Vlastivedná vychádzka a ohrozenie pásomnicou

Sedem mesiacov po tom, čo sme sa nasťahovali do nášho spoločného hniezdočka sme sa konečne vybrali obhliadnuť okolie. Prechádzka sa zvrhla na vlastivednú vychádzku a zistili sme, že aj v hlavnom meste sadá nájsť kúsok prírody a takmer sa stratiť v lese. Aj keby sme sa skutočne stratili, hladom by sme nepomreli, pretože v tom lese sú značné zásoby černíc. Mňam mňam. Návykové. Dáš si jednu, a potom pozrieš o pár centi ďalej a tam sú ich celé strapce. Nedalo sa prestať vkladať si ich do úst a vychutnávať...Ach! Tŕne v prstom nám nevadili. Napásli sme sa ako kobylky na pšeničnom poli (toto som len tak zadrela, lebo vlastne neviem, čo také kobylky papajú.)

Nestretli sme medvedíka, ani líšku s pásomnicou. (Pre vysvetlenie: Reedova kamoška, ktorá žije v Nemecku mu povedala, že tam majú problémy práve s líškami, ktoré majú pásomnicu, a preto ľudia vôbec nejedia lesné plody. Tá pásomnica totiž vraj potom človeku zostane na celý život. Tak teda premýšľam, či by som v rámci diéty nemala zájsť do Nemecka na maliny.) Ale zato sme našli bodliaky. Také tie, čo hodíte, po Reedovi, a bodliak sa mu prichytí vo vlasoch. A Reed na pomstu nečaká, a hádže bodliaky kade tade, a potom sme už obodliakovaní všetci. Moja úžasná tepláková bunda zostala celá ochĺpkatená. Aspoň teraz viem, aké to je, mať chlpatú hruď.

Náš návrat k prírode ale trval len pár minút, kým sme (samozrejme kvôli môjmu hladnému žalúdku) sa nerozhodli, že ideme dať kebab a kofču. Teda, len ja a Nick, lebo taký kebab a kofola veru nie sú harmonické. Ani jeden z nás z kombinácie černíc a spomínaných dvoch predstaviteľov nezdravého jedla nechytil hnačku, čo bolo najmä večer dosť pozitívne.

Príroda unavuje. Keď sme sa vrátili domov, zaľahli sme. Všetci okrem Nicka, ktorý je masochista a išiel ničiť svoje telo do fitka. Večer potom vyzeral ako unavená veverička s mihalnicami ako ťava. Tak sa chúlil na tom gauči v našom obľúbenom podniku, kde sme to zasa raz roztočili.