Riešenie tanečnej krízy

- Ten Bača to snáď vyhrá takýmto štýlom!!!
- Mi povedzte, kto mu posiela hlasy?
- Jasné, že babenky nadržané.
- Budúcu nedeľu odovzdáte mobily.
- Ale ony môžu tie smsky posielať celý týždeň.
- Tak odovzdajú mobily HNEĎ!

Ako som sa so susedou Sklerózou skamarátil

Časť prvá - výčitky

Ľudová modrosť vraví, nie každé ráno je ránom dobrým. Po obvyklom zobudení sa na Reedov budík, opätovnom zaspaní, zobudení sa na môj budík, nespoznaní sa v zrkadle, umytí sa v umývadle, vyzlečení sa v izbe, oblečení sa v izbe, naraňajkovaním sa v kuchyni a následnom nechcenom a pomalom odchode som konečne zavrel vchodové dvere a zamykal. Stereotyp je sviňa. Aj keď občas medzitým aj na záchod skočím, ale to snáď bližšie popisovať netreba. Pri nerušenom stereotype zamykania na mňa jedno ráno vybehla teda suseda Skleróza a vynadala mi so slovami: „Kto to preboha stále tak búcha dverami, vždy ma to zobudí. Až z postele nadhodí!“ Obvykle robím lepší prvý dojem, no nie vždy sa zadarí. A ešte k tomu takéto nehorázne obvinenia. Ešteže mám doma právnika.

Časť druhá - zblíženie

Ďalšia ľudová modrosť vraví, nehádž flintu do žita. Ani som nehodil. Nie preto, žeby som bol pacifista, ale skôr preto, že žiadnu nevlastním. A predsa všetci vieme, že je to myslené len akože. Ako metafora.

Včera bol ten deň, kedy nastal veľký obrat. Susedku Sklerózu som stretol už pri vchodových dverách domu. Slušne som pozdravil, ako aj ona mňa so slovami cestou po schodoch: „Vy bývate na treťom, tak to sme sa ešte nevideli ani. Ja chodím každý deň na záhradku, ráno môžem vyspávať, veď viete, dôchodkyňa som. Tak vás ani ráno nikdy nemôžem stretnúť. No už sme tu, pekne sa mi majte, dovidenia.“ Dovidenia teta.

Časť tretia, poučenie na záver

Budovanie ľudských vzťahov je vec najdôležitejšia. Aj s týmito postaršími vyrývačmi. Pamäť majú krátku a senilitu v pokročilom štádiu. A z toho vyplýva posledná ľudová modrosť. Ak ťa nespoznajú po čine, nikdy sa nepriznaj.

PS: ta aby še nezabudlo

Už čoskoro bude veľmi veľké prekvapkanie, ako už predomnou Pecosita spomenula. Takže sledujte, čakajte, tešte sa. Máte sa aj prečo. Muhehe

Doplňujúce prkotinky k pondelňajším njúzom o víkende

Náš milovaný Reed síce napísal podrobné njúzy o víkende, ale keďže väčšinu toho posledného predĺženého strávil mimo našej domácnosti (a taktiež spoločnosti) považujem za nutné vyčerpávajúce informácie o jeho činnostiach skromne doplniť o pár drobných pikošiek z víkendu zvyšku štvorky.

Čaro hlavnej stanice a nočných šprintov

Vzácna návšteva, Matilda aj s jej Šťastím, dorazili vo štvrtok večer každý zvlášť. Tak som šla sama, samučičká (lebo zvyšok štvorky mal neodkladné povinnosti: Nick spánok, Charlie musela práve v ten večer začať písať diplomovku a Reed učil) najprv vyzdvihnúť Matildu. Stanica bola plná vskutku zaujímavých ľudí, niektorí na mňa dosť divne pozerali. Neviem prečo. Vlak, ktorý ju mal dopraviť do hlavnej dediny samozrejme meškal, tak som si staničnú atmosféru užila naplno. Keď konečne dorazila, mali sme niečo vyše hodinky len pre seba, kým ďalší vlak neprivezie jej Šťastie. Tak sme si dali taký nežný šprint zo stanice na Obchodnú, kde sme rýchlo spráskali pizzu a jednu vzali do ruky. Chlapi bývajú po cestovaní hladní. Potom s pizzou a záhadnou igelitkou, ktorú Matilda nechcela pustiť z ruky, sme uzavreli okruh a druhou stranou šprintili naspäť na stanicu. Beh je zdravý, škoda len, že moje módne čižmičky naň neboli uspôsobené. Párkrát som sa šarmantne pošmykla a niekoľkokrát som koketne zakopla spôsobom, že keby som trošku stratila balanc, tak by som si asi parádne odrela moju nežnú tváričku rozplaštením sa na nie celkom hladkom chodníku.

