Momentos interesantes

Spravili sme si o dosť predĺžený víkend. Na návštevu k nám zavítala spoločnosť veľmi príjemná, vtipná a nenapodobiteľná: Krajči. Z priebehu posledných štyroch dní by sa dala natočiť jedna celkom fajná séria vydareného sitcomu. Mám naponáhlo, tak prinášam len pár momentiek.

Ondatra
Vychádzka na Slavín. Neuveriteľné, aké hrôzy dokážu ľudia za ťažké prachy stvoriť. Mám teraz na mysli bašty nevkusu, teda obrovské prekombinované vily a pokusy o modernu, v ktorých bývajú niektorí majetní spoluobčania. Kocky bez okien. Skleníky. Paláce s gýčovitými vežičkami. Pri jednom z nich Reed zahlási: „Tak toto vyzerá ako klietka na ondatry.“ Tuším aj spomenul, kde klietku na ondatry videl, ale na to si už nespomeniem. Nick si samozrejme neodpustil poznámku: „Zazvoním? Určite sa ozve ženský hlas: Áno, Ondatrová.“ Ja zisťujem, že neviem, ako vyzerá ondatra, ale naši páni majú samozrejme na všetko odpoveď: „Ondatra? To je niečo medzi mačkou a Lasicom a má to také zúbky ako ty.“ No, nabudúce budem vedieť, že sa nemám sprosto pýtať.

Drahý dezert a samica
Po skvelej pizzi papanici niektorých z nás „naháňa Mlsná“. Tak sa ešte vyberieme do Starého mesta na dezertík. Keďže ja sladké nemusím, dávam som si kafe. Reed nás dočasne opustil, zvyšok podľahol lákadlám sladkostí. Mňamka, ktorú priniesol síce fešný, ale zjavne gayatkovitý čašník vyzerala skvele. To len Charlottke skysne úsmev na perách, keď na účte zbadá sumu, ktorú má zaplatiť za porušenie makrobio životného štýlu v podobe banánu v bielej a mliečnej čokoládke. Okoloidúci psík nás inšpiruje ku konverzácií o tom, aké je fasa mať psa s papiermi. Takému „značkovému“ havinovi za to, že si užije s nemenej značkovou slečnou dokonca zaplatia. Nick v tejto súvislosti spomína na kolegu: „Môj kolega mal tiež psa s papiermi, teda....samicu. Ehm fenku, ale nedalo mi aj jeho ženu nespomenúť.“ Tak teraz neviem, či ňou myslel samicu, alebo fenu.

Nickova hetero chvíľka
Zasa raz zabávame električku. Sedím, Nick stojí nado mnou. Zrazu sa zatvári nejako čudne. Spýtavo na neho pozriem a z neho vypadne: „ Práve som sa pristihol, že som ti kukal do výstrihu. Tak to je fakt veľmi zlé!“ Už, už sa chcem uraziť, keď dodáva:“ ...teda, nie to, čo vidím, ale že som tam čumel naschvál!“ Ešteže tak!

Pod rúškom noci
Mars sa pozorovať nedá, je zamračené. Tak dorážame posledné zásoby vína, čo nám doniesli hostia ešte kedysi dávno na oslavu mojich narodenín. Romantický film, po ňom babské rozhovory. Chlapi, práca, chlapi, chlapi, sex, chlapi, chlapi, chlapi. Klasika. Krajči má úžasnú schopnosť formulovať životné múdrosti. Napríklad:
Ja: „Prečo sa vždy zrealizuje práve tá najmenej pravdepodobná a najneočakávanejšia možnosť?“
Krajči: „ Moja, a to si si nezvykla? Šak to sa volá život.“

Alebo:
Ja: „Chlap keby sa ráno zobudil ako žena, tak prvé, čo urobí je, že si chytí prsia. Ja neviem, ale keby som sa ja zobudila ako chlap, tak by som sa asi nechytala rovno za svoj rozkrok.“
Nick: „No, šak nie svoj, ale jeho...“
Krajči mu to pohoršene krútiac hlavou vysvetlí: „ ...no, šak je tam len ona, nie?“

Pípne mi SMS. Je už po polnoci. Kto to...? A to Alessandro. Taliansky fešák, s ktorým som mala krátku ale žhavú aférku takto pred rokom. Nedávno som ho spomínala v neviem akej súvislosti a on to asi cítil. Lámanou anglinou píše, že chce prísť na budúci mesiac do Bratislavy, lebo nesmierne túži ma zasa vidieť. Volá ma supergirl. Po zhliadnutí Supermana mi to teda bohvieako nelichotí. Rehocem sa už dosť nahlas, lebo je to vtipné. A vtipné je to najmä preto, lebo takýchto smsiek mi od neho prišlo už asi tak dvadsať a Bratislava ho zjavne ešte nezažila. Ach, tá túžba po mne. Normálne dojemné, nie? Niektorí chlapi takto fungujú. Nestalo sa mi to po prvý krát. Rok, alebo dva od posledného kontaktu majú potrebu sa ozvať. Vtedy, keď môj záujem o nich je už dávno pasé. Vtedy, keď si už neviem vybaviť ani ich hlas. Tak teda neviem, je to tým, že sú to spomalené brzdy, alebo len majú momentálne do čoho pichnúť? No, do mňa si veru nepichnú. S krížikom po funuse? Nie, dík. Tu neplatí, kto si počká ten sa dočká. Ja nečakám. Nepotrebujem to. Asi fakt nie som taká romantička, ako na prvý pohľad vyzerám.

Okolo jednej sa nám tu už Krajči váľa po koberci, lebo oni doma nemajú ani jeden koberec. Tak si to chce užiť.

Reed hovorí: „Pecosita, nenaťahuj si tie chaluhy.“ Neviem, či si pomýlil moje nádherné vlasy s tým, čo zvyčajne papá v rámci harmonickej stravy a životného štýlu. Niečo mu na to zašomrem a on odpovedá: „Čo? Som hluchý, ako patrón.“ Hluchý patrón som síce ešte nevidela, ale Reed vyzerá dobre v pyžame. Čas ísť hajať.