Ja vtedy o ňom, on dnes o mne

Vo februári 2005 niekde úplne inde napísala.

„On je ten, čo ma ľúbi odjakživa a bez výhrad. Je to ten, ktorého ja milujem najdlhšie. Najdlhšie zo všetkých chlapov.Citlivo vnímam každé jeho slovo, gesto, pohľad. Možno až príliš citlivo. Raz na mňa trošičku nepríjemnejšie pozrie a už mám slzy na krajíčku. Takýto pohľad ma zabolí viac ako facka od hocikoho iného.Z jeho hlasu v telefóne spoznám, v akej je nálade. Keď má zlý deň, v takom tóne aj komunikuje a napriek tomu, že si uvedomujem, že mňa sa to netýka, moje srdiečko sa po zložení telefónu cíti zovreté úzkosťou. Keď "sranduje", svet je hneď veselší, aj keď niektoré jeho vtípky nie sú vôbec zábavné. Avšak vždy je lepšie, keď má ukecanú náladu, ako keď okolo seba postaví hradbu z ticha.

Snažím sa nesklamať ho. Náznak pochvaly od neho má pre mňa väčšiu hodnotu ako Nobelova cena. Viem, že je na mňa hrdý, avšak predo mnou to nedáva veľmi najavo a to niekedy bolí.

Neuveriteľne si ho vážim, aj keď to niekedy tak nevyzerá. Považujem ho za jedného z najmúdrejších ľudí, akých poznám a predsa s ním rada nesúhlasím.

Mali sme obdobia, kedy sme spolu nedokázali žiť bez toho, aby sme po sebe neziapali, alebo aby sme nemali dusnú atmosféru v domácnosti. Tie sú už preč.

Čím menej sa vídame, tým lepšie spolu vychádzame. Tým viac sa na seba tešíme.
Náš vzťah je tak zložitý a predsa jednoduchý. Otec a dcéra. Tak to býva...“

V apríli 2010 som o ôsmej ráno dostala narodeninovú sms:

„Moje PRVE! Prajem ti vsetko co len hrdy tata moze svojmu "prckovi" zelat. Nevedel som o tom, ze si na svete az 4 dni (od utorka do piatku -neboli mobily), ale ver tomu, ze to boli a zostanu jedine dni, ked som nevedel o tom, ze existujes! Zmenila si mi zivot a dodnes som neolutoval ani jeden den-nebolo preco. Dakujem.“

Komentár asi netreba...