Šťastie dorazil práve včas, inak by sme asi úplne docapkali sklo výkladu toho gýčikovitého obchodíku, ktorý stojí v strede stanice. Tam sme dospeli k úžasnému zisteniu, že všetky plyšové zvieratká, okrem prasiatka majú psíkovské nosy.

Nebudem to naťahovať, takže v skratke: záhadná igelitka obsahovala už spomínané trdelníky, ktoré padli veľmi vhod najmä na raňajky. Šťastíčko vyťahoval z vrecka roztopenú mentolovú čokoládu a láskyplne ňou kŕmil Matildu čudujúc sa, prečo si ja nechcem dať. Na zastávke električky sa pokúsil mobilom natočiť, ako rýchlo viem žmurkať a robiť riasami prievan. Doma sme uvarili víno a viedli dvojzmyselné reči o všelijakých nezmysloch.

Ležérne, inteligentne, pripitučko

Sviatočný piatok sme strávili ležérne. Dlhým pyžamovým vysedávaním, skvelou večerou v červenom podniku, kde sa k nám pripojil aj voňavý M., ale aj nie až takým skvelým nákupom v Tescu, kde ma obchádzali mrákoty. Skutočne to asi nie je miesto pre človeka, ktorý omdlieva už pri náznaku davu. Tam sme kúpili ingrediencie na bavoráčik a raňajky a pádili domov. Otestovali sme sa spoločne, Nick konzultoval s Reedom cez ICQ (darmo, ani diaľka ich neoddelí), Charlie po vyhodnotení chytila depku, bo zistila, že nie je bezchybná. Pomaly pri tom chlipkali bavoráčiky, až sme zistili, že v tej fľaši fernetu (ktorý sme kúpili čisto kvôli žalúdočným problémom ako medicínku) už toho veľa nezostalo. Dokázala to aj dych vyrážajúce informácia, ktorú mi podala Matilda, keď na otázku: „Vyzerám strašne?“ odpovedala: „Nieee, vyzeráš hebko a prítulne.“ To už bol neklamný signál na odjazd do postieľok. Moju hebkosť a prítulnosť si mohla vychutnať nočná návšteva, ktorá za mnou prichádza spravidla o polnoci (nie, nie je to upír, aspoň myslím).

Kutlúra a iné intelektuálne záležitosti

Udialo sa ešte veľa zaujímavých vecí, ale to by bolo na pikantný román, tak preskočím priamo k sobotňajšiemu večeru. Po divadle nás chlapci opustili, pretože chceli stihnúť večerníček. Zostali sme s Charlottkou a Naelkom, navštívili sme jeden smradľavý fast food a potom sme sa presunuli do baru Za operou. Bol to hold tematický večer, od činohry nie je k opere až tak ďaleko. Majú tam také divné stoličky, ktoré vyzerajú ako kráľovský trón.

Zišla sa spoločnosť veru vyberaná, poznali sme len Naelka. Bola to teda výborná možnosť spoznať pár nových zaujímavých ľudkov, podebatiť o dvojkovej sústave a význame matematiky pre rovnováhu vesmíru a tiež sa dozvedieť niečo málo nového o sebe. Keďže Naelko bol práve ten spájajúci prvok, ktorého poznali asi všetci, tak sme ho poverili predstavením každého na spôsob Bridget Jones: o každom pri predstavovaní povedať pár slov. Tak sme sa dozvedeli, že s nami pri stole sedia dvaja kameramani, novinárka a zároveň bojovníčka za práva menšín, mediálna guru, grafik makrobiotik milujúci obchod Kaktus bike (áno, existuje viac harmonických ľudí než dva kusy, s ktorými žijem v domácnosti).

