Ako štvorkáčí bývame spolu už nejaký ten mesiac. Na začiatku sme sa obligátne pred sebou „hanbili“, no po určitom čase sa hranice našej prístupnosti a tolerancie upravili, a teraz nemáme problém pobehovať po byte alebo posedávať v kuchyni, či pred telkou v spodnom prádle.
Uvedomil som si neskoro, že ten film má pár, t.j. dve, veľmi citlivé miesta...
Sedeli sme s Charlie na našom zelenom soc-pop-íkovom gaučiu a sledovali príbeh dvoch sestier v „In Her Shoes“. Bolo ukrutne dusno, a tak sme boli naľahko. Veeeľmi naľahko.
Keď mi po líci stiekla prvá slza a dopadla na moju holú hruď, cítil som sa, akoby ma nahého a urevaného vystavili v klietke na hlavnom námestí nejakého miliónového mesta (jediné, čo si pamätám, je tá tlupa japonských turistov s minifotoaparátmi v ich minirukách).
Je zaujímavé, že i keď ste s niekým, vám veľmi blízkym, neubránite sa pocitu poníženia a nekonečnej zraniteľnosti v prípade, že sa vaša takmer-nahota prelína s tým najčistejším prejavom citov – plačom.
A teraz si tento obraz doplňte o pocit straty...
The art of losing isn't hard to master;
so many things seem filled with the intent
to be lost that their loss is no disaster.
Lose something every day. Accept the fluster
of lost door keys, the hour badly spent.
The art of losing isn't hard to master.
Then practice losing farther, losing faster:
places, and names, and where it was you meant
to travel. None of these will bring disaster.
I lost my mother's watch. And look! my last, or
next-to-last, of three loved houses went.
The art of losing isn't hard to master.
I lost two cities, lovely ones. And, vaster,
some realms I owned, two rivers, a continent.
I miss them, but it wasn't a disaster.
Even losing you (the joking voice, a gesture
I love) I shan't have lied. It's evident
the art of losing's not too hard to master
though it may look like (Write it!) like disaster.
(Bishop, One Art)
***
- Tak, čo si myslíš?
- Dobré.
- O čom je tá báseň?
- O strácaní?
- Čoho?
- Lásky?
- No, a je už tá láska stratená?
- Tak... na začiatku hovorí o strate materiálnych vecí, ako kľúčov. A potom... potom už stráca celý kontinent.
- Ide do extrémov.
- Áno, a ten spôsob, ktorým to hovorí je ako... akoby na tom nezáležalo. Vidíš, chce pôsobiť, akoby nezáležalo na tom... na tom, aký strašný je pocit straty.
- Straty čoho? Alebo koho? Je to milenec?
- Nie... Je to... PRIATEĽ.
12 komentárov:
....
ja si myslim,ze priatelov, tych skutocnych stratime az vtedy, ked nas prestanu uplne zaujimat,mozno si to neskor uvedomime, ale uz je too late.
a to myslim tebe nehrozi.
práve som si niečo uvedomil ... a veľmi ma to boli .. lebo ja som to zavinil
stratit priatela je horsie ako stratit milenca........len to tak efektne nevyzera.
viem, ake to je...castokrat je kamarat viac nez milenec..:)
lolek: nezamotal. je to ako s kartou Smrt v tarotoch, ktora neznamena koniec, ale prave zaciatok... zmenu
chapeme sa
Mam podobne pocity, ked mam vyronit slzu, co si si mohol, vlastne vsetci stvorkaci, vsimnut. Neviem plakat na verejnosti, pred priatelmi, pred rodicmi a s tymi uz som nejaky ten piatok :) Neviem preco je to tak...mozno len obranny mechanizmus, mozno nieco z detstva...v kazdom pripade to nie je nic osobne, jednoducho to neviem. A ked sa to naucim, tak vam to ukazem a ked nie, dufam, ze aj tak sa budete so mnou pozerat na dojemne filmy, pri ktorych budem plakat len vo vnutri a presviedcat vas, ze neplacem alebo len trochu ;)
zlato, budem za sprostu, ked tomu velmi nerozumiem?
kiez by viac muzov dokazalo plakat...
ostrovanka: nebudes :))
charlie: so slzami, ci bez. si nasa :)
K Priatelstvu sa teraz vyjadrovat nebudem, to by bolo na dlho ale k Placu ano :) mam len kratky odkaz - Deti, placte! Slza lieci.
Ja som velmi dlho neplakal, vela rokov... az potom raz, a nasledne som zistil o co vsetko som sa dovtedy oberal :)
CUS
nael je bolek?
pecosita: ano, ano :)
Zverejnenie komentára