo pohoďácka akcoška v meste

To sú tie moje plány. Na sobotu večer, po výlete na korčuliach, plávaní a únavnom vŕtaní poličiek, ktoré mám už konečne na stene, som sa vybral na malú prechádzku mestom s nemenovaným hrochom. Aj keď ja mu radšej vravím hrosica, s diakritikou hrošíča, nie hrošica. To je riadny rozdiel. Myslím, že hroch ho vníma najcitlivejšie.

Dali sme dobrú zmrku, nie tú teletabies, a pobrali sa mestom. Zastavili sme sa aj pri hot spote t-com fiesty. A spravili sme dobre, veru dobre. Vystupovalo tanečné štúdio Jumbo. S takými veľmi peknými dievčatami a veľmi sympatickými chlapcami. Hrochovi sa najmä jeden zapáčil. Časom sme zistili, že to je Martin Madej. Ten, čo kedysi hulákal „náš malý pes Bobi, stalé zle mi robí“ a končilo to nejako tým, že zožral lego a potom ho vys..., hmm vyskladal. Jemne som sa ale dopracoval k tomu, že hrochovi sa páčila dáka sedemnástka. A že ja som péďák. Ha! (Btw., fakt mu to seklo a nenormálne dobre tancuje, nech ostane pri tom, Madej jeden.)

O tom, ako som nadviazal očný kontakt s jednou tancujúcou dievčinou menom Dominika, ani vravieť nemusím. Aj tak to nemá pointu. Teda vlastne ona nadviazala so mnou. Každopádne sa nám tak páčili, že sme ich šli pozrieť na takmer každý hot spot fiesty a tak sme ich videli až tri krát. Úplní úchyli. Aj sme stretli hrochovu kamarátku Adelu, skvelá to holka, ktorá ich poznala. A tak sme tlieskali, tancovali a zabávali sa. Ale boli sme sami. Tá Slovač sa naozaj nevie baviť. Trapáci. Búúú.

Neskôr sme dali pivko s Lolkom a Bolkom, kam sa pridal aj The chaotic one s Predstavenou. Tú asi predstavovať nemusím, keď už raz je. A koho nestretnete na potulkách mestom. Pinďu zo štvorlístka a Alenu. S Pinďom som rozobral otázky života a smrti, napríklad, že modelka vedľa neho, ho nemá oblapkávať. Môže len pod stolom, aby som to ja i ostatní nevideli a podobné záležitosti. Modelky, to viete, pekné, ale v hlave nič. Naozaj. Ale oblapkávať asi vedia, ale to sa už Pinďu spýtajte.

Zakončili sme to o dákej tretej pod hradom. Súhrn večera: hermelín, neviem koľko pív (a po piatku som sa zaprisahal, že už žiadne nepijem), totálna únava od vyčerpania a bolesť bránice od smiechu. To sú tie moje výlety na hodinku do mesta.

Euforický víkend, alebo Pohoda s predohrou

Part 1. : PREDOHRA

Tá od vedľa ( v tomto článku ju z praktických dôvodov budem volať Matilda) je jeden z tých ľudí, ktorých stretnete a cítite sa s nimi, ako keby ste sa poznali odjakživa. Naše dámske jazdy trvajú zo stretnutia na stretnutie dlhšie a sú čím ďalej tým intenzívnejšie. K F4 a spol. zapadla úplne dokonale. Ale poporiadku:

Víkend začal už v piatok. V práci som nemohla vydržať a Matilduška prišla do hlavnej dediny, tak som radšej vypadla a bežala som sa s ňou stretnúť. Doviedla som ju do nášho hniezda. Reed bol (ako inak v kúpeľni) a Nick spokojne napapaný čakal v kuchyni. Posadali sme si okolo stola, ktorý má odteraz prezývku začarovaný, pretože v jeho okolí nám z úst padali ozajstné perly. Keď Nick, povedal dačo o neveste so závejom a Matilda mi vysvetľovala, ako si chcela ísť do obchodu kúpiť gesto, bolo to jednoznačné. Čáry máry, šalala, okolo stolalala.

Prišla Charlottka s novými botičkami a kabelkou (všetko dokonale zladené, len tá pracka na sandálkach tuším nebola úplne totožnej farby s prackou kabelky, neviem, neviem, či to bude môcť dokopy nosiť). Ani nám to dlho netrvalo a vychystali sme sa do ulíc piatkovej Bratislavy v očakávaní príjemného decentného večera plného intelektuálne iskrivých rozhovorov. Chlapci vyzerali skvele, dievčatá tiež a ja som sa cítila nenormálne sexi...ach. Celé sa to však zvrhlo dosť iným smerom. Ale keďže sme už známi svojimi víkendovými výčinmi, ani nás to veľmi neprekvapilo.

