Umelecký predpremiérový zážltok

Dostali sme lístky zadarmo od jednej známej a nemenovanej opice na slovenskú prvotinu režiséra Lančariča Rozhovor s nepriateľom. No nechoď tam, keď to je zadarmo, povie si každý Slovák. A keďže sme Slováci tak sme nešli, teda vlastne šli. /Pomýlený som dáko./ Aj keď poobede som písal Reedovi, že ako tak čítam popis filmu na internete, pomaly ma nadšenie z Lančaričovej prvotiny prechádza. Nadšenie, nenadšenie, vybrali sme sa aj s Charlie a Merien /takmer nádejnou spolubývajúcou, keby nebolo krepáňa majiteľa/ do kina.

Po vstupe do sály a usadení sa, Merien skonštatovala, že tu je veľa geriatrie. Na naše dôrazné upozornenie, že ju geriatria počula sa opravila: „Dioptrie, už mám štvrté dioptrie a nič nevidím!“.

Merien mala vedľa seba dve miesta voľné. A ako to na predpremiérach funguje, bez miestenky, tak z diaľky sa párik pýta, či tam má Merien voľné. „Samozrejme, mám, dúfam ale že nesmrdíte“, dodala po tichšie. Tak to je Merien. Aby ste vedeli, že kto s nami mohol bývať. /Dodal by som k nej už len to, že je ako kniha makrobiotiky. Zdravá strava a podobne celý deň. Aj na večer, to si dáva študentskú pečať./

Film bol inak veľmi zlý. Zlá kamera, zlé herecké výkony, zlé dialógy, zlý strih, zlá výprava, zlý dej /pokiaľ vôbec dáky bol/. Všetko zle. Úplne zle. A tak sme po dvadsiatich minútach na Reedov popud kino opustili. Škoda že, som nevidel ani tých dvadsať minút. Lebo na desať som zaspal.

Čo už, snáď sa raz slovenské filmy prebudia a bude aj niečo kvalitné. Lebo posledne som videl film od Zuzany Piussi Anjeli plačú, a to bola ešte väčšia ko.. ehh, hlúposť.