O Charlottke a mne povedal aj to, čo sme ani my samotné netušili. Tak sme sa dozvedeli, že Charlie je bankárka a ja som skvelá milovníčka. Neviem, kto bonzoval, ale...čo je pravda, nie je hriech ;). Tiež sme sa od grafika makrobiotika (ktorého by podľa môjho skromného názoru mala Charlie minimálne z praktických stravovacích dôvodov zbaliť, pretože dotyčný sa nechal počuť, že by nám aj navaril...a je aj fešný) dozvedeli, že my dve sme ako manželia po dvadsiatich rokoch. Tak sa stále doťahujeme a dopĺňame. A spýtal sa dokonca, či nie sme pár. To sme to teda dopracovali! Nie len, že bývame s dvoma chlapmi, ktorí sú si partnermi navzájom, ale ešte aj my dve pôsobíme ako párik. Sme síce neštandardná domácnosť, ale toto by už asi bolo fakt prisilné kafe.

Off topic

Týmto sa dáva na známosť, že vás, našich milých priateľov a čitateľov už čoskoro čaká úžasné prekvapenie! Táto moja poznámka má vo vás vyvolať príjemné očakávanie a zvedavosť, ktorá ale v žiadnom prípade nebude ukojená skôr, než príde ten správny čas.

Pondelkové njúzy o víkende

001

Víkend začal vo štvrtok. Odložil som odchod na rodnú hrudu, aby som zočil váženú návštevu. Vážená návšteva doniesla trdelník – ktorý tentoraz nezabudla doma (keďže ho doniesla – to dáva logiku), ktorému neodolal ani taký zarytý harmonický stravník ako som ja. Pri kuchynskom stole sa návšteva rozkoktala (hold, je to stôl začarovaný) a na sporáku sa rozbublalo varené víno. Voňalo po celom byte.

002

V piatok sa vstávalo nevrelo. Už samotný fakt, že človek dobrovoľne vstáva nasilu vo voľný deň, je zničujúci. Jack priadol ako zmyslov zbavený, moja spolujazdkyňa rozprávala k veci a v prehrávači sa vytáčal Justín (rozumej Timberlake), len čo dohral soundtrack „Step Up“. Domov som dorazil na obed, rozpradeného Jacka som odmenil dlho očakávaným kúpeľom a profesionálnu starú mamu na plný úväzok na dôchodku prednáškou o tom, aby išla otcovi z cesty a kuchyne, keď sa pokúša variť, lebo inak ho počuť moralizovať na celú ulicu. Darmo, hlasivky máme v rodine odjakživa silné.

003

Piatkový večer opečiatkoval test národa. Bráchova priateľka kukala s nami. Ale že jaká kukučka. Konečne som si s nejakou z tých jeho „kamarádok“ sadol. Brašule sa na nás statočne šťavil. A keď som ešte nažhavil notebook, horiac nedočkavosťou správnych odpovedí a zároveň komunikujúc s Nickom cez icq, dalo sa hovoriť už o posadnutosti. Večer to bol príjemný a do postele sme líhali all dead.

004

Ráno ma zase čakalo vstávanie – k tomu pozri bod 002 vyššie :) Najprv som bol nakúpiť famílii neschopnej vykonať túto činnosť samostatne. To musí prísť synátor z hlavnej slovenskej dediny, aby nakúpil, pravda. Z obchodu, kde som si vo fronte odstál svoje, som s Jackom upaľoval na cintorín. Na hrobe nebol snáď od vše svätých nik. Trošku som to tam obriadil, vyhodil nepotrebné, iné nepotrebné pridal a tak, u know. Ku kadernici som prišiel LTT („len tak tak“). Potešila ma. Zase presne vedela, čo a ako chcem. Urobila ma do dvoch hodín. Najprv som si posedel s pozlátkami od čokolády Milka na hlave – tento rituál obrany proti mimozemským silám si nikdy neodpustí. Potom som si vypočul prednášku „pamätáš si, keď si sem došiel prvýkrát, taký du-bá-čččik“. Nakoniec sme to zabili žehličkou a „krémikom na hemoroidy“, aby bola štica vláčna. Vonku som si ešte podal miestnych pracantov za to, že mi akýmsi sajrajtom zasrali Jacka, a zamieril späť do hôr.

