Kurvafix!

Ako ti môžem len povedať, že mi chýbaš? Možno som potreboval práve pre toto byť sám. Každý deň v jednom kole, zabúdam... alebo skôr chcem zabudnúť. Teraz, keď už začalo všetko vychádzať... Tak rád by som niekoho obvinil. Seba? Teba? Boha? Neviem...

Začalo sa to takto pred rokom. Keď som šiel na obed, zavolal mi lekár, ktorý ťa operoval a slová, ktoré prichádzali zo slúchadla, išli absolútne mimo mňa. Zastrčil som telefón späť do nohavíc a dobehol kolegov. Dokonca som s nimi šiel do reštaurácie a objednal si jedlo. Nedokázal som to však zjesť. V práci som povedal, že musím ísť domov. Prišiel som na byt a strašne som plakal. Povedal som si, že to bolo prvý a poslednýkrát. To isté som si povedal po pár mesiacoch na pohrebe, a to isté si hovorím teraz.

Tak rád by som ti povedal, že som našiel niekoho, keď už som nedúfal... Tak strašne rád by som ťa videl použiť tie lyže, čo ti ocino kúpil pod stromček. Tak strašne rád by som zase robil fotky, na ktorých budeme všetci štyria.

Nedá sa...

O tom, že niekoho mám, ocinovi radšej nehovorím. Táto téma je tabu, zdá sa. Keby si tak bola tu, bolo by to iné. Lyže ocino predal pred pár týždňami. Už sa na ne nedokázal pozerať. A fotky sme nerobili odvtedy, ako sme sa poslednýkrát odfotili v nemocnici. Bola si chudá na kosť a my sme volali tete Viere, aby ti priniesli tvarohovú štrúdľu, lebo...

A potom už len morfium, úteky z krutej reality, Magnólia a viac ťa niet.

Kurvafix!