Pondelkové njúzy o víkende

001

Víkend začal vo štvrtok. Odložil som odchod na rodnú hrudu, aby som zočil váženú návštevu. Vážená návšteva doniesla trdelník – ktorý tentoraz nezabudla doma (keďže ho doniesla – to dáva logiku), ktorému neodolal ani taký zarytý harmonický stravník ako som ja. Pri kuchynskom stole sa návšteva rozkoktala (hold, je to stôl začarovaný) a na sporáku sa rozbublalo varené víno. Voňalo po celom byte.

002

V piatok sa vstávalo nevrelo. Už samotný fakt, že človek dobrovoľne vstáva nasilu vo voľný deň, je zničujúci. Jack priadol ako zmyslov zbavený, moja spolujazdkyňa rozprávala k veci a v prehrávači sa vytáčal Justín (rozumej Timberlake), len čo dohral soundtrack „Step Up“. Domov som dorazil na obed, rozpradeného Jacka som odmenil dlho očakávaným kúpeľom a profesionálnu starú mamu na plný úväzok na dôchodku prednáškou o tom, aby išla otcovi z cesty a kuchyne, keď sa pokúša variť, lebo inak ho počuť moralizovať na celú ulicu. Darmo, hlasivky máme v rodine odjakživa silné.

003

Piatkový večer opečiatkoval test národa. Bráchova priateľka kukala s nami. Ale že jaká kukučka. Konečne som si s nejakou z tých jeho „kamarádok“ sadol. Brašule sa na nás statočne šťavil. A keď som ešte nažhavil notebook, horiac nedočkavosťou správnych odpovedí a zároveň komunikujúc s Nickom cez icq, dalo sa hovoriť už o posadnutosti. Večer to bol príjemný a do postele sme líhali all dead.

004

Ráno ma zase čakalo vstávanie – k tomu pozri bod 002 vyššie :) Najprv som bol nakúpiť famílii neschopnej vykonať túto činnosť samostatne. To musí prísť synátor z hlavnej slovenskej dediny, aby nakúpil, pravda. Z obchodu, kde som si vo fronte odstál svoje, som s Jackom upaľoval na cintorín. Na hrobe nebol snáď od vše svätých nik. Trošku som to tam obriadil, vyhodil nepotrebné, iné nepotrebné pridal a tak, u know. Ku kadernici som prišiel LTT („len tak tak“). Potešila ma. Zase presne vedela, čo a ako chcem. Urobila ma do dvoch hodín. Najprv som si posedel s pozlátkami od čokolády Milka na hlave – tento rituál obrany proti mimozemským silám si nikdy neodpustí. Potom som si vypočul prednášku „pamätáš si, keď si sem došiel prvýkrát, taký du-bá-čččik“. Nakoniec sme to zabili žehličkou a „krémikom na hemoroidy“, aby bola štica vláčna. Vonku som si ešte podal miestnych pracantov za to, že mi akýmsi sajrajtom zasrali Jacka, a zamieril späť do hôr.

005

Poštárka už čakala. Vysávala o stošesť. Nasadla do Jacka, Jack vycúval (a to píšem „Jack“, lebo ja som to určite nebol, pretože vycúvať v takej uličke, v akej býva poštárka, to by som ja nikdy nedokázal), a upre mango na poštu. V sobotu je zavretá, a tak som sa objednal. Okrem pošty som si vyzdvihol aj plnú moc, aby mi rodič mohol preberať poštu. Poštárka predsa nie je na špagátiku a Jack nemôže stále cúvať za mňa. Teátro átro pokračovalo po vysadení poštárky pri jej rodnom vysávači. Tentoraz som cúval ja (a to píšem „ja“, lebo som to ja určite bol, pretože vycúvať v takej uličke, v akej býva poštárka, to by som ja nikdy nedokázal) a drcol Jacka o múrik. Chápete to? Zaprašťal a ja s ním. Kvílenie hodné prsteňovej príšery. Ten plot bol ďaleko a múrik bol blízko. Ten plot som videl, múrik nie. Z rodnej hrude som odchádzal nasratý ako pes s Jackom priškretým – trochu, ale predsa, i keď takmer na neviditeľnom mieste.

