Ako som sa so susedou Sklerózou skamarátil

Časť prvá - výčitky

Ľudová modrosť vraví, nie každé ráno je ránom dobrým. Po obvyklom zobudení sa na Reedov budík, opätovnom zaspaní, zobudení sa na môj budík, nespoznaní sa v zrkadle, umytí sa v umývadle, vyzlečení sa v izbe, oblečení sa v izbe, naraňajkovaním sa v kuchyni a následnom nechcenom a pomalom odchode som konečne zavrel vchodové dvere a zamykal. Stereotyp je sviňa. Aj keď občas medzitým aj na záchod skočím, ale to snáď bližšie popisovať netreba. Pri nerušenom stereotype zamykania na mňa jedno ráno vybehla teda suseda Skleróza a vynadala mi so slovami: „Kto to preboha stále tak búcha dverami, vždy ma to zobudí. Až z postele nadhodí!“ Obvykle robím lepší prvý dojem, no nie vždy sa zadarí. A ešte k tomu takéto nehorázne obvinenia. Ešteže mám doma právnika.

Časť druhá - zblíženie

Ďalšia ľudová modrosť vraví, nehádž flintu do žita. Ani som nehodil. Nie preto, žeby som bol pacifista, ale skôr preto, že žiadnu nevlastním. A predsa všetci vieme, že je to myslené len akože. Ako metafora.

Včera bol ten deň, kedy nastal veľký obrat. Susedku Sklerózu som stretol už pri vchodových dverách domu. Slušne som pozdravil, ako aj ona mňa so slovami cestou po schodoch: „Vy bývate na treťom, tak to sme sa ešte nevideli ani. Ja chodím každý deň na záhradku, ráno môžem vyspávať, veď viete, dôchodkyňa som. Tak vás ani ráno nikdy nemôžem stretnúť. No už sme tu, pekne sa mi majte, dovidenia.“ Dovidenia teta.

Časť tretia, poučenie na záver

Budovanie ľudských vzťahov je vec najdôležitejšia. Aj s týmito postaršími vyrývačmi. Pamäť majú krátku a senilitu v pokročilom štádiu. A z toho vyplýva posledná ľudová modrosť. Ak ťa nespoznajú po čine, nikdy sa nepriznaj.

PS: ta aby še nezabudlo

Už čoskoro bude veľmi veľké prekvapkanie, ako už predomnou Pecosita spomenula. Takže sledujte, čakajte, tešte sa. Máte sa aj prečo. Muhehe