005

Poštárka už čakala. Vysávala o stošesť. Nasadla do Jacka, Jack vycúval (a to píšem „Jack“, lebo ja som to určite nebol, pretože vycúvať v takej uličke, v akej býva poštárka, to by som ja nikdy nedokázal), a upre mango na poštu. V sobotu je zavretá, a tak som sa objednal. Okrem pošty som si vyzdvihol aj plnú moc, aby mi rodič mohol preberať poštu. Poštárka predsa nie je na špagátiku a Jack nemôže stále cúvať za mňa. Teátro átro pokračovalo po vysadení poštárky pri jej rodnom vysávači. Tentoraz som cúval ja (a to píšem „ja“, lebo som to ja určite bol, pretože vycúvať v takej uličke, v akej býva poštárka, to by som ja nikdy nedokázal) a drcol Jacka o múrik. Chápete to? Zaprašťal a ja s ním. Kvílenie hodné prsteňovej príšery. Ten plot bol ďaleko a múrik bol blízko. Ten plot som videl, múrik nie. Z rodnej hrude som odchádzal nasratý ako pes s Jackom priškretým – trochu, ale predsa, i keď takmer na neviditeľnom mieste.

006

V Bratislave som sa vo dverách stretol s odchádzajúcou návštevou, vybalil pakšamenty, prebalil sa do obleku a vyrazil so štvorkou kultúrne sa vyžiť na „Stratégie a rozmary“. Očičky mi klipkali a pri srdi hriala vidina dobrej komédie so Zuzou (Fialovou). Pred divadlom sme sa stretli pekná hŕstka – Hroch s rodičkou, Ranya s rodičkou, Nael (Lolek v tom čase „rímoval“) a ešte jeden párik očividne rómsky vreckárov, lebo do divadla chodia predsa iba bohatí, ne? Dejová línia hry plytká. Herci prehrávali a my sme vyhrali pocit, že to nebolo zlé, ani veľmi dobré. Môžem hovoriť len za seba. Nie sú to vyhodené peniaze, ale raz stačilo. Ranya odhadla celú situáciu a keď po skončení predstavenia prišlo na gratuláciu k 60ke Františka Kovára, došlo nám, prečo je tam toľko známych ľudí (označeniu „celebrita“ sa vyhýbam). Darmo, vždy vymákneme v divadle nejakú špeciálnu príležitosť.

007

V nedeľu ma oslovil Bond. James Bond. A tiež prepadlo nutkanie, vyriešiť situáciu s oškretým Jackom. V abecednom poradí má prednosť Bond, a tak...

Konečne jeden, na ktorého sa dá po prdeli namotať. Filmovo i postavovo. Nalanáril som Nicka, aby sme si ho šli omrknúť na vlastné oči i nohy (keďže som odmietol ísť na Jackovi z dôvodu odbúrania tukových buniek, prevetrania oboch strán pľúc a prekrvenia orgánov, ktoré sme v ten deň ešte nepoužili a to boli vlastne všetky až na jeden). Bol to zatiaľ jediný Bond, ktorý sa mi zdal byť človekom, a ktorý bol dejovo a vizuálne zaujímavý. Bavil ma, vyhlasujem čestne a dobrovoľne. Zhodli sme sa najmä na tom, že úvodná scéna s naháňačkou po rozostavaných budovách, lešeniach a iných oku stavbára lahodiacich zákutiach bola premakaná a pritom dôveryhodná. Trošku ma rozladil pretiahnutý koniec, ale celkový dojem bol dobrý.

