nedeľa, 25. júla 2010

Biela a čierna

Bledučká kartička oznamujúca radostnú udalosť. Cestička k oltáru zdobená bielymi stuhami a kvetmi. Biela vlečka, závoj, biela hudba, biela nálada. Slzy dojatia v bielej vreckovke. Biele obrusy, biela torta, tance a biele rozhovory. Som divák sledujúci šťastie. Biele šťastie, z ktorého cítiť lásku.

Pred kostolom oznam s čiernym rámom. Cesta k oltáru lemovaná ľuďmi so sklonenými hlavami. Čierne saká, čierne kravaty, čierne blúzky, čierne tričká. Slzy smútku v bielej vreckovke. Biele sú aj kytice, stuhy na nich sú však čierne. Bolestná ľútosť pre tých, čo tu zostali. Bol to taký úžasný a veselý chlap. Dnes nemôžem dať viac ako objatie. Som divák sledujúci smútok, cítiaci absolútnu bezmocnosť. Tmavý smútok nad nezmyselnou smrťou. Smútok, z ktorého cítiť lásku.

Dva kostoly. Dve rodiny. Ani sa veľmi nepoznajú. Som divák, čo tým prvým to biele šťastie neskutočne želá a tajne si prizná, že sa už teší na to svoje, ktoré snáď niekedy príde. Som divák, čo si myslí, že tým druhým sa to nemalo stať. Divák, čo si ani v kútiku duše nechce pripustiť, že sa to raz môže stať aj jemu.

Biela a čierna. Včera a zajtra. Včera sme tu boli, zajtra už nemusíme. Včera sme plakali od radosti, zajtra možno budeme od bolesti. A aj keď sa dnes zastavíme a povieme si, že zajtra sa už nebudeme zaoberať nepodstatnými hlúposťami, že sa nenecháme opantať pachtením za bohviečím, zajtra, najneskôr pozajtra, sa opäť necháme strhnúť každodennosťou. Neviem, či je to dobre, či zle.

Dnes som zastala. Stojím na moste a pozerám na vodu ktorá plynie pomaly a predsa rýchlejšie ako by mala. Som divák pozerajúci sa na svoj život, žasnúci nad tým, koho všetkého má vo svojom okolí, čo všetko dokáže cítiť. Som ako čitateľ pozliepaný z útržkov. Život je zvláštna kniha poviedok.

2 komentáre:

Anonymný povedal(a)...

Tento blog mám veľmi rád, vždu mi tu je dobre, hoci aj smutno-krásne.
Bobo

Nick povedal(a)...

Najhorsie je asi to, ze cloveku to zastavenie vydrzi len na par dni... a potom je uz opat v tom.