pondelok, 29. septembra 2008

A Slovak Boy in Paris (Part Deux)

Druhá časť sa píše, keď nepomáhajú ani krížiky a krúžky.

...keď sa rátajú minúty... čo minúty! ...sekundy záverečných príspevkov konferencie.

...keď v hlave víria obrazy „gýčových“, no napriek tomu dych vyrážajúcich miest.

...keď v ušiach doznievajú tóny všetky možné vnemy ohurujúceho kabaretu, z pamäte chuťových pohárikov sa vytráca spomienka na úžasné menu z BOBIN´O a na tvári ostal už len tieň dotyku bujného poprsia parížskeho transvestitu, pri spomienke na ktoré aj vnady našej Pecosity sú len tými, v úzadí košiara zblúdilými, kozičkami.

O pár hodín odlietam, no toto mesto „ide so mnou“, aby som mal zámienku, že ho raz musím vrátiť tam, kam pôvodne patrí. I keď na mňa pôsobilo vždy priam odpudivo, povýšenecky, obnosene a dalo sa zniesť len ako pozadie príbehov patriacich Amelie a Satine, som unesený.

4 komentáre:

Pecosita povedal(a)...

je toto mozne? uz aj gay ma spomina v suvislosti s vnadami.

ale inak pjeeekna momentka :)

germa povedal(a)...

no, unesená som aj ja :)

slonica povedal(a)...

Tak mňa by tam mohol tiež niekto "uniesť" :)

FanaticGay povedal(a)...

Velmi sa tesim na buduci rok sa tam chcem uniest tiez. Chystame sa s manzelom a vezmeme aj matky. Take male rodinne sare. :)