Dojem nebol dobrý pri skúmavom pohľade na Jacka. Čekoval som viaceré autá na ulici a aj Jackov dobrý kamoš, pri ktorom často parkujeme, mal podobný šrám na rovnakom mieste. V brašulovej hlave skrsla myšlienka pretreť Jackovu boľačku lakom na nechty. Zostávalo nájsť tú správnu farbu. „Tento vyzerá presne ako tvoj,“ zahlásil Nick v drogérii pri polici s lakmi na nechty. „Trdlo, nehovor to tak, akoby som si doma pravidelne lakoval nechty.“ Nakoniec sadol skoro ako riť na šerbeľ. Trošku sme zalakovali aj Nickiho nový Sony Ericson, keď mi svietil na zalakovávané miesto (tá modrá mu sekla, no nedal sa presvedčiť). Dnes ráno som videl výsledok, pretože včera bola počas akcie „zet“ tma. Som spokojný. Odtieň je takmer ten istý. Rozdiel voľným okom z bežnej vzdialenosti nevidno. A ešte aj zostalo, laku myslím, takže sa pokojne môžeme ďalej oškierať. Ale len na zle viditeľných miestach. I keď dúfam, že ten lak použijem najbližšie až na nejakej fašiangovej zábave alebo halloweenskej party. Ak máte záujem, požičiam... modrú č. 411.

Môj naj šport

Čakáme si tak na televízne noviny a Charlie si čakanie spríjemnila pozeraním futbalu. Super, že. Ešte začne grgať a prdieť a premena bude dokonalá. Na chvíľu si odbehla do kuchyne, a práve vtedy začali kričať v televíznom prijímači všetci gól. Pridal som trocha dramatična a zakričal tiež, že zmeškala skvelý gól. Ktorý som v podstate ani nevidel a ani ma to nezaujímalo. Dobehla s otázkou, či naši (asi myslela Slovákov) dali gól. Pozerám na ňu s nechápavým výrazom a vravím: „Tam tí v modrom, čo sa na seba váľajú“.

Pre rovnako skúsených v tomto krásnom a mne najneobľúbenejšom športe môžem povedať áno, boli to naši. Aspoň tak mi Charlie povedala. Snáď ma neoklamala. Lebo to zradím cestovinám.

Včera večer a dnes ráno

...egičko, ego, EGISKO... Tak takto nejako mi rastie.

Pecosita dnes blicuje. Večer mi povedala jedno slovo: "Ahoj." Do noci písala seminárku. Normálne v stredu ráno vstáva, tuším, o šiestej. Dnes chrapkala. Nech sa z toho vyspí - chorobu myslím.

Ja som dnes chrapkal tiež - skoro som zaspal do práce a to si chcem dnes nadrobiť, aby som zajtra mohol vypadnúť už poobede. Plán, na ktorom si zakladám, je totiž taký, že večer s Jackom vyrazíme na rodnú hrudu. Žiaľ, takto zase miniem vzácnu to návštevu - už je to až trápne. Aj toho M. som už chcel konečne na vlastné oči omakať. Vraj je milý, pekne vonia a je hebký na dotyk, ale nemám to som písať, lebo sa zľakne. Ups...
Modlime sa: nech je dnes Reedov deň aspoň tak pracovne nevyťažený ako ten včerajší, lebo Reed si dnes do práce vzal čítanie na voľné chvíle (ako povedal Nicky: "... justičná revue je fakt lacný žáner").

Nicky včera dokukával aktuálne stiahnuteľné časti Galacticy (bóóóže, to je nudááá!) a dnes len zašomral čosi ráno. Podotýkam, že normálne fasujem aj pusu :(

Charlie šla chrapkať relatívne skoro, lebo sa bála pozerať Nočného stopára na prvej verejnoprávnej - vraj má potom nočné mole, či vlastne more (jáááj, jak by som ja šiel niekam k moru) a ľaká sa tieňov v šatníku. Ráno ešte odfukovala ako jej fitlopta, ktorej momentálne neviem prísť na meno. Moja sa volá Dagmar (podľa bývalej šéfky z reštiky v Dojčlande) - ale ako sa volá jej? Snáď z toľkého chrapkania nebude dnes prichrapkaná.

Hm, toto mal byť pôvodne koment, je z toho však post. Samé cudzie slová...

