Totálny mišung pocitov a vášní

Alenka v ríši divov, Guliver medzi obrami, Eskimák v Afrike, Majka z Gurunu na Slovensku ešte v ére komunizmu. Tak si niekedy pripadám. Aj dnes.

Mám pocit, že som divná. Úplne out a totálne čudná, s nereálnymi očakávaniami, nesplniteľnými cieľmi, priveľmi vyvinutým zmyslom pre pravdu, úprimnosť a korektnosť. Bléééé!!! Bláboly.

Škoda, že by ma aj teraz potešilo jednoduché: „ No, tak sa pochváľ, čo máš nové...Niečo ti vidím na očiach“. Lenže ona to tam skutočne nevidí a mne sa už nechce vyvíjať iniciatívu.

Už viem, že aj žiadna odpoveď je odpoveďou. Síce tou, ktorú naozaj neviem, či chcem poznať, ale je.

Aj tak mi ale nedá zarevať len tak do prázdna horúcej noci v ktorej sa aj steny potia smradľavým potom ako umastenci v električkách: „Už mám dosť romantických hrdinov s úžasnými očami a silnými rečami neschopných vyrásť v rytierov!“(Za zrod tejto metafory ďakujem Hrochovi.)

Tak prečo nie som schopná zavolať tomu, kto sa mi vždy javil najbližšie k rytierovi? ( Aj keď to je pravdepodobne len predstava zostavená z úryvkov dávnych rozhovorov, milostných scén skonštruovaných mojím podvedomím a niekoľkých šteklivých e-mailov.) Veď ma minimálne raz doslova zachránil. Odpoveď je tu a je dosť jednoduchá, ba až prostá (alebo, že by sprostá?): lebo nie som dosť veľká mrcha (ja viem, milý Grga, že to nie je vôbec cool). Už dlho má niekoho, koho ľúbi a to je pre mňa sakra veľká prekážka. A keby sme sa stretli, tak by som ho asi dakde oprela. Nebudem riskovať. Trápne správne, že nevolám, čo? Namiesto toho, keď si dám trochu vínka, po ceste v električke štylizujem očividne akože nevinne provokujúce maily, ktoré aj tak nemám gule poslať.

Alebo, že by to bolo tým, že aj ja som nekonečne a nonstop nadržaná? Škoda, že kaleráby nejako nežerem, alebo,lepšie povedané, mám ich radšej v ich prapôvodnej zeleninovej podobe.

Nechcem byť herečka. Nechcem byť dokonalá potvora a ani dokonalé nič iné. Nie som a nikdy nebudem. A viem, že niekedy príliš "riešim". Som to len ja, nič viac, ale ani menej. Len človek so svojimi snami, myšlienkami, úsmevmi, slzami, citlivou dušou a skrytou naivnou nádejou, že jedného dňa...budem môcť veriť a nebudem unavená, a všetci okolo mňa budú mať to, po čom túžili. A tí, ktorí by mali byť dôveryhodní nebudú mať potrebu tváriť sa kamarátsky a za chrbtom vyzradiť, nafúknuť a prekrútiť každé jedno slovko, ktoré vypustím z úst.

Čomu všetkému sme schopní uveriť a ešte si nahovárať, že to berieme s nadhľadom? Keď sa niečo zdá neuveriteľne ideálne, spravidla to je sebaklam. Mám dôkazy...empirické. Čo všetko sme ochotní vysloviť, len aby sme sa aspoň na minútku cítili lepší, múdrejší, krajší, skvelejší, silnejší, viac nad vecou a úplne iní než v skutočnosti sme? Na čo sa stále hráme? Prečo to, do kelu ružičkového nechápem?

Aké jednoduché je súdiť druhých a vyratúvať ich chyby. Výčitky a ponosy slúžia ako taký osamotený schodík. Na ňom sa na moment cítime vyšší, ale keď sa pohneme, čo i len o krok, zasa klesáme tam, kde sa naše komplexy naplno ukážu a sme zasa tam, kde sme boli.

Mňa už tie skrývačky naozaj nebavia. Škoda, že priamosť sa dnes nenosí a zo mňa sa stáva srab. A tak všetko vyššie napísané teraz zvalím na to, že je štvrť na dve v noci, som hladná, mám pustený akýsi zlý horor a nedávno som vysadila hormóny. Áno, výhovorky.