Začali sme v pajzli prvotriednom, na jednej rušnej ulici, kde nám pred očami korzovali samé sýkorky, teda...nie tak celkom, na podgurážené skupinky ružových Britov sme už celkom alergickí. Po ceste sme vyfasovali balóniky napustené héliom a to už len bolo pre nás. Ako malé deti. Najprv sme sa s balónikmi fotili, potom som skúšala, koľko úderov balónikom znesie Reedov účes. Ako večer plynul ďalej, balóniky našli aj iné uplatnenie, ale o tom až nižšie.

Dali sme si teda pivko (o dobre, tak pár piviek) a sedeli sme na najrušnejšej ulici. Okolo šiel Stephen a kamarátom a neskôr sa pridala Dáška a aj Jasper s Vandou. Celkom slušná blogujúca partia sme boli. Teda, slušná asi nebude to správne slovo, najmä ak nás niekto pozoroval, keď sme inhalovali hélium z balónikov a Reed nás natáčal pri tom, ako spievame: "my sme tí, Pa a Pi, z mačacej, planéty" hlasom Šmoulinky a tatka Šmoulíka.

Naša spevavá parta sa potom pobrala do Karaoke baru a to bol teda nášup. Centrum mesta sa triaslo. Revali sme ako o dušu, samozrejme intonačne čisto, až do chvíle, kým sa k nám nepridala skupinka britských „sex-drogy-alkohol-za-lacne-prachy turistov“. Ale nevadí, aj pekné kúsky medzi nimi boli, tak sme sa aspoň pokukali. Lesbiens and Gay song podrobne opisuje Tá odvedľa. Naše ďalšie kroky viedli do Havany, kde nám absolútne nevadili slizkí zahraniční páprdi, ktorí slintali teraz neviem, či viac na nás, baby, alebo na Reeda s Nickom. Latino, to je moje (no dobre, tak krútenie zadkom je moje), takže spokojnosť nadovšetko. Z luxusnej sauny sme sa ešte pobrali na minerálku (no dobre, ja som si dala daiquiri) do nášho terazužobľúbeného podniku a skvelý večer sme zakončili cestou nočákom.

Part 2.: POHODA

Myslím, že ja aj s Matildou sme správne do boku hlavy trafené staré kozy (to povedala ona, nie ja). Lebo sme také krepé (ako sa to správne východňarsky píše?), že sme sa vybrali na Pohodu po preflámovanej noci a po (v mojom prípade) troch hodinách spánku.

Pôvodne sme sa chceli vo vlaku vyspať, ale keďže sme rozoberali všeličo možné a v jednom kuse sme sa rehotali na výjavoch z predošlého večera, nejako nevydalo.

Rýchlik bol skôr pomalík, lebo sa vliekol ako slimák napodobňujúci opičku makak (aj keď ešte stále neviem, ako tá opička vyzerá, ale meno ma bohovské).

Už po vystúpení z vlaku sme nadobudli taký ten pohodový pocit, ktorý sme oslávili na staničných WC za päť korún. Ale teta záchodová tam bola dosť milá, mali sme jej nechať tringelt.

Prvá mierne negatívna chvíľa prišla, keď sme sa dotrepali k bráne a tam taký malý chlapec s tričkom SECURITY, Matilde starostlivým hlasom povedal: „Pani, to musíte ísť tam doľava za roh, a tam vám dajú pásku.“ No nenaštvalo by vás to? Že PANI!!! Veď ona je úplne mlado vyzerajúca slečna! Chlapci, ktorí nám mali okolo zápästia osudnú pásku pripnúť boli dosť milí. Tak sme flirtili, že nám aj program zabudli dať, a Matilda mi potom celý čas otrieskavala o hlavu: „Nooo, to lebo ty si na neho musela mrkať.“ Ale ja za to naozaj nemôžem ;)). Zabijem sa, keď som sexi? ;)) Nič strašné sa aj tak nestalo, vo vnútri v kotli sme samozrejme stretli niekoľko dosť známych, ktorí nám program vždy ochotne ukázali.

Matilda tancuje so zatvorenými očami, najprv som to brala osobne, lebo som si myslela, že sa na mňa nemôže pozerať keď skackám, ale neskôr mi vysvetlila, že ona to nerobí kvôli mne, ale kvôli dokonalému sústredeniu sa na hudbu.