Teraz by som mal ešte hodiť dáku lacnú poéziu, ako to nazval Vurdo. Nehodím :)

Uplne nesúrodý súbor nepodstatných noviniek, blboviniek a tipov na ďalšie blbovinky

• Treba omrking Vurdovu novú obývačku. Klikajte a sadnite si presne tam, kam my všetci nadržaní ;). Myslím, že som našla novú skvelú zábavku. Toľko serepetičiek a pekných obrázkov sa len tak nevidí. A hlavne chat s hviezdnou účasťou má svoje čaro. Kde inde by ste mohli stretnúť Karasku?
  
  
• Z Reeda sa stal básnik. Ostrovanku z toho (snad ne)klepne.
  
  
• Angína prichádza. Cítim ju. Škrabká mi hrdielko. Od nežného škrabkania prešla už do vášnivého škrabania. Au, nemôžem poriadne prehĺtať (vážení páni, tu nemá vaša predstavivosť miesta) a asi sa budem musieť vzdať aj jogy. To svet nevidel! Reed mi radí vysadiť mandarinky a nasadiť šalviu. Neviem neviem. Myslím, že doktorát z medicíny ešte nemá (aj keď u neho je všetko možné)...tak poraďte!
  
  
• Že Kelion je celkom fajn čajovňa som vedela. Aj, že má dosť spoločné s Banášovie rodinkou, ale že už Adele vydáva aj knihy, to som netušila. Vy áno?
  
  
• Tešíme sa na štvrtok! Lebo v štvrtok sa stane čo? No predsa príde Matilda! Obohatíme náš slovníček breptov. Reed zasa nebude doma. Dúfame, že to Matilda neberie osobne, a isto pochopí, že keď je Reed objednaný ku kaderníčke, tak musí ísť ku kaderníčke. Už sa na neho nedá kukať (asi sa dnes v noci zamknem v izbe, lebo ma za moje výroky z posledného týždňa zaškrtí nechápajúc, že to ja z čistej lásky ho stále spomínam) ;). Rovnako sa nedá kukať na mňa a na Charlie. My ideme ku kaderníčke svorne spolu o desať dní, keby ste chceli vedieť. Dúfam, že nedostanem pokutu ;). Z toho mi vychádza, že jediný, na koho sa kukať dá je Nick. Prídite sa kuknúť.
  

Čaro komunikácie, Jack full of toilet paper a horúčka sobotňajšej noci

Ja som nočný vtáčik, prečo teda musím vstávať tak skoro ráno? (Reed si isto odpustí poznámku o tom, že on vstáva ešte skôr.) V piatok desiateho novembra som bola špeciálne grogy. Utorňajší výlet za Germou spôsobil celkom slušný spánkový deficit. Ráno zvonil budík pre mňa až hriešne skoro. V piatok mám totiž o siedmej ráno nemčinu. Už som dvakrát vynechala, a tak som sa premohla a ako námesačná som sa s trpiteľským výrazom v tvári vyhrabala z postele a nejako sa dopravila do práce. Prebrala ma až ranná sprcha. „Usmialo“ sa na mňa totiž šťastie. Keď som vychádzala z domu, tak v našej časti mesta svietilo slniečko, a teda som si nevzala dáždnik firemných farieb ani žiadny iný. Ako náhle som vystúpila z busu, začalo liať ako z krhly, a ako som dobehla pred vchod do budovy, prestalo. Niekto tam hore ma má asi fakt rád, alebo chcel obšťastniť kolegov pohľadom na moju divú kučeravo strapatú hrivu. Nevadí, že som sa doma na moje pomery v námesačnosti dosť dlho česala. (Pozorný čitateľ si práve uvedomil, že som posadnutá svojimi vlasmi a pravdepodobne sa ani veľmi nemýli. Tie sú totiž to, čo ma na prvý pohľad odlišuje od šedého priemeru, teda okrem neprehliadnuteľného zadku.)

