Doplňujúce prkotinky k pondelňajším njúzom o víkende

Náš milovaný Reed síce napísal podrobné njúzy o víkende, ale keďže väčšinu toho posledného predĺženého strávil mimo našej domácnosti (a taktiež spoločnosti) považujem za nutné vyčerpávajúce informácie o jeho činnostiach skromne doplniť o pár drobných pikošiek z víkendu zvyšku štvorky.

Čaro hlavnej stanice a nočných šprintov

Vzácna návšteva, Matilda aj s jej Šťastím, dorazili vo štvrtok večer každý zvlášť. Tak som šla sama, samučičká (lebo zvyšok štvorky mal neodkladné povinnosti: Nick spánok, Charlie musela práve v ten večer začať písať diplomovku a Reed učil) najprv vyzdvihnúť Matildu. Stanica bola plná vskutku zaujímavých ľudí, niektorí na mňa dosť divne pozerali. Neviem prečo. Vlak, ktorý ju mal dopraviť do hlavnej dediny samozrejme meškal, tak som si staničnú atmosféru užila naplno. Keď konečne dorazila, mali sme niečo vyše hodinky len pre seba, kým ďalší vlak neprivezie jej Šťastie. Tak sme si dali taký nežný šprint zo stanice na Obchodnú, kde sme rýchlo spráskali pizzu a jednu vzali do ruky. Chlapi bývajú po cestovaní hladní. Potom s pizzou a záhadnou igelitkou, ktorú Matilda nechcela pustiť z ruky, sme uzavreli okruh a druhou stranou šprintili naspäť na stanicu. Beh je zdravý, škoda len, že moje módne čižmičky naň neboli uspôsobené. Párkrát som sa šarmantne pošmykla a niekoľkokrát som koketne zakopla spôsobom, že keby som trošku stratila balanc, tak by som si asi parádne odrela moju nežnú tváričku rozplaštením sa na nie celkom hladkom chodníku.

Šťastie dorazil práve včas, inak by sme asi úplne docapkali sklo výkladu toho gýčikovitého obchodíku, ktorý stojí v strede stanice. Tam sme dospeli k úžasnému zisteniu, že všetky plyšové zvieratká, okrem prasiatka majú psíkovské nosy.

Nebudem to naťahovať, takže v skratke: záhadná igelitka obsahovala už spomínané trdelníky, ktoré padli veľmi vhod najmä na raňajky. Šťastíčko vyťahoval z vrecka roztopenú mentolovú čokoládu a láskyplne ňou kŕmil Matildu čudujúc sa, prečo si ja nechcem dať. Na zastávke električky sa pokúsil mobilom natočiť, ako rýchlo viem žmurkať a robiť riasami prievan. Doma sme uvarili víno a viedli dvojzmyselné reči o všelijakých nezmysloch.

Ležérne, inteligentne, pripitučko

Sviatočný piatok sme strávili ležérne. Dlhým pyžamovým vysedávaním, skvelou večerou v červenom podniku, kde sa k nám pripojil aj voňavý M., ale aj nie až takým skvelým nákupom v Tescu, kde ma obchádzali mrákoty. Skutočne to asi nie je miesto pre človeka, ktorý omdlieva už pri náznaku davu. Tam sme kúpili ingrediencie na bavoráčik a raňajky a pádili domov. Otestovali sme sa spoločne, Nick konzultoval s Reedom cez ICQ (darmo, ani diaľka ich neoddelí), Charlie po vyhodnotení chytila depku, bo zistila, že nie je bezchybná. Pomaly pri tom chlipkali bavoráčiky, až sme zistili, že v tej fľaši fernetu (ktorý sme kúpili čisto kvôli žalúdočným problémom ako medicínku) už toho veľa nezostalo. Dokázala to aj dych vyrážajúce informácia, ktorú mi podala Matilda, keď na otázku: „Vyzerám strašne?“ odpovedala: „Nieee, vyzeráš hebko a prítulne.“ To už bol neklamný signál na odjazd do postieľok. Moju hebkosť a prítulnosť si mohla vychutnať nočná návšteva, ktorá za mnou prichádza spravidla o polnoci (nie, nie je to upír, aspoň myslím).

Kutlúra a iné intelektuálne záležitosti

Udialo sa ešte veľa zaujímavých vecí, ale to by bolo na pikantný román, tak preskočím priamo k sobotňajšiemu večeru. Po divadle nás chlapci opustili, pretože chceli stihnúť večerníček. Zostali sme s Charlottkou a Naelkom, navštívili sme jeden smradľavý fast food a potom sme sa presunuli do baru Za operou. Bol to hold tematický večer, od činohry nie je k opere až tak ďaleko. Majú tam také divné stoličky, ktoré vyzerajú ako kráľovský trón.

Zišla sa spoločnosť veru vyberaná, poznali sme len Naelka. Bola to teda výborná možnosť spoznať pár nových zaujímavých ľudkov, podebatiť o dvojkovej sústave a význame matematiky pre rovnováhu vesmíru a tiež sa dozvedieť niečo málo nového o sebe. Keďže Naelko bol práve ten spájajúci prvok, ktorého poznali asi všetci, tak sme ho poverili predstavením každého na spôsob Bridget Jones: o každom pri predstavovaní povedať pár slov. Tak sme sa dozvedeli, že s nami pri stole sedia dvaja kameramani, novinárka a zároveň bojovníčka za práva menšín, mediálna guru, grafik makrobiotik milujúci obchod Kaktus bike (áno, existuje viac harmonických ľudí než dva kusy, s ktorými žijem v domácnosti).

O Charlottke a mne povedal aj to, čo sme ani my samotné netušili. Tak sme sa dozvedeli, že Charlie je bankárka a ja som skvelá milovníčka. Neviem, kto bonzoval, ale...čo je pravda, nie je hriech ;). Tiež sme sa od grafika makrobiotika (ktorého by podľa môjho skromného názoru mala Charlie minimálne z praktických stravovacích dôvodov zbaliť, pretože dotyčný sa nechal počuť, že by nám aj navaril...a je aj fešný) dozvedeli, že my dve sme ako manželia po dvadsiatich rokoch. Tak sa stále doťahujeme a dopĺňame. A spýtal sa dokonca, či nie sme pár. To sme to teda dopracovali! Nie len, že bývame s dvoma chlapmi, ktorí sú si partnermi navzájom, ale ešte aj my dve pôsobíme ako párik. Sme síce neštandardná domácnosť, ale toto by už asi bolo fakt prisilné kafe.

Off topic

Týmto sa dáva na známosť, že vás, našich milých priateľov a čitateľov už čoskoro čaká úžasné prekvapenie! Táto moja poznámka má vo vás vyvolať príjemné očakávanie a zvedavosť, ktorá ale v žiadnom prípade nebude ukojená skôr, než príde ten správny čas.