F-štvorka obeťou kanibalizmu

Všetko sa to začalo veľmi nevinne vyzerajúcim žltým lístkom v poštovej schránke. Potom sa do bytu cestou Slovenskej pošty dostal obyčajne vyzerajúci balíček. A keď ho otvorili... strhlo sa peklo!

Najprv Pecosite odhryzli hlavu. Potom Reedovi odkusli z brucha. Nickovi zrazu chýbalo z boku. Charlie sa ani nestihla spamatať a už z nej bol len kýpeť... A potom znova. A ešte raz.

maTilda a Jirka spravili z F-štvorky kanibalov!!!

 Tu boli ešte kompletní:

Ďakujeme, priatelia! Zdravé sladkosti sa u nás rýchlo udomácnili... Ubytovali sa v keksovej krabici, ale dlho nezotrvali :))

Účinkovali: špaldová múka, ryžový slad, trstinový cukor, pomarančová kôra, maslo Ghi, škorica, kardamon, med, vínny kameň - všetko v bio kvalite a v tom najsprávnejšom pomere s láskou dávkované a spracované od maTildy!

P.S. Ak chcete sami otestovať nejakú dobrotku, ozvite sa na f4.reed@gmail.com a kolotoč sa roztočí :)

Taaaaaaaaaaaaaaaaaaakto dlho

Taaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaakto dlho som sem nič nenapísal.

Teraz už píšeme statusy na facebook a tweety na twitter (čítaj "tvajter" podľa vzoru Švajda), fotíme na instagram, check-in-ujeme sa na foursquare. A všetko to tam všade sharujeme.

Pred týždňom som dostal taký zváštny nápad, že napíšem niečo na blog... že neviem, či ešte vôbec budem vedieť, ako sa to robí... technicky aj obsahovo.

No, a dnes som konečne... A skončilo to tým, že som asi pol hodinu čítal staršie články a komentáre. Do prčic, mával som ja veru svetlé okamihy. A občas som bol nebodaj aj vtipný.

Už sú to viac ako štyri roky, čo s Nickom bývame vo vlastnom a spoločnom. S Pecositou sa vidíme málo a s Charlotte ešte menej. Každý sme sa niekam pohli.

Občas iba trochu či trochu viac chýba to zvláštne čaro, ktoré bolo s nami, keď sme boli fantastická štvorka... v prenajatom byte, s notebookmi na gauči, za stolom v kuchyni, v jednej posteli.

Časy sa menia a ľudia tiež. Alebo nie. Nemenia sa ľudia, ale ich životy.

Tento blog je krásnym dôkazom o jednej skvelej fáze môjho, a dúfam, že aj vašich životov.

Možno sem budem odteraz zase písať... A možno nie.

V každom prípade však vedzte... všetci!... Nick, Pecosita, Charlotte! všetci tí, ktorí ste nás čítali a ktorí ste sem prispievali svojimi komentami! ...vedzte, že som úplne zabudol, čo som chcel povedať.

Ale muselo to byť niečo neskutočne hlboké a múdre, keď som na to potreboval taaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaakto dlho.

Čo sa nezmestilo do statusu

Iné mesto, metropola, voňavé rána, keď zvyknem polievať bylinky medzi ešte stále nevybalenými kuframi. Hľadanie soli, tých sandálikov z minulého roka, či kábla od foťáku, ktorý tiež nemôžem nájsť. Pohľady z okna, či zasa neuvidím zajačika medzi panelákmi. Menej šoférujem, viac si všímam ľudí. Opäť čítam knihy. V metre. A vždy keď prestúpim na električku a ideme cez most, zdvihnem hlavu a pozriem na hrad, jednu z dominánt Prahy. Croissant a Latte tam, kde vedia, čo si dám. Košík jahôd postavím na pracovný stôl. Britský humor, české pivo. Moja nová realita.

Koľko zmien a dynamiky je skutočne veľa? Sťahovanie Praha-Bratislava a späť v priebehu niekoľkých mesiacov? Alebo zmena práce v podobnej frekvencií? Nákupy na Notting Hill a v zápätí karlovarská kolonáda. Iná mena, polojasno namiesto polooblačno? Neviem. Namyslené bezobsažné korporátne mrdky s inteligentnými dobráckymi šéfmi ma už nerozhodia. Stihnúť všetko a stretnúť všetkých. Pivo s tým a kafe s iným. Potrebujem to, chýbajú mi mnohí. Moja tradične hektická realita.