Aj s dvoma kolegami sme sa stretli v kuchyni v podobnom zúboženom stave a varili kávové smrťáky. V zasadačke sme ich chlipkali a dúfali, že nemčinárka dorazí živá a zdravá. Po pol hodinke čakania a frflania na skoré vstávanie, na počasie a celkovo na nespravodlivosť sme sa odhodlali lektorke zavolať. Tá, chúďatko zodvihla ešte polomŕtva a v polospánku. Dozvedeli sme sa, že je chorá, a že chorá je už týždeň, a že dala do firmy vedieť. Skoro nás všetkých troch na mieste porazilo (Reed by povedal: „Mňa trkne!“) . Je úžasné, ako niekedy funguje vnútrofirmená komunikácia. Tak sme si teda ešte trošku pošomrali, ale potom sme sa už len rehotali, pretože sme najprv niesli horúcu kávu z jedného poschodia po chodbe po schodoch na nižšie poschodie, a teraz sme zasa šľapali so studenou kávou hore schodmi, no prsty sme už mali obarené z cesty nadol. No nezabav sa, keď môžeš.

Toaleťáku nie je nikdy dosť

V práci som sa mierne zdržala, na Charlottkin workoholický rekord sa však stále nechytám. Doma ma teda čakali tri mrcinky a tieto mrcinky sa rozhodli, že pôjdeme vyvetrať Jacka a vezmeme ho na nákup. To padlo vcelku vhod, keďže moja polička v chladničke zíva prázdnotou už celkom dlho. Chudák Jack mal po nákupe určite dosť negatívne myšlienky, veď mal plný kufor na prasknutie. Zásoby sme nakúpili statočné, najmä čo sa toaleťáku týka. Štyrikrát osem kusov. Nick celý čas, čo sme sa prechádzali po hypermarkete vykrikoval: "Charlotte, už máme dosť papiera, tak už nevadí, že ťa preháňa.“ Ona chúďa už ani neprotestovala, zvyknúť sa dá zjavne na všetko. Vybaľovanie nákupu trvalo dosť dlho, ale nakoniec sme ho zvládli bez ujmy na zdraví a podaktorí z nás išli veľmi skoro spať.

Saturday night fever

V sobotu ráno sme sa s Charlie prekonali a vstali sme už pred deviatou, aby sme stihli jogu. Po sto rokoch sme sa zasa rozhodli urobil niečo pre naše telo aj myseľ. Naše telo sa nám za krkolomné pózy odvďačilo parádnou svalovicou, ktorú ešte posilnilo nočné bujnenie po kluboch. Naši páni sa k nám po dlhom čase pridali a spolu s Lolkovcami, Duškom a Jasperom sme vyrazili do ulíc. Náš obľúbený podnik nás privítal vľúdne a dokonca aj hudba nám vyhovovala.

Charlie sa na pár hodín odpojila, tak som tam zostala ja so šiestimi fešákmi na pohľadanie, ktorí vedia úžasne tancovať. Cítila som sa skvele. Po čase sme sa rozhodli zmeniť lokál a ísť omrknúť nový gay klub. Boli sme už príjemne v nálade, keď sme sa motali ulicami mesta. Mne a Reedovi v hlavinkách zostala posledná melódia, ktorú v našom obľúbenom podniku hrali a tak sme si skackali po Obchodnej držiac sa pod pazuchami spievajúc: „We are family....a dydydydy dydydy dy!“ Našu neprehliadnuteľnosť dokázala aj mne príchodivšia sms od môjho veľmi fešného známeho, ktorého sme vraj stretli, ale nejako som ho napriek jeho úžasnému zjavu a veľkej postave nezaregistrovala.

Ten nový klub má fakt štýl, hudba bola skvelá, drinky celkom ok, moji tanečníci ešte skvelejší a príjemným osviežením bolo najmä to, že som mohla s kýmkoľvek tancovať telo na telo bez toho, aby sa vzápätí pokúsil strčiť mi jazyk až do žalúdka. To však má aj svoje nevýhody, lebo toľko krásnych chlapov tam bolo a všetci čučali akosi pomimo mňa a Charlottky, ktorá sa k nám neskôr pripojila. Trochu nezvyk, odhliadnuc od toho, že babenky na nás mohli oči nechať.

Máme sa z čoho regenerovať. Horúčka sobotňajšej noci sa prejavila naplno, dúfam ale, že sa v pondelok okrem svalovej horúčky neprejaví aj poriadnou angínou. Neviem, neviem, či by mi zasa niekto doniesol mandarínky.