Pohoda bola tradičné pohodová. Skackali sme, pili pivo (teda, ja pivo, Matilda kofolu, bo mala asi kocovinku, či čo), obzerali krásne opálené obnažené mužské telá, užívali mjúzik a jednoducho robili všetky tie dôležité činnosti, ktoré sa na Pohode robia. Robili sme ich až do pol tretej, keďže ja som mrzla (lebo som „inteligentná“ a nevzala som si ani tenisky, ani ponožky, ale len chabé flip flopy), vybrali sme sa na stanicu. Pri bráne sa so mnou Pohoda ešte náležite rozlúčila, keď sa mi zrak stretol s úplne najsamfasasexicoolovitým kusom chlapa. Ach, ach....iné na neho povedať nemôžem. Matilda do mňa potom ešte dlho rýpala, že som mala niečo spraviť. Neviem síce, čo sa v takýchto situáciách podniká. Mala som sa otočiť, a taká zmrznutá a strapatá prísť k nemu a povedať: „ Helou, si pekný, idem domov, pa.“ Alebo: “Ahoj, chces sex? Áno? Sorry, som na odchode.“ Alebo čo? Týmto vyhlasujem minianketu: Máte spoľahlivý návod na riešenie takýchto prípadov?

Part 3: STANICA

Trenčianska stanica je pomerne malá na krajské mesto, ale atmosféra v nej bola celkom prijateľná až do chvíle, kedy rýchliku, na ktorý sme plánovali ísť, ohlásil 80 minútové meškanie. Tak sme sa utáborili v najšpinavšom kúte a obe s Matildou sme zalomili. Takzvaný houmlesstajl. Najvtipnejší bol člen železničnej polície, takzvaný trtko T, ktorý sa tam po ľuďoch rozkrikoval, že veď stanica nie je nocľaháreň. Vtipálek.

Nakoniec sme ani neviem ako nasadli do vlaku a celú cestu úspešne prespali. Do hlavnej dediny sme sa vrátili okolo siedmej. Bolo nádherné ráno. Pohodová eufória aj napriek únave a drkotajúcim zubom rašila cez moje pery a aj v električke, keď mi hlava stále nadol padala som mala na perách blažený úsmev.

Part 4.: EUFÓRIA

Nedeľu som statočne prespala až do štvrtej poobede, dala sprchu a potom sme sa s Nickom a Matildou pobrali na najväčšiu pizzu v meste, kde sme všetci svorne mrkali na veľmi fešného čašníka ( aj prdelku mal peknú). A vyzeralo to, že Nick mrkaciu súťaž vyhral, to bude asi tým, že má mihalnice ako ťava.

Matildu sme potom odprevadili na električku k stanici. Patetická rozlúčka na zastávke sa zaobišla bez sĺz, veď Matilda k nám MUSÍ povinne prísť opäť.

My s Nickom sme sa pobrali ešte pivkovať do mesta s navrátivším LOLekom, neskôr sa pridala aj Charlie. LOLek a BOLek nám z dovolenky priniesli poučný darček. Kalendár s ilustráciami čoho iného ako všakovakých sexuálnych motívov. Dali sme ho do chodby, aby bol stále po ruke a slúžil všetkým.

Eufória ma neopustila do tejto chvíle a dúfam, že ma ani tak skoro neopustí. Kašľať na chlapov, kašľať na problémy, keď je POHODA, všetko ide, a keď máte pri sebe ľudí, ktorí dokážu vymýšľať teórie o mrkacích ťavách, všetko je úplne allright.

Totálny mišung pocitov a vášní

Alenka v ríši divov, Guliver medzi obrami, Eskimák v Afrike, Majka z Gurunu na Slovensku ešte v ére komunizmu. Tak si niekedy pripadám. Aj dnes.

Mám pocit, že som divná. Úplne out a totálne čudná, s nereálnymi očakávaniami, nesplniteľnými cieľmi, priveľmi vyvinutým zmyslom pre pravdu, úprimnosť a korektnosť. Bléééé!!! Bláboly.

Škoda, že by ma aj teraz potešilo jednoduché: „ No, tak sa pochváľ, čo máš nové...Niečo ti vidím na očiach“. Lenže ona to tam skutočne nevidí a mne sa už nechce vyvíjať iniciatívu.

Už viem, že aj žiadna odpoveď je odpoveďou. Síce tou, ktorú naozaj neviem, či chcem poznať, ale je.

Aj tak mi ale nedá zarevať len tak do prázdna horúcej noci v ktorej sa aj steny potia smradľavým potom ako umastenci v električkách: „Už mám dosť romantických hrdinov s úžasnými očami a silnými rečami neschopných vyrásť v rytierov!“(Za zrod tejto metafory ďakujem Hrochovi.)

Tak prečo nie som schopná zavolať tomu, kto sa mi vždy javil najbližšie k rytierovi? ( Aj keď to je pravdepodobne len predstava zostavená z úryvkov dávnych rozhovorov, milostných scén skonštruovaných mojím podvedomím a niekoľkých šteklivých e-mailov.) Veď ma minimálne raz doslova zachránil. Odpoveď je tu a je dosť jednoduchá, ba až prostá (alebo, že by sprostá?): lebo nie som dosť veľká mrcha (ja viem, milý Grga, že to nie je vôbec cool). Už dlho má niekoho, koho ľúbi a to je pre mňa sakra veľká prekážka. A keby sme sa stretli, tak by som ho asi dakde oprela. Nebudem riskovať. Trápne správne, že nevolám, čo? Namiesto toho, keď si dám trochu vínka, po ceste v električke štylizujem očividne akože nevinne provokujúce maily, ktoré aj tak nemám gule poslať.

