O liste a Charlottinych dňoch

Dostala list. Odložila ho na neskôr. Po chvíli ho otvorila a zbežne prebehla očami. Opäť ho odložila. Na tretí krát poháňaná zvedavosťou ho opäť otvorila a konečne prečítala. Napadali jej rôzne otázky, nevedela ako a odkiaľ to vedia. Ako čítala ďalej, bola viac a viac na pochybách a nevedela, čo si má o tom myslieť, či je vôbec možné, aby niečo také mohlo existovať. A odkiaľ vlastne majú jej adresu? Čítala, premýšľala a stále sa jej niečo nezdalo. Prečo ju niekam pozývajú, ale nič jej nepovedia, prečo je to celé také záhadné a neurčité? Nemôže to byť nejaká čudná sekta posadnutá jej menom? Postupne sa dostala až k heslu celej akcie „Nezdá sa ti, že máš toho dáko veľa?“ a vtedy jej začalo svitať. Keď sa prepracovala až k záveru a vlastnoručnému podpisu „Organizačný výbor“, schmatla obálku s ručne napísanou adresou a spoznala jeho rukopis. Už zostávalo len overiť, či sa nemýli a poslať sms-ku, tak ako sa písalo v liste. A takto sa začalo pátranie po neznámom telefónnom čísle.

Namotali ste sa? Ste napätí ako guma na trencloch? Jaaaaaj cicušky moje, ale toto nie je žiadna telenovela ani Rozamunda Pilčerová, to je život...ten nevymyslíš :-) (koniec reklamného breaku). Ale späť k tomu číslu.

Hneď sa prejavila profesionálna deformácia. Pre neznalých krátke vysvetlenie. Keďže moja práca má heslo „nedôveruj a vždy preveruj“, aplikovala som to aj na uvedenú situáciu a napriek tušeniu, kto za tým celým stojí, som si musela byť na 100% istá. Nebudem snáď posielať sms-ku len tak niekomu. Čo ak to je nejaký úchyl, ktorý sa ma snaží len nalákať a potom ktovie čo sa stane. Áno, správne, pokročilé štádium paranoje a v mojom prípade neliečiteľné.

Takže základná otázka znie: ako najjednoduchšie zistiť niekoho číslo? Zavolať na informácie. Správne. Ale funguje to aj opačne? Samozrejme že NIE. To by bolo moc jednoduché. Nevadí, plán B som mala pripravený v zálohe, aj keď musím uznať, keď tak nad tým spätne uvažujem, nebol práve najlepší a najmúdrejší, ale čo už, aj majster tesár sa raz utne. Som to dnes samé príslovie...alebo porekadlo? To je fuk, pokračujem ďalej. Kde som to vlastne bola? Aha, plán B. Keďže som mala podozrenie, že sú za tým štvorkáči a použili jediné číslo z našej domácnosti, ktoré nepoznám a to Reedovo služobné, ako prvé som zavolala Nickovi. Že akože sa potrebujem Reeda niečo opýtať a blablabla....A tu sa končí plán B, keďže mi na to Nick neskočil a odpálkoval ma s tým, že ho nemá. Ale ja sa len tak nevzdám. Posledný zo série plánov bol síce najriskantnejší, ale aj najlepší. Zavolať rovno na to číslo, počkať kto sa ozve a zavesiť. Poznámka pre amatérov: nie zo svojho mobilu! Hrozí totiž, že si ho tam dotyčná osoba uložila, aby vedela, že toto číslo nemá zdvíhať. Takže najlepšie je si zaobstarať telefónne číslo, ktoré nie je vaše a ani sa často nepoužíva. Bingo. Jedno také doma máme. Ale priznávam, nebol to až tak úplne môj nápad, ale môjho drahého papá. Furt hovorím, že je najlepší :-)

Už som nejaká dlhá a tom sa ešte nedostala k pointe. Takže tu je. Štvorkáči sa pod rúškom vyššie spomenutých záhad rozhodli, urobiť mi narodeninové prekvapenie. Keďže som škemrala kade som chodila a pílila im uši, že už sme dlho neboli tam a ani hentam a už vôbec sme už dlho nerobili hento a tamto, plán bol na svete. Teda aspoň sa domnievam, že to tak bolo, lebo na celý priebeh akcie uvalili také embargo, že som sa normálne aj bála niečo spomenúť alebo spýtať. Aby som to dostatočne vysvetlila, v liste, ktorý som naozaj dostala a popísaná situácia sa naozaj stala, žiadna fikcia :-), bola dôrazná požiadavka, že o CHARLOTTINYCH DŇOCH (ako celú akciu nazvali) nemám pred ani počas termínu konania s nikým (a to akože vážne) hovoriť. Tak som nehovorila a len držala ako hluchý dvere.

Prvá fáza sa začala po návrate do hviezdneho hniezda fantastickej štvorky, keďže ma zmohla choroba na vlastné narodeniny (asi mi tým chce organizmus niečo naznačiť) a musela som sa odparkovať domov a navštíviť rodinného lekára. Mimochodom, naozaj sa u lekára neklope aj keď je prázdna čakáreň? Možno, ale aj tak som zaklopala :-). Lieky pána doktora zaberali, tak som sa vrátila do hlavnej dediny podľa plánu. Prekvapenie v podobe makrobiotických koláčikov, ktoré mám najradšej s papierikmi označujúcimi môj vek, ktorý zas až taký optimistický nie je (a už to bude len horšie) a tromi fľašami dobrého bieleho vína, ktoré mám rada, bolo skvelé. A to som ešte netušila, čo ma čaká ďalej.