Ďalší výlet v seriáli "služobky"

Časť štvorky, čiže ja a ja a Pecosita a ja, sa rozhodla sprevádzať Reeda na jeho služobnej ceste do ďaleka a neznáma. /To značí, že nás bolo päť a Jack bol plný. Ako aj ja, pretože som mal večer kopu domáceho majonézového šalátu, čo asi ale nikoho nezaujíma. To len aby sa nezabudlo a informácie boli kompletné./ Výlet sme spojili aj s niečim príjemným. Nie žeby výlet s Jackom a Reedom príjemný nebol, ale predsa len niečo navyše bolo. /Fú, skoro som sa zamotal. To by bolo doma potom./

Pokiaľ nerátam frky po ceste. /Frky nie je moje slovo, no čo to som od Reeda nachytal už./ Keď už začalo byť ráno /naozaj netuším prečo sa im tá veta nepáčila/ sa Pecosita konečne zobudila. Reed práve rozprával o vyhlásenej súťaži „Kto vymyslí, ako spracovať ďalej odpad z hliníka, či jeho ďalšie využitie“. Pecosita neváhala a dostala ideu, žiarovka zasvietila a: „Na lyžovanie“! /A žiarovka zhasla./ Reed si najprv myslel že na vleky, ale zjazdovka mu nedošla. /U neho žiarovka ani neblikla, nevadí./

Po malom blúdení sme dorazili na miesto. Nasledovalo hľadanie súdu. Nenašli sme a tak sme sa popýtali okoloidúcej tety. Usmiala sa ukázala na budovu pred ktorou sme stáli. Taktiež nevadí. Tam sme sa stretli už aj ihneď zaraz zrazu s Germou. Nasmiali sme sa, podebatili, i čo to popili. Skvelú domácu. Aj kabát sme kúpili. Že vraj pekný, ale toľko hanby mi v obchode narobili. Ešte že ma už nikdy neuvidia. Ale o tom už viac Germa napísala.

Najväčší zážitok sme ale mali asi z Germinho mačiatka. Krásne. Najkrajšie bolo, keď mu Germa povedala: „Klára, ty krava.“ Tak teraz neviem, čo to bolo za zver, ale bolo TO krásne.

Dnes...

Chcem byť v saune. Teplo prehreje skrehnuté telo, neúprosne prestúpi jemnou bledou pokožkou až ku kostiam. Zohreje aj dušu? Vypotím zo seba všetok horkoslaný humus dnešného dňa, ktorý ma opäť pošpinil trochou prebudenia? Vanish ma tej škvrny nezbaví.

Strácam nadhľad, guráž a zdravý rozum. Narážam na zmrznuté obranné hradby a pošahané pravidlá vojny pohlaví. Tie svojim chladom zabíjajú každý náznak kvapky prichádzajúceho citu. Na čo by nám bol? Citový stredovek. Obdobie temna. Stačí si prečítať strohý návod na obsluhu a fičím. Po prvé, po druhé, po tretie. So easy. Poruším postup, končím. Nedosiahnem ďalší level. Too bad.

Závislosť na potrebe byť potrebovaná, silná, vytúžená, výnimočná, tá správna, je únavná. Nepoučiteľná masochistka so zmyslom pre všednú realitu so štipkou romantiky. Snívajúca.

Chcem nechcieť, nepočuť, nevnímať, nevidieť, nepremýšľať, netriezvieť. Fucking hard.

Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi, ktože je dnes najviac cool v tejto malej zemi?
Ten, čo si neváži životy iných a len tak sa zahráva?
Ten, čo pretiahne všetko, čo nepretiahne jeho?
Ten, ktorý sa tvári, že mu na vlastnom živote nezáleží a preto si môže dovoliť všetko?
Ten, kto sa prechlastá až k utíšeniu zvyškov svedomia?
Ten, čo ospravedlňuje hovadiny, ktoré robí, vlastným nešťastím?
Ten, čo sa tým všetkým chváli a očakáva obdiv?
Srab. Magor. Á, pardon, hrdina! Pokloňme sa!

...

Zavýjanie vetra straší zošúverené žlté listy premrznutých stromov. Vzdajú to, odovzdane spadnú na chladivú zem, kde budú podupané a potom zhnijú. Ešte pred pár dňami dýchali za iných. Tak im treba, mali sa starať len o seba.