Alebo, že by to bolo tým, že aj ja som nekonečne a nonstop nadržaná? Škoda, že kaleráby nejako nežerem, alebo,lepšie povedané, mám ich radšej v ich prapôvodnej zeleninovej podobe.

Nechcem byť herečka. Nechcem byť dokonalá potvora a ani dokonalé nič iné. Nie som a nikdy nebudem. A viem, že niekedy príliš "riešim". Som to len ja, nič viac, ale ani menej. Len človek so svojimi snami, myšlienkami, úsmevmi, slzami, citlivou dušou a skrytou naivnou nádejou, že jedného dňa...budem môcť veriť a nebudem unavená, a všetci okolo mňa budú mať to, po čom túžili. A tí, ktorí by mali byť dôveryhodní nebudú mať potrebu tváriť sa kamarátsky a za chrbtom vyzradiť, nafúknuť a prekrútiť každé jedno slovko, ktoré vypustím z úst.

Čomu všetkému sme schopní uveriť a ešte si nahovárať, že to berieme s nadhľadom? Keď sa niečo zdá neuveriteľne ideálne, spravidla to je sebaklam. Mám dôkazy...empirické. Čo všetko sme ochotní vysloviť, len aby sme sa aspoň na minútku cítili lepší, múdrejší, krajší, skvelejší, silnejší, viac nad vecou a úplne iní než v skutočnosti sme? Na čo sa stále hráme? Prečo to, do kelu ružičkového nechápem?

Aké jednoduché je súdiť druhých a vyratúvať ich chyby. Výčitky a ponosy slúžia ako taký osamotený schodík. Na ňom sa na moment cítime vyšší, ale keď sa pohneme, čo i len o krok, zasa klesáme tam, kde sa naše komplexy naplno ukážu a sme zasa tam, kde sme boli.

Mňa už tie skrývačky naozaj nebavia. Škoda, že priamosť sa dnes nenosí a zo mňa sa stáva srab. A tak všetko vyššie napísané teraz zvalím na to, že je štvrť na dve v noci, som hladná, mám pustený akýsi zlý horor a nedávno som vysadila hormóny. Áno, výhovorky.

Ranné njúzy - flashback

Dobré ráno, vitajte pri stredajších ranných njúzoch
(napriek tomu, že mám pocit, že je pondelok)

Hitom dnešného dňa je song o štyroch prasiatkach v podaní Charlie. Pieseň sa spieva zásadne v stave rozospatom, keď reč stojí (v stave rozospatom sa neočakáva, že by stalo niečo iné), a tak sa ma nepýtajte na melódiu. Mám dojem, že je viac-menej ľubovoľná a vyznačuje sa označením "Ohrwurm". V každom prípade, doteraz som žil v presvedčení, že tie prasiatka boli tri (a mali tri domčeky a proti nim brojil veľmi zlý vlk), no zjavne som sa mýlil... i keď tú LP-čku, ktorú som ako decko počúval u starej mamy na predpotopnom gramofóne, som ovládal naspamäť a prisámvačku sa tam spievalo takto: "tri-tri-tri prasiatka ružové, tri-tri-tri nájdete nás pri hre, nájdete nás však aj v práci, lebo nie sme darebáci, tri-tri-tri..."

...koniec kultúrnej vložky...

Cestou do práce Reed zistil, že postúpil na vyššiu jogínsku úroveň napriek tomu, že jogu necvičil už nejaký ten týždeň. Uvedené zistenie sa nezakladá na "najsilnejšej" stránke Reedovej osobnosti - jeho nekonečnej trpezlivosti, ktorá je nekonečná len z hľadiska NEKONEČNÝCH problémov, ktoré mu spôsobuje fakt, že akúkoľvek trpezlivosť postráda - ale na poznaní, že dokáže ovládať svoj potný režim.
Kým Charlie sa v električke potila od prvej sekundy (tento fakt nebol odhalený Reedovou empíriou, ale Charlieniným priznaním), Reed sa cítil... hmm, osviežujúco. Aspoň do času, kým nenasledoval pravidelný ranný pobeh pri prestupe na 50ku.