Nedá sa byť tam aj tu. Nedá sa byť s nimi a zároveň aj naplno s ním. Trošku spapučkovieť aj bez papúč. V tomto teple by boli dosť kontraproduktívne. Poskladať skriňu a upiecť koláč. Nechcieť mať všetko naraz. Dokázať sa niečoho vzdať. Nikam necestovať, nikomu nič nesľubovať, nič neorganizovať, a nikomu nepomáhať. Nerozdávať sa a nenechať sa využívať. Na chvíľku. Na pár týždňov, či dní. Moja unavená realita.

Kašľať na ajfóny, mercedesy a Maledivy, brandy, hypotéky, schémy. Známe teplo, veľké liečivé ruky, hlboký hlas, spôsob držania cigarety, šediny a čelo bez vrások. Voňavé spánky, psychocountry a žolík a „Miláčku, tak já si půjdu na chvilku lehnout.“ Sloboda a leto. Hudba a Radler. Absolútna dôvera a známy pocit: toto by sa mu páčilo. To všetko a priam hmatateľná túžba byť už doma s ním. Jesť junk food v posteli a hrať karty. Počúvať, čo zaujímavé sa dočítal a smiať sa na jeho slovenčine. Potom prehrať bitku v šteklení a od únavy zaspať. „Tak se hezky vyspinkejte.“ A ja už nič viac nepotrebujem. Moja realita.

Slamená vdova

Dnes som doma sama. Aj včera som bola. Lebo sú povinnosti, za ktorými musel ísť. A je to fajn. Pretože mám čas a priestor chodiť po byte a prezerať si všetky stopy, ktoré po sebe zanecháva.

Pretože spím sama v našej posteli a túlim sa k vankúšu, ktorý vonia tak familiárne a sexi. Pretože vonia tak, ako ten môj chlap.

Lebo som prala a ukladám mu prádlo na kôpku a teším sa, že som žienka domáca. Áno, ja. Čudujete sa kamaráti, rodina a kolegovia, však? Nespoznávate ma? Nuž, príroda sa nezaprie a o moju osobnosť sa zasa nemusíte báť. Ja tie veci asi nevyžehlím, ale inak som naozajstná pani domu.

Pretože všade sú jeho knihy a ja si v nich listujem a hľadám vety, ktoré ho vystihujú. A vystihujú ho dokonale, to vám poviem.

Pretože aj keď je ďaleko, tak mi píše, že som jeho. Pretože viem, že to myslí vážne a tiež preto, lebo keď sa vráti budem mať motýle v bruchu ako vtedy prvý krát pri rieke Vltave, keď ma pohladil po chrbáte, lebo jednoducho nemohol inak.

Lebo keď som stretla jedného konkrétneho z minulosti, čo sa pýtal, prečo sa neozývam, tak som bez mihnutia oka odpovedala: "Lebo nepotrebujem." A na otázkovú odpoveď: "Mám sa ozvať ja?" Som ani na sekundu nezaváhala s mojím: "Vieš čo? Určite nie."

S ním je tento byt naše skutočné "doma" a bez neho je tento byt priestorom, ktorý je mojím domovom naplneným očakávaním jeho príchodu.

Slamená vdova. Iná Pecosita, ako ste ju kedy poznali a predsa viac sama sebou ako kedykoľvek predtým.

Vďaka nemu. Vďaka láske.

Dekadentné...?

Starý romantický hotel je poloprázdny. Len ja, on, a akási veľmi rozvetvená grécka rodina. Salónik s krbom ako vystrihnutý z Poirota. Svieti len jedna lampa a sviečka na secesnom stolíku. Dopíjam svoje červené, on si zapaľuje ďalšiu cigaretu. Máme chuť šepkať, aj keď nemáme koho rušiť. Fajčí a pozerá sa mi na nohy. Čierne lodičky a lesklé pančušky. Sem tam mi pohladí koleno, či dlaňou objíme lýtko. Nikdy som sa necítila krajšia. Plameň mu osvetľuje tvár a ja si zas a znova uvedomujem, že je to najpríťažlivejší chlap, čo poznám. Nerozprávame veľa, nie je treba. Pozerám mu priamo do oči a on presne vie, na čo myslím. A ja to som si toho vedomá. Dekadentné a jemne rozmazané.

