Štvorkácky roadtrip

Zase raz sa štvorka rozhodla podniknúť akciu „alle zusammen“ a hoci sme došli desne unavení, hodnotím tento výlet jedna plus. Už len to že sme sa v zdraví vrátili v počte, v ktorom sme odchádzali, je významný úspech. Zámienkou bolo Reedovo pojednávanie na súde, samozrejme pracovné (na iné mu zatiaľ neprišli) v jednej zo severnejších dedín Slovenska. Povedzme si to rovno, namierili sme si to priamo do centra národného uvedomenia alebo národnej zrady?

Šialené to bolo hneď od rána. Budíček 4.30 komentár určite nepotrebuje. Tátoš na veľké výlety v tridsaťstupňových teplotách bol rovnako primeraný – Škoda Felícia. V takýchto prípadoch si uvedomujem aká je klimatizácia úžasná. Presne to sa Nick snažil vysvetliť vodičovi jedného ešte pomalšieho stroja s dokorán otvoreným oknom, že mi klímu skutočne máme. A ešte akú. Ale všetko poporiadku a hlavne od začiatku.

Nasadli sme do tátoša o 5.45 a hurá na cesty. Zastavili sme sa po posilu v podobe minerálky a žuvačiek (šak proti stresu, neee), dotankovali plnú, keď sme zistili, na aké palivo vlastne naše tátošisko beží. Len taký detail, na ktorý sa Reed určite len omylom zabudol informovať. Nevadí. Trafili sme sa, motor sme nezadreli a tátoš cestu prežil v zdraví. Neviem či vo väčšom ako my, ale prežil.

Cesta bola pokojná, Pecosita dospala, čo ráno nestihla, Reed sa sústredil priam pekelne na cestu (veď viezol veľmi vzácny náklad), Nick navigoval či ísť po diaľnici v pravom alebo ľavom pruhu (ale ako výhovorka, aby mohol sedieť vpredu, to zafungovalo) a ja som pozorovala krásy Slovenska. Fakt je tá naša krajina krásna. Ach, chvíľka sentimentu. Ok, popojedem. Po pár prestávkach sme dorazili na miesto určenia. Na prekvapenie nás všetkých sme všetko našli hneď na prvýkrát. Zaparkovali a keďže sme sa ráno nijako zvlášť neprejedli, boli sme primerane hladní, tak sme sa vybrali hľadať reštauráciu, ktorá nám bude o pól deviatej ráno schopná a najmä ochotná ponúknuť teplé raňajky. Vyšlo to už na druhý pokus. Pecosita s Nickom ochutnali omeletu a ja s Reedom sme po dlhom čase okúsili miešané vajcia. Táto naša voľba sa neskôr prejavila, keď Reed začal grgať vajcami. Tým sa objasnilo prečo sa celý deň vznášal.

Počas Reedovho pojednávania sme sa zvyšok štvorky rozhodli objavovať (ale bez bambuče) krásy centra mesta (rozumej letné výpredaje). Začalo sa to v obchode „pre teba“, teda len pre pánov, kde si Nick kúpil biele tričko s odôvodnením, že aspoň vyniknú jeho bradavky. Pokračovali sme pátraním po obchode s dievčenskými čačkami-mačkami, ktorý Pecosita objavila pri svojej poslednej návšteve tohto rýdzo slovenského mesta. Čo čert nechcel, po ceste sme stretli iný obchodík. Aká skvelá voľba to bola, sme zistili hneď po vstupe doň. Objavili sme totiž pyžamá. Zvláštna úchylka, to teraz neriešme, ale boli vskutku úžasné. Najmä teda tie čo sme kúpili. Pecosita má po včerajšom dni prvú ružovú vec vo svojom šatníku, no a ja mám cicu. Keď sa Nick opýtal, že čo bude mať z toho on, predavačka pohotovo zareagovala, že aj Vy budete mať cicu. Zjavne sa jej zdalo, že sme pár alebo čo. No, nevyvádzali sme ju z omylu, zaplatili, poďakovali a išli ďalej.

Ešte sme pookukovali zvyšok mesta a výpredajov. Chceli sme aj sýkorky, ale žiadne nemali. Asi sú všetky na juhu. Super, aspoň to nemáme ďaleko. Nasadli sme do tátoša a so zistením, že sme stáli na platenom parkovisku bez zaplatenia parkovného, sme vyštartovali ako namydlený blesk, že po nás ani smrad nezostal.