Ale je to brut...

Dnes sa ma kamarátka spýtala to pondeľnajšie, obvyklé "ako sa máš?".

"Po sobote proste skvele," odpovedal som, "bol som sa dať urážať neonacistom. Slzotvorný plyn a kamene som síce prepásol, ale tá prechádzka pomedzi členov SP a tažkoodencov polície bola naplnením mojich najtajnejších túžob."

"Jáj, som aj zabudla, že ste mali také plány... Ale je to brut. Tak, ale sa vám nič nestalo, chvalabohu," zareagovala.

A to je asi to pravé sklamanie. Takmer všetci zabudli.

To je brut... Nič sa nám nestalo? Nie, nikto nás nezbil (ako tých dvoch chalanov, čo si odskočili na druhú časť námestia). Nie, oči nás neštípali od slzotvorného plynu (ako manželku a deti Toma Nicholsona). Nie, nikto do nás nehodil kameň (ako do rakúskej europoslankyne).

No, v kútiku duše som aspoň čakal, že priatelia sa pozastavia nad tým, čo sa v sobotu v centre Bratislavy dialo... Že polícia tolerovala neohlásené zhromaždenie, účastníci ktorého fyzicky útočili na účastníkov ohláseného zhromaždenia, ktorého priebeh bol viac než pokojný.

Nie je vôbec okay, ak v jedno slnečné popoludnie prechádzate centrom demokratického, európskeho mesta s hrčou v hrdle, spôsobenou strachom zo skupín, poháňaných ideálmi, ktoré mali zmiznúť už s koncentračnými tábormi.

Odhliadnuc od všetkých polemík okolo homosexuality, ak človek fyzicky útočí na iného človeka, rozum mi káže, rázne takýto čin odsúdiť a obeť takého útoku podporiť. Ja som sa však stretol len s reakciami, ktoré pár vetami celú vec odbili. Však sa nám nič nestalo. To je brut... A to je to pravé sklamanie.

Ako ktosi povedal: "Je rozdiel medzi toleranciou a akceptáciou."

Ja verím v to, že moji priatelia ma netolerujú, ale akceptujú. Tento post je však o niečom inom. Je o tom, že došlo k násiliu, ktoré by malo byť odsúdené viac ako len tým, že "sa nám nič nestalo."

Ostáva vysloviť nádej, že sa niečo podobné nezopakuje. A ak áno, že sa nájde dostatok ľudí, ktorí (najlepšie priamo na mieste) podobný čin dôrazne odsúdia.