006

V Bratislave som sa vo dverách stretol s odchádzajúcou návštevou, vybalil pakšamenty, prebalil sa do obleku a vyrazil so štvorkou kultúrne sa vyžiť na „Stratégie a rozmary“. Očičky mi klipkali a pri srdi hriala vidina dobrej komédie so Zuzou (Fialovou). Pred divadlom sme sa stretli pekná hŕstka – Hroch s rodičkou, Ranya s rodičkou, Nael (Lolek v tom čase „rímoval“) a ešte jeden párik očividne rómsky vreckárov, lebo do divadla chodia predsa iba bohatí, ne? Dejová línia hry plytká. Herci prehrávali a my sme vyhrali pocit, že to nebolo zlé, ani veľmi dobré. Môžem hovoriť len za seba. Nie sú to vyhodené peniaze, ale raz stačilo. Ranya odhadla celú situáciu a keď po skončení predstavenia prišlo na gratuláciu k 60ke Františka Kovára, došlo nám, prečo je tam toľko známych ľudí (označeniu „celebrita“ sa vyhýbam). Darmo, vždy vymákneme v divadle nejakú špeciálnu príležitosť.

007

V nedeľu ma oslovil Bond. James Bond. A tiež prepadlo nutkanie, vyriešiť situáciu s oškretým Jackom. V abecednom poradí má prednosť Bond, a tak...

Konečne jeden, na ktorého sa dá po prdeli namotať. Filmovo i postavovo. Nalanáril som Nicka, aby sme si ho šli omrknúť na vlastné oči i nohy (keďže som odmietol ísť na Jackovi z dôvodu odbúrania tukových buniek, prevetrania oboch strán pľúc a prekrvenia orgánov, ktoré sme v ten deň ešte nepoužili a to boli vlastne všetky až na jeden). Bol to zatiaľ jediný Bond, ktorý sa mi zdal byť človekom, a ktorý bol dejovo a vizuálne zaujímavý. Bavil ma, vyhlasujem čestne a dobrovoľne. Zhodli sme sa najmä na tom, že úvodná scéna s naháňačkou po rozostavaných budovách, lešeniach a iných oku stavbára lahodiacich zákutiach bola premakaná a pritom dôveryhodná. Trošku ma rozladil pretiahnutý koniec, ale celkový dojem bol dobrý.

Dojem nebol dobrý pri skúmavom pohľade na Jacka. Čekoval som viaceré autá na ulici a aj Jackov dobrý kamoš, pri ktorom často parkujeme, mal podobný šrám na rovnakom mieste. V brašulovej hlave skrsla myšlienka pretreť Jackovu boľačku lakom na nechty. Zostávalo nájsť tú správnu farbu. „Tento vyzerá presne ako tvoj,“ zahlásil Nick v drogérii pri polici s lakmi na nechty. „Trdlo, nehovor to tak, akoby som si doma pravidelne lakoval nechty.“ Nakoniec sadol skoro ako riť na šerbeľ. Trošku sme zalakovali aj Nickiho nový Sony Ericson, keď mi svietil na zalakovávané miesto (tá modrá mu sekla, no nedal sa presvedčiť). Dnes ráno som videl výsledok, pretože včera bola počas akcie „zet“ tma. Som spokojný. Odtieň je takmer ten istý. Rozdiel voľným okom z bežnej vzdialenosti nevidno. A ešte aj zostalo, laku myslím, takže sa pokojne môžeme ďalej oškierať. Ale len na zle viditeľných miestach. I keď dúfam, že ten lak použijem najbližšie až na nejakej fašiangovej zábave alebo halloweenskej party. Ak máte záujem, požičiam... modrú č. 411.