V 50ke sa začal potiť aj Reed. A to najmä v dôsledku šoku z toho, že Charlie neovláda "agent talk". Keď ju totiž upozornil, že má upriamiť svoje očné buľvy na PO (rozumej "potenciálna obeť", synonymum slova "sýkorka") nachádzajúcu sa na jej "5 hodín", Charlie svoje očné buľvy len nechápavo vyvalila... A tak sa Reed podujal na nehorázne nebezpečnú a svojou tajnosťou do neba volajúcu akciu. Navrhol Charlie, aby sa posadili na "7 hodín", a tým pádom rovno oproti PO. Zvyšok akcie je zahalený rúškom tajomstva...

...nasleduje krátke resumé predchádzajúceho večera...

Štvorka sa po napätých vyjednávaniach dohodla na pravidelnom pláne upratovania bytu, označenom aj ako "otrokárske služby". Už visí na chladničke. Následne sa počas zasadnutia vypracoval finančný plán spoločných výdavkov, ktorý je tiež k nahliadnutiu na chladničke (aspoň mám konečne výhovorku, keď ma zase načapú v špajze). V závere rokovania bola vypracovaná správa o piatku štrnástom, kedy nás svojou návštevou pocti istá M., ako aj správa o budúcom víkende, ktorý má byť v znamení Letnej Pauzy.

...a ešte predpoveď na dnes, ktorá znie...

Väčšina v práci. Menšina na pohovore.
Pecosita vypätá zo svojej trubadúrskej šéfky, ktorá sa priam obťažujúcim spôsobom vytešuje z prvého ultrazvuku svojej "fazuľky". Nick hrajúci formu v reklamnej agentúre, ktorej šéfovia majú rovnaké priezvisko ako Reed v civile. Charlie dýchajúca na krk neplatičom v klímou ošetrenom prostredí a búchajúca do klávesnice rady na počkanie. Reed zapchávajúci si uši pri vzdychoch svojej kolegyne, ktorých intenzita je priamoúmerná teplote vzduchu v kancelárii, nadávajúci na svoju prekliatu netrpezlivosť.

Prajeme si krásny a trpezlivý deň.

Fasa víkend s Charlie a Rídom

Začalo to piatkom. Reed šiel randiť do kina. Ja s Charlie sme sa rozhodli nasadnúť na inlajny a trocha to rozbehnúť v meste. Neskutočne veľa ľudí prišlo, čiže sme aj akciu predčasne opustili. Sýkoriek tam teda bolo, to by Charlie vedela rozprávať (nech to nie je len na mne, že len mne sa o nich sníva, čo vôbec, ale vôbec nie je pravda).

Sobota ráno, ťažké to vstávanie, no na inlajny treba znova ísť. U Bosorky, tak sa že vraj ten bufet volá, sa pridal jeden z valachov. Opálení, vykúpaní, spotení, no všetko sexi, veď si viete predstaviť, sme sa poponáhľali domov pripraviť sa na večer. Znova všetko na sexi, len aby bolo jasné. My len tak chodíme. Na sexi. Módna vlna, žiadna ovčia.

Večer sme to roztočili. Zostava bola riadna, tak pekne postupne. Stephen, so že vraj kamarátom inTonym. Ja vám neviem, ale bežne sa s kamarátom nezvyknem držať za ruku, a vkladať mu svoju časť tela určenú k hovorenému slovu do úst. Ehhm, budem radšej diskrétny a viac nepoviem. Ak chce niekto vedieť viac, spýtajte sa ich, alebo mi napíšte na mail. A keď to niekto vytiahne, tak všetko popriem.

Ďalej prišiel jeden z valachov aj so svojim kamarátom Lacom, Tuško so svojím frajerom Marekom, Maťka s Palculienkou, Alena a Oranžáda. Maťka prišla úplne, ale úplne vystrihaná. Tak na 3 milimetre. Neuveriteľne jej to svedčí. Dostal som aj od nej darček zo Škótska, kondómy s arómou škótskej whisky. Niečo pre mladých alkoholikov. Mňam. Tak komu chutí whisky? Haló, haló. A zase ticho, zbabelci.

S Alenou sme boli trocha zlí na Stephena a inTonyho, keďže boli hanbliví a dosť zakríknutí. Asi sa nás báli. Snáď nám to odpustia, musia si zvykať. Po spoločnou hot shote (nie, žiadna prasačina, ale nápoj, ktorým som sa minule oblial a horela mi celá ruka), sa aj trochu rozhovorili. Škoda len tej hudby, tancovať sa veľmi nedalo. Asi to chce dáku žúrku na byte. Už s vlastnou hudbou, sýkorkami, sýkorkami a tak ďalej. Uff, teším.

V nedeľu ráno som zistil veľmi zaujímavú vec. Nemôžem piť pivo. Tak ma bolela hlava zase, tak mi bolo zle zase. Fuj zase. A pritom skoro nič iné som nepil. Tak som si teda povedal, že už nebudem piť pivo. Aspoň do ďalšieho víkendu. Fuj. S Charlie sme ešte stihli večer upratať byt, a potom sme si pustili Cellular. Zaujímavý to film. No skôr odporúčam ten včerajší, čo sme dali v kine od režiséra menom Francois Ozon, Le Temps Qui Reste (Time To Leave). Zoberte si ale určite vreckovky.

Ranné njúzy

Dobré ránko,

začínajú sa ranné njúzy, vitajte pri ich čítaní :)

Toto ráno sa nič nepredvídateľné alebo zvláštne nestalo. Hrad stojí, pravdepodobne aj prezident ešte žije. Čo je horšie, to isté sa dá povedať aj o novej, čoraz "obľúbenejšej" vláde a jej čelných predstaviteľoch. Škoda, že u nás nie je Al-kaida alebo iný extrémistický blok. Aha, správy sú nestranné a bez komentárov. Hups, nevadí, pokračujeme po reklame :)

(priestor pre oddýchnutie čitateľa :) Schválne, že myslíte na tú reklamu so sexujúcimi lienkami ;)

Vitajte späť pri čítaní ranných njúzov priamo z centra BBC V, ktoré pomaličky, ale isto ožíva. Veď aj dnes sa musí pracovať. Zdá sa, že viacerí si mysleli, že 70 pôjde prázdna a v pohode sa natrepú do tej ich vybranej, ale nestalo sa tak. Pech :) Jediné moje šťastie bolo, že som postrčila dievčinu podobného vzrastu ako ja (rozumej krpatého), aby sa zavesila na tyčku a ja som sa pohodlne pridržiavala sedadla a počúvala mp3 player. V skutku nesebecké a nezákerné, aj také je dnešné ráno :)

Ak máte záujem vybrať sa len tak na potulky po meste a provokovať menej šťastných jedincov, ktorí pracujú od skorej hodiny ako fretky, odporúča sa ísť čo možno najmenej oblečení = niečo na zakrytie toho, čo nechcete aby bolo vidieť, hádam to nemusím špecifikovať ;), všetko v jemných svetlých tónoch (hlavne to nezabudnite zladiť) :) a s vysokým ochranným faktorom.

Napriek vyššie uvedeným inštrukciám sa dnes neodporúča vychádzať z domu, nakoľko hrozí uhynutie v dôsledku tepla alebo smradu, nakoľko existuje viac jedincov ako jeden zo 70, ktorí ešte nepočuli o dezodorante, antiperspirante alebo podobnom ante, aby nepáchli ako polozdochnuté ryby. Fuj :) V prípade záchrany pred takouto istou smrťou, hrozí nebezpečenstvo, že predsa len neuniknete a uhyniete v dôsledku stretu všetkého v kope v jednej veľkej zápche v meste, keďže niektorí sa naozaj "prechádzajú" (rozumej šuchtajú) a nedá sa ich obehnúť.

Takže veľa šťastia a nervov. Dúfam, že poslúchnete moje rady a zostanete v teple vlastných domovov :) Výnimka sa povoľuje len tým, ktorí zastupujú neodkladné záujmy svojich zamestnávateľov, ktorí ich však zato veľmi dobre platia :)

Ranné njúzy sa končia, prajem príjemné prežitie dnešného dňa :)

Sedemmíľové čižmy

Dotkol som sa ťa.
Akoby náhodou.
Hádam aj desaťkrát...

Ostal som sám, kto sa akoby náhodou dotýkal.

Chápem, že ak by si to opätoval, posunulo by nás to ďalej. Ale bol by to len krôčik. Cesta je dlhá a treba veľa krokov. Nemám sedemmíľové čižmy...

A ani ich nechcem!

Ostáva spýtať sa: „Kráčame obaja rovnakým smerom?“ To je jediné, was zählt, pretože tempo... tempo sa dá vždy zladiť.

Víkendové momentky alebo Riadna divočina

Piatok po práci: Navnadila som Nicka a aj Charlie, aby sme nevarili a išli sa napapať do pizzerky tu za rohom. Čašník je tam veľmi šarmantný a zjavne sme mu celkom spríjemnili deň. Flirtoval. Teraz neviem, či so mnou, Charlie, alebo Nickom alebo so všetkými naraz, ale milé to bolo.