Stojíme nahí v otvorenom okne hotelovej izby s výhľadom do dvora. Novembrový mrazivý vzduch nám osviežuje ramená. Izba vonia predošlými udalosťami. Zapáli mi cigaretu. Nikdy mi žiadna viac nechutila a to som nefajčiar. Stojíme nahí v otvorenom okne hotelovej izby s výhľadom do dvora a fajčíme. Sýkorky, ktoré sme sledovali v podvečer už niekde spia. Nerozprávame veľa, nie je treba. Nemusím mu ani pozerať do očí a on presne vie, na čo myslím. Aj ticho medzi nami ladí. Mám silné nutkanie pohladiť tie jeho dospelé šediny. Som žena a zároveň bezbranne malé dievčatko. Nikdy som sa necítila slobodnejšia a pritom viac v bezpečí. Dekadentné a sexy.

Leží v mojej posteli, hlasno oddychuje, je horúci a vonia. Leží v mojej posteli, do ktorej patrí a ktorá sa veľmi rýchlo stala našou. Leží v našej posteli a ja sa na neho nemôžem prestať dívať. S vďakou za strechu v stovežatej kráske, čo nás spojila, tešiac sa na NAŠU strechu v krásavici na Dunaji, líham si do našej postele a už sa teším, až sa vedľa neho ráno zobudím. Zajtra, o dva týždne, o rok... Vôbec nie dekadentné. Správne, skutočné a hmatateľné. Silné a prirodzené.

A ja mám konečne prvý krát v živote pocit, že všetko je presne tak, ako má byť.

Osud červeného zošita

Taký zvláštny smutnoradostný pocit stretnúť ťa. Spozornieť už pri prvom slove a úsmeve. Cítiť to. Pochopiť. Mať hneď jasno.

Taký zvláštny radostnosmutný pocit zatvoriť oči a vidieť ten úsmev, vybaviť si tvoju vôňu zmiešanú s vôňou letného rána a kávy. Vedieť, že si.

Píšem si cerzukou do červeného zošita. Píšem ti listy, ktoré si nikdy neprečítaš. Asi. Píšem ti o tom, aké by to bolo, keby to bolo inak. Keby som nebola tu, ale tam. Píšem ti o tom, že cítim jeseň, že mi je zima a nemá ma kto objať. Že chcem sedieť s tebou na tých našich schodoch pred galériou a počúvať, ako mi spievaš staré smutné tango o šedinách. Prázdne mesto sa zobúdza, to len my sme vôbec nešli spať. Želám si, aby si mi zopakoval, že som absolútny blázon. Že som farebná. Že si nebezpečný. Že máš pocit, že ostatní ťa nevidia, ale ja áno. Naozaj vidím. Prajem si zažiť ešte raz ten pocit, že vidím a som videná.

Píšem si ceruzkou do červeného zošita. Píšem ti listy, ktoré si nikdy neprečítaš. Aby som nezabudla aké to môže byť. Stretnutie, teplo, porozumenie aj rozlúčka.


Taký zvláštny smutnosmutný pocit. Koniec v tom najlepšom. Nech sa to nepokazí. Také bezpečné a romantické. Najviac vraj utkvie láska nenaplnená. Len či naozaj. Uvidím, aký bude osud toho červeného zošita.

Biela a čierna

Bledučká kartička oznamujúca radostnú udalosť. Cestička k oltáru zdobená bielymi stuhami a kvetmi. Biela vlečka, závoj, biela hudba, biela nálada. Slzy dojatia v bielej vreckovke. Biele obrusy, biela torta, tance a biele rozhovory. Som divák sledujúci šťastie. Biele šťastie, z ktorého cítiť lásku.

Pred kostolom oznam s čiernym rámom. Cesta k oltáru lemovaná ľuďmi so sklonenými hlavami. Čierne saká, čierne kravaty, čierne blúzky, čierne tričká. Slzy smútku v bielej vreckovke. Biele sú aj kytice, stuhy na nich sú však čierne. Bolestná ľútosť pre tých, čo tu zostali. Bol to taký úžasný a veselý chlap. