sobota 7. júla 2007

Pecka v Salzburgu

Piatok 6.júla 2007

Dostala som štipko na trojtýždňový jazykový kurz v Salzburgu. Posledný výkrik študentských čias. Veľmi som sa tešila. Dovolenka za cudzie prachy. Že by som sa konečne nakopla a odvážila aspon trošku komunikovať v jazyku, ktorý som sa v škole učila asi tak milión rokov? Warum nicht? Haha, volovinka. Potrebovala som vypadnúť. Súrne. Od všetkého, od všetkých, ktorých mám rada, aj od tých ktorých rada až tak veľmi nemám a od tých, ktorí nemajú radi mňa. V poslednom čase sa akosi sralo všetko, čoho som sa dotkla. Energia unikala kade mohla. Viem, pozerám teraz na to cez supertmavé okuliare, ale tak, čo by ste čakali? Sedím v posteli zababušená v paplóne na intrákovej izbe v Salzburgu. Vonku leje a je tma. Okolité izby sú tiché, ako keby tu nikto nežil. Tak som si pustila Smatanovú a začala čítať Bestiář. Chyba. Viac depky som si asi ani privodiť nemohla. Dobre, že som si vzala horkú Sladkú vášeň (horká sladká...hm, zaujímavý kontrast...s tou vášňou to ale fakt sedí) s hyper obrovskými lieskovými orieškami, kafíčko a sójové mliečko.

Chrúmajúc čokoládu, pochlipkávajúc kafčo si ťukám. Do offlinu. Lebo síce sľubovali internetové pripojenie na každej izbe, avšak zabudli spomenúť, že na to potrebujem nejaký account, ktorý si môžem vybaviť kdesi v meste v nejakom kancli, do ktorého sa dostanem podľa takej otrhanej mapky, ktorá je nalepená na výťahu a sú tam veľmi chabo viditeľným písmom popísané ulice. Teda len ich názvy, nie ich tvar. Asi zabudli, že ženy sa nevyznajú ani v normálnych mapách, nie to ešte v takýchto mapách nemapách. Ale tak dala som si predsavzatie, že si dám internetovú pauzu. Tuším niekto tam hore nedôveroval mojej pevnej vôli a zariadil to tak, aby som mohla svoje predsavzatie dodržať. A zjavne vedel, čo robí...

Tiež som si povedala, že prídem o dva dni skôr, než začne kurz. Aby som mohla byť sama. Sama so svojimi myšlienkami. Aby som si ich mohla upratať. Ticho vraj lieči. Lenže prd makový. Ja to jednoducho neviem. Už som tu sedem hodín. Z toho šesť a pol som nestretla živú dušu. Zeleno hnedo kakaničková farba dverí na nálade tiež nepridáva. Mám chuť si to hodiť. A po knihe sa prechádza taká malá muška.

Cestovali sme spoločne s B. Ona dostala rovnaké štipko. Len do Insbrucku. V Salzburgu som vystúpila z vlaku ovešaná desiatkami kíl batožiny. Nevyspatá, pretože vlak odchádzal s Bratislavy o štvrť na šesť ráno a ja som do štvrtej (tiež ráno) ešte pracovala (o tom, čo, ako pre koho, až nabudúce). Určite som vyzerala veľmi zúbožene a poľutovaniahodne, dokázala to aj malá milá príhoda s taxíkom. Predstavte si mňa, v zelenom svetri, veľmi strapatú, s očičkami maličkými a červenými zmätene sa obzerajúc a rozhodujúc sa: bus, či taxík? Takto som pred Hauptbahnhof Salzburg stála asi desať minút, keď priamo predo mnou zaparkoval taxík a v ňom usmiata staršia pani v okuliaroch. Podišla som teda k okienku a samozrejme po anglicky (no lebo nemčinu som sa fakt učila LEN patnásť rokov) som sa spýtala, koľko by stála cesta k intráku. Teta povedala, že tak desať až dvanásť eur. No paráda. Nie je o čom. Radšej kúpim o pár Mozartových gulí menej, než by som šetrila a trepala sa s tým nákladom nejakým busom.

Teta zapla taxameter a šli sme. Po dvoch metroch ale zastavila, ospravedlnila sa a vybehla z auta, kiričac na nejakého Franza. Hm, no, nevadí. Motor fičal, na taxametri sa číselko zýšilo o pár centov a teta bola naspäť. Potom sme už šli plynule. Keď sme zastavili na prvú červenú, zastavila taxameter asi na minútu. Vraj preto, lebo som na ňu čakala. Milé, povedala som si. To by sa v našej hlavnej dedinke nemohlo stať. Po ceste mi rozprávala, aké lístky na autobus sú najvýhodnejšie, o tom, že jej dcéra pracuje vo Viedni, a že Salzburg je so svojimi stopäťdesiatimi tisícami obyvateľmi takmer dedina. Už sme sa blížili k internátu. Tak aspoň povedala, keď zastavila taxameter na 10,55. Vraj lebo povedala, že to bude medzi desať a dvanásť. No toto! Potom ma viezla ešte asi päť minút a keď som platila a podala jej pätnásť eur, tak mi päťku vrátila, že to je ok, že za desať je to akurát. Pozerala som na ňu ako puk. Ešte som sa jej pokúsila povedať, že mne to jedno euro až tak chýbať nebude, ale ona sa na mňa usmiala a povedala: „You‘re so nice, enjoy Salzburg.“ Vyložila mi veci, s úsmevom zamávala o odišla. Chvíľku som nevedela, či sa mi to snívalo, alebo či mi šibe, ale asi to bolo skutočne len tým, že tu sa ľudia jednoducho nechcú ošmekávať navzájom a vycucať z turistov čo najviac. Alebo som len mala šťastie. Alebo ma ona mala za chudobnú študentku z tamtej diery, čo sa volá Slovensko...alebo je to jedno. Bolo to milé a basta.

Toť pozitívny zážitok. Pani na ubytovacom bola odmerane zdvorilá a smrdelo jej z úst. Mala som vyzdvihnúť kľúče ešte pre kočku z Košíc, ktorá príde v nedeľu a pre nejakého Rolanda z Maďarska, ktorý príde neviemkedy a hlavne neviem, ako sa so mnou skontaktuje. Ale tak kľúče pre neho mám. Nech si ma nájde. Vybalila som sa, navliekla perinky, pustila muzičku, čo mi poslal Sufjan a zaľahla. Zobudila som sa až na zvonenie telefónu, nejaký veeeeeeľmi pomaly hovoriaci pán sa ma pýtal, s kým hovorí, tak som sa slušne, aj keď rozospato predstavila a on sa potom veeeeľmi pomaly predstavil mne a veeeeľmi pomaly sa ma pýtal, či ešte hľadám prácu. Odpovedala som, že už niečo mám a veľmi rýchlo som sa rozlúčila. Zvláštne, ako inak vnímame čas, keď prijímame hovor v roamingu. Relativita, relativita.

Keď som sa už zobudila, konečne som bola schopná vnímať, ako to okolo mňa vyzerá. Izba je fajn, aj keď tá farba dverí je skutočne no... mierne povedané grcná. Kúpeľňá malá, ale čistučká a nová. Keď som si spravila výpravu za infoškami o internete, skúšala som nájsť aj kuchynku, ktorú spomínali v prospektoch. Chcela som si spraviť to kafíčko. No a našla som ju. Kuchynku. Kuchynisko! Tri krát väčšiu ako celý päťizbový byt F štvorky. A taká je na každom poschodí. Šešť štvorplatničkových varičov, štyri mraziace boxy, šesť chladničiek. Skrinky z číslami izieb s funkčnými zámkami. Gauče síce nie najnovšie, ale na pohľad pohodlné a veľké jedálenské stoly. Veľké repráky, z ktorých znela dosť fajná muzička. Nikde síce ani noha, ale podľa vône som usúdila, že tam niekto nedávno niečo dobré kuchtil. Keby ste nevedeli, čomu sa čudujem, vysvetlím. V ranných študentských rokoch som totiž bývala na jednom z tých lepších intrákov v Mlynskej doline. Aj tam sme mali na každom poschodí kuchynku. Lenže tá kuchynka mala rozmery dva krát tri metre a bola v nej tak akurát jedna dvojpatnička a desaťročné plesne. Tu by sa veru robili iné palacinkové hody...

No, ale aby som sa vrátila k mojej chuti si to hodiť a nezamotala sa do spomínania na študentské časy. Tá čierna nálada sa síce sem tam dostaví, ale tak ako vždy, aj teraz to prežijem. Píšem B., že mám zlé počasie vonku aj v sebe, že mám chuť sa zbaliť a ísť za ňou. Ona duchaplne (ako vždy) odpíše, kedy mi ide vlak (keďže one nepotrebuje nejaký account z nejakého kanclu a inet jej fičí aj tak a má k dispozícií veľkú posteľ a návštevy povolené) a ja sa hneď cítim lepšie. Vypínam Smatanovú, púšťam veselšie rytmy. Risknem to znovu s tým Bestiářom. V poslednom čase siaham po knihách, v ktorých sa viac, či menej nájdem. Možno je to tým, že niektoré veci platia skutočne všeobecne. A možno je to niečím úplne iným. Napríklad toto: „ Proč mi vždy chybí muži, kteří mne zraňují? A proč mi každý normální, spolehlivý a do mne zamilovaný muž začne dřív, či později (spíš dřív!) vadit?“ No, to by aj mňa zaujímalo. A vlastne mi je to jasné. Preto, lebo chceme trpieť. Keď netrpíme, máme pocit, že necítime to, čo by sme mali. Niektorí z nás…Alebo: „Do takzvaně báječných mužů jsme zamilovány jen do té doby, dokud nepotkáme někoho ještě báječnějšího. Všechno je relativní. Ale jak přebít někoho, kdo mi dal pocit, že je nejbáječnější na světe, a přitom mi nedal šanci zjistit, že ten pocit je vlastně iluze, můj vlastní sen?“ Asi by som mala zasa začať čítať mužských autorov. Keď dočítam Nesvadbovú, príde na rad nový Viewegh, už sa teším. Andělé všedního dne ma snáď neunudia k smrti, ako jeho Báječný rok. A áno, čítam teraz mainstream (či ako to nazvať) a nejako sa za to nehanbím.

Zajtra vám to postnem z Insbrucku. Teraz idem ležať.

Sobota 7.júla 2007

V Salzburgu už od rána pršalo. Busom som sa odviezla na stanicu a musím povedať, že mesto je krásne, keď sa vrátim z Insbrucku, už sa teším ako ho budem nadšene objavovať.

V Insbrucku ma privítalo slniečko a usmiata B. Depka je ta tam. Pochodili sme mesto, dali si dobré pivko, pripiekol sa mi dekolt a teraz mi B. ako správna kamoška vyrába provizórny vankúšik tým, že mi do návliečky nastrkala svoje svetríky a vatovanú vestu. Šikulka. Je fajn mať niekoho ako je ona.

Zatiaľ sa lúčim.

Vaša Pecka

13 komentárov:

Reed povedal(a)...

super, ze si sa ozvala. uz som sa pytal nicka, ked som s nim volal, ci si dala cosi vediet :)

s tym taxikom... to sa mi tiez stalo teraz, ked som bol na sluzobke. ze wow :D

prajem lepsie pocasie, zvysok vyzera byt ok. sa aj s ludmi pozoznamujes, kedze robis hlavnu kluciarku :))

viel Spass!

Nick povedal(a)...

To by ma zaujimalo, kto taku skvelu farebnu kombinaciu zvolil na tie dvere :)

Grga Pitic povedal(a)...

bublifuk

Pecosita povedal(a)...

reedik: sa o mna bojis? hm, cize mili taxikari su v nemecky hovoriaich krajinach bezna vec? :)
este som v isnbrucku a slniecko svieti, mam zhorety nos a dekolt, ako vzdy he.

a kluciarka...to uz je celkom zodpovedna funkcia, nie? ;))

nicky: AJ MNA!!!

grgino: sismaaarja, ano!! zabudla som ho na chodbe na byte v BA!!! tam je problem...idem rychlo nejaky zohnat, dik, pan zachranca mojej nalady ;)

hroch povedal(a)...

ale ved to je klasicka verejnopravna farba, hnusnozelena :)

sitka, uzivaj si to a ked sa vratis, tak budes pisat posty len v sprechenzidojc :)

germa povedal(a)...

:) das ist ein Lächeln Schätzchen, viel Spass...

Mako povedal(a)...

Pecka, a dones mi nieco pekne. Len nie Mozartove gule. Tie mam. Aj ked nespievaju ako tie jeho.

Polepetko povedal(a)...

Rád Ťa zase čítam :)

lizardik povedal(a)...

dobre, že si sa ozvala, :-)
ináč, ešte si len týždeň ing. a už spomínaš na študentské časy ako keby si už bola stará mama, ts ts ts :-D

prajem ti, krásny pobyt tam ďaleko a veľa veľa energie, aby si zase mala čo rozdávať, papa :-)

merien povedal(a)...

hmmm, niektoré veci platia skutočne všeobecne... teda tych par viet s Bestiaru je mega vseobecnych :-)) ci nie, dievcence?

FanaticGay povedal(a)...

hmmmm mozartove gule... a uzivaj si. A pozor na dekolt. Ale zasa ked sa musis starat o spalene... nebudes mysliet na take hovadiny ako depka. Takze hor sa pod slnko s dekoltom. :)

Charlotte povedal(a)...

pripájam sa k všetkému čo bolo už napísané, hlavne hodiť za hlavnu všetky depky, tie mali zostať za hranicami a teraz si to pekne uži, spoznaj kopu nových ľudí a natieraj si dekolt a tvar, lebo také spaleninky ti môžu pohodu celkom ľahko pokaziť :)

Pecosita povedal(a)...

slnko zacina prerazat tie huste oblaky az dnes, takze oddnes sa netieram. depka je svina, a ako to tak citam dookola, tolko negativnej energie, ze dovi. zda sa mi, ze sa na ludoch prejavuje unava...