Piatok večer: S Charlie sme sa vybrali na dámsku jazdu do jedného klubu, okuknúť sýkorky a tak. Síce sa pridal môj najsamlepší hetero kamarát Iggy, takže tá jazda nebola celkom dámska a čo sa mňa týka, veľa som toho nenaokukávala, ale popravde som ani veľmi nemala chuť. Dávam si pauzu od chlapov. Ha, len fakt neviem, ako dlho mi toto predsavzatie vydrží. Charlie vyzerala skvele, ako vždy, a myslím, že v danom podniku by si aj napriek jej vysokým nárokom vybrala. Škoda, že nie sme diskotékové pipky schopné a ochotné naletieť každému bullshitu, ktorý tí nagelovaní krásavci ponúkajú. Napríklad ako ten celkom sympatický týpek, čo mal vlasy štýlovo strapaté a biele tričko dosť obtiahnuté. Nalepil sa na Charlottinu kamošku Luciu. Oblboval a oblboval, a keď to nevyšlo, posunul sa o box ďalej a tam uspel. Do konca večera potom vylizoval hrdlo inej kočke. Ale nie o tom som chcela. Iggy je fešák, a skvele tancuje, vyzvŕtal ma tak, že som aj stihla zabudnúť na to, že ja mám vlastne depku. Isto som aj strašné tisíce kalórií spálila. Dosť sme popili, ako vždy, keď my dvaja niekde spolu ideme. Tak sme sa dokonca ocitli aj na zemi uprostred parketu, ako dve opité hnilé hrušky (ale celkom sexi vyzerajúce). Iggy u nás prespal, lebo tento víkend bol bezdomovec. Bohužiaľ som nebola taká silná, ako som sa zdala, tak keď som za sebou zatvorila dvere izby, premohla ma sebaľútosť, tak z oho vznikol celkom slušný srdcervúci výlev, ako ste si mohli všimnúť. Môj image coolovej chladnej potvorky sa rúca ako domček z karát.

Sobota sa niesla najprv v znamení slušnej kocoviny. S Iggym sme skočili do reštiky s tým flirtujúcim čašníkom a môžem zodpovedne prehlásiť, že tam majú najlepšiu šošovicovú polievku, akú som okrem maminkinej jedla.

Aj napriek bolehlavu som sa nechala presvedčiť a F4 úplne kompletná sa vybrala do fitka. Haluz nad haluz. Pre mňa to bolo po dlhšom čase ten krát po prvé a cítila som sa ako exot a Papeky v jednom, v čom mi nepomáhalo ani to, že naši chlapci sa na mňa celý čas škerili a Reed do mňa neustále rýpal. To rýpanie je jeho hobby, alebo čo. Najviac som sa zabavila na fit lopte. Skackanie je fun fun fun ( a je dobré na stehienka). Nick mal síce nejaké nevhodné poznámky o gumkáčoch, ale to mňa nerozhádže, cháápeš cica moja? Asi som ale zamakala, keďže dnes si cítim asi všetky svaly na tele, nemôžem vystrieť ruky a každý pohyb mi spôsobuje ťažkosti.

Sobota večer: Zapadli sme do nášho terazužobľúbeného podniku a riadne sme to roztočili. Keďže sme sa všetci štyria dali minulý týždeň ostrihať, boli sme neprehliadnuteľní. Prišla aj nová hviezda blogspotu Naranciata, prišli LOLek s BOLekom a dokonca aj valasi. Riešili sme problémy druhu všelijakého. Ale hlavne sex a veci s ním súvisiace. S pribúdajúcim promile som cítila, ako sa mravy uvoľňujú a tiež som cítila potrebu každému vyjadriť, ako ho mám rada a prečo. S Reedom sme rozobrali to, akú dôležitú úlohu v našom vzťahu zaujíma aviváž. S Naranciatou sme sa totálne zvrhli a ohodnotili každého chlapa v miestnosti s konštatovaním, že čo z toho, keď má niekto peknú tváričku, ale keď príde isté k istému, tak má takéhoto malého. LOLek sa odhodlal ísť na parket, a BOLekovi som povedala niečo v takom zmysle, že oni dvaja sú pre mňa romantickým vzorom numero uno. Charlie s Nickom si vyhliadli naježeného (mám na mysli účes) týpka, ktorý sa mi síce nejako extra nepáčil, ale úplne to pokašľal tým, že fajčil, a vyzeral cca na 16, 5 roka veku. Našťastie sa o neho nepobili. Proti gustu žiadny dišputát, ale nedá mi necitovať LOLeka: „ Nick bol vždy pedofil.“(Nickušik, aj tak ťa ľúbim ;))

Keď promile alkoholu v krvi nás všetkých dosiahlo istú hladinu, a DJ nás dosť potešil skvelou mjúzik, stali sa z nás páni parketu. Reed ma vyzvŕtal tak, že sa mi ešte teraz hlavička točí a točí a točí... A neviem, či môj blažený výraz v tvári mal na svedomí alkohol, Reedov temperament, alebo Végečka, ktorých použitie v daný večer mi schválila aj Tá odvedľa. ;))

Blízko parketu sedela skupinka akýchsi pipeniek, ktoré sa na nás rehotali. To ma dosť naštvalo, lebo sedieť a rehotať sa na tom, ako niekto iný tancuje (aj keď chápem, že asi ešte nevideli také kreácie, ako sme predvádzali my) považujem za viac ako nevhodné a nevychované. Pocítila som prudkú potrebu položiť im zásadnú otázku. Tak som k nim podišla a z mosta do prosta sa spýtala: „ Aké je to byť piča?“ (Ja som inak naozaj dosť kultivovaná osoba, a snáď mi prepáčite, ale naozaj som to chcela vedieť, pretože v puberte som bola už dávno, tak si nepamätám). Milé pipky zostali sedieť ako obarené a ja som pokračovala v zábave. O pár minút však inkriminované šušky zmizli. Hm, že by som sa spýtala niečo šokujúce a nevhodné?

Cesta domov prebehla klasicky, taxikár nás síce s veľkou pravdepodobnosťou ošmekol o dvacku, ale nevadííí. Vystúpili sme. Prišli ku vchodu, a v tom nám všetkým ako na povel v hlavičkách skrsla diabolská myšlienka! Hojdačky!!!!!! Predstavte si štyroch relatívne dospelých opitých ľudí, ako sa uprostred noci hojdajú na hojdačkách na detskom ihrisku. Niektorí dokonca vyskúšali aj šmykľavku. Škoda, že sa v nej Nick nezašprajcol, bola by prča. Asi by sme museli zavolať hasičov, aby ho vypáčili.

Nabití energiou z hojdania sme sa rozhodli ísť na prechádzku do potravín. Po ceste si Nicky oddýchol na jednej lavičke. Poviem vám, drahí moji, že ani houmlesák profesionál by sa za takú pózu nemusel hanbiť. Predavačky z nás asi mali slušnú prdel. Ale veď my radi pobavíme okolie. Kúpili sme nejaké kalorické bomby (Teda, ja som kúpila. Makrobiotici si kúpili pivo, ktoré je aj z pohľadu vyváženej harmonickej stravy, či ako sa tomu nadáva, kóšer).

Nabehli sme domov za svitania a pustili sme si gay porno, že nech je sranda. To, že to sranda nebola dokazuje aj fakt, že sme všetci konzumovali nejaké papaníčko, kým ten nesympatický týpek si mastil neprirodzene obrovské hrôzostrašne vyzerajúce péro. Naše nevzrušené a dokonca znudené pohľady hovorili za všetko.

Odbočka: Otázka do pléna. Keď konzumujete jedlo o piatej ráno, s tým, že ste celú noc preflámovali, ako sa toto jedlo volá? Samozrejme odhliadnuc od toho, čo sme mali pri danej konzumácií pustené. Večera? Raňajky? Dilema! Pomóóc!

V nedeľu ráno na obed sme sa vybrali zasa do pizzerky. Lenivosť nám nedovolila variť. Asi si tam nahlásim prechodný pobyt. Pán čašník ma pozdravil ako starú známu, a ja som sa začala rehotať ako cvok. Ale veď nevadí, hlavne, že je sranda. A sranda veru bola statočná. Hlavne vtedy, keď sa pán čašník chlapcov spýtal: „Nezvládnete dezert? To čo ste za chlapi?“ Ako keby vedel the truth. ;))Deň sme ukončili v pokojnom duchu pri filmoch. Zabavili sme sa pri Láske nebeskej ( ja som si aj zaslzila)a zadramatizovali sme si pri filme Na dotyk.

Akčný víkend práve končí. Mám nehoráznu svalovicu, kocovinu a hlavu plnú dojmov. Myslím, že z takýchto víkendov spravíme tradíciu. Nie je nič lepšie, ako mať pri sebe ľudí, s ktorými sú aj tie najbláznivejšie nápady realizovateľné a realizované.

Už nie...

neodpustím....

neprepáčim...

nezaslúžiš si to,lebo si doráňal moje vnútro úplne kompletne...možno vedome, a možno nie.

od A po Z

...a jediné, čo som urobila zle bolo, že som ťa naozaj milovala.

moja chyba.

Lustverzögerer

Môžem sa snažiť, ako chcem. Nie som...

Keď niečo cítim, dokážem to uhrať tak týždeň. Sondovať. Dvojzmyselniť. Hádzať udičky (ako vraví tá, čo miluje slnko). To je moja inkubačná doba. Týždeň.

Potom sa prejavím.
Je to ako výsyp. Začne to niekde vnútri. Možno pri srdci, možno oveľa nižšie. Vzápätí sa začne výsyp šíriť a výsledok je zaručený – vyrukujem s pravdou von. Nedá sa mi inak. Som už raz taký. Potrebujem mať vo veciach jasno...

Ako zámienka slúži argument, že keď sa dozviem odpoveď, veci sa pohnú – ja sa pohnem.

Darmo, naozaj nie som Lustverzögerer.