O program piatkového poobedia a skorý odchod z práce sa postaralo heslo „Nezdá sa ti, že máš toho dáko veľa v piatok o druhej?“ S obavami a všemožnými scenármi som sa blížila na miesto určenia. Čakám...začínam podozrievať chlapca s kapucňou a telefónom, ktorý na mňa stále čučal. Paranoja, nemal s tým nič spoločné, ale naozaj vyzeral podozrivo. Teda to som si vtedy myslela. Zrazu sa objavil zvyšok štvorky a začal ma presviedčať, že som ich volala a blablabla...Nick stiahol šál z krku a šups mi ho na oči. Len chcem poznamenať, že mi naozaj nevadilo, že som ho mala očiach, ale vôbec mi neladil s oblečením! Škandál! Čo si mohli o mne myslieť ľudia na ulici? „Že hej moja, keď už si dáš na hlavu šál, nech ti aspoň ladí, neeé?“ Ako keby som to počula....ach.

Po ceste naprieč celým centrom mesta sa Nick s Pecositou presvedčili, že mám skutočne pevný stisk a že keď nevidím a povedia mi, že je tam schod a žiadny tam nie je, že zdvihnem nohy ako bocian, lebo keď už mám ten škandál na hlave, tak nechcem mať aj roztrhané alebo špinavé kolená, keby som náhodou zakopla a nestihli by ma z toho vysilenia zachytiť.

Doviedli ma na miesto, kde bolo hrobové ticho a tvrdili, že sme na polícii. Aj keď je málo pravdepodobné, že by bola polícia spolupáchateľom tejto akcie, prepadla ma nervóza. Vyzliekli mi kabát a nechali ma tam len tak stáť! Si to predstavte, som sa cítila ako cvičená opica, ktorú strčili za sklo a všetci jej na to sklo ťukajú a rehocú sa na nej. Fuj. Nepríjemná predstava, nechcem byť opica. Našťastie to bolo presne opačne. Teda nie úplne doslova, ale nie na mňa, ale ja som čučala na obrazy, keďže ma zobrali na výstavu, o ktorej som hovorila už od decembra a ktorú som strašne chcela vidieť. Nakoniec som bola spokojná, aj keď myslím, že na Pecositu sa nedoťahujem ani ja ani akýkoľvek kunsthistorik, keďže v polovici výstavy našla obraz obrazov, vyhlásila bojkot všetkým ostaným a takmer so zatajeným dychom skúmala majstrovské dielo známeho autora (rozumej nudila sa ako pes a civela rovno pred seba a keby tam visel obraz s obesenou mačkou, bolo by jej to asi rovnako jedno). Jedno upozornenie pre návštevníčky/návštevníkov výstav. Opatrne s kabelkami v blízkosti obrazov, pretože tí ujovia čo tam musia celý deň pochodovať, sú na nezáväzné flirtovanie obrazov s kabelkami alergickí.

Po galérii ma čakalo ďalšie prekvapenie, ako ináč so zaviazanými očami neladiacim šálom v podobe skorej večere alebo neskorého obeda v nemenovanej reštaurácii. Precpali sme sa, rozlúčili sa s Pecositou, ktorá išla navštíviť rodnú hrudu a napriek neskorším žalúdočným ťažkostiam, sme sa zvyšok štvorky vybrali na výlet. Ale o tom už snáď inokedy prinesie pútavé čítanie náš interný spravodajca Nick :-)

Heslo „Nezdá sa ti, že toho máš dáko veľa v utorok o pól siedmej?“ posunulo Charlottine dni do druhej polovice. Na dohodnutom mieste s miernym meškaním mi opäť nasadili šál, teraz už môj ladiaci s oblečením :-) a veľkou obchádzkou ma doviedli až do divadla Astorka Korzo 90. Musím len konštatovať, že vybrali skvele a tak vynikajúce predstavenie ako Priateľky som už dávno nevidela. To len potvrdzuje fakt, že máme skutočne skvelé herečky, za ktoré by sa ani Broadway nemusel hanbiť. A teraz naozaj nehovorím o sebe :-)

Celá akcia po piatkovom filme Malá Miss Sunshine (už bez ladiaceho alebo neladiaceho šálu na očiach) vyvrcholila sobotňajšou diskotékou. S Pecositou sme pól dňa pobehovali s ropovodom na hlave (veď musí niekto tomuto štátu zabezpečiť dodávky ropy, keď ich bude zase niekto snažiť sabotovať), nakreslili sme si neodolateľnú tvár, obliekli najlepšie šaty, použili najdrahší parfém a šperky, a hor sa na lov. Okrem štvorky ochudobnenej o Reeda, ktorý nás na cestu posilnil znamenitým nápojom, sa pridala Pecositina kamarátka a April. Ako to už v čisto ženskej zostave chodí, sorry Nickie, pekne sme si poklebetili, zatancovali, navštívili pánske toalety, ale o tom tiež bude čoskoro informovať naša interná spravodajkyňa Pecosita, a s hlbokými úvahami o chlapoch, budúcnosti, našich potrebách a prianiach sme sa vybrali na nočnú prechádzku domov. Nie je nič lepšie ako rýchla chôdza v noci.

Nakoniec už len jedno velikánske ĎAKUJEM štvorkáčom. Skutočne ste FANTASTICKÍ a som strašne rada, že vás mám.

A pre hľadačov pokladov, tu je link na záhadný list.