Hlúpa?

Nedávno som mala celkom zaujímavú msnkovú debatu s kamarátom, ktorý žije v UK. Neviem, ako sme sa k tomu dostali, ale spomenul nejakú svoju známu, ktorá naletela sobášnemu podvodníkovi a ten ju potom obral o všetky ťažko zarobené peniaze. Vyjadrila som ľútosť nad dotyčnou. Muselo to byť pre ňu strašné, keď zistila, že človek, ktorému verila a myslela si o ňom, že mu na nej záleží, je len peňazí chtivý sviniar. Sebavedomie v prdeli a ešte aj švorc.

Kamarát mi oponoval, že veď je to to isté, ako keď obchodníci presvedčia zákazníka, aby kúpil aj to, čo v skutočnosti nechce. Využijú jeho hlúposť. Aj ona bola hlúpa a nechala toho týpka túto skutočnosť využiť, aby dosiahol zisk. Zarazilo ma to, ale v istom zmysle mal pravdu. Obchodníci hrajú na city, a hľadajú slabé miesta v človeku. Lenže predsa len, je trochu iné nechať niekoho veriť v lásku a potom ho odkopnúť a ešte obrať, než ho presvedčiť, aby si kúpil nejakú nepotrebnú haraburdu, alebo službu, ktorú nikdy nevyužije.

Kamarát potom utrúsil poznámku, ktorá mnou mierne zatriasla: „No, jasné, že bola hlúpa. Keby si ju videla, došlo by ti to. Veď má doma zrkadlo, malo jej to dôjsť. Ako mohla uveriť, že sa mu páči?“

No, mohla a veľmi jednoducho. Chcela uveriť. Chcela spoznať ten pocit, že ju má niekto rád. Nepochopiteľné? Pre mňa nie. Keď niekto hovorí, že ma má rád, a aj sa tak správa, mám pochybovať? Dokedy? Čo je dôkazom toho, že takéto slová nevypúšťa len s nejakým zištným úmyslom? Ktoré slová treba brať vážne a ktoré sú len kaleráby? Treba nabehnúť na amícky systém a podpisovať premanželské zmluvy?

Skúsenosti môžu za to, že sa voči slovám stávame odolnejšími. Získavame nadhľad. Filtrujeme. Pochybujeme. Chránime sa, ale zároveň prichádzame o krásnu eufóriu a pocit šťastia z vlastnej výnimočnosti a opätovaného (?) citu.

Je človek, ktorý túži byť milovaný hlúpy? Je naivný, keď uverí, že je výnimočný a hodný lásky? Je žena, ktorá síce nikdy nevyhrá súťaž krásy, úplne mimo realitu, keď uverí, že pre niekoho by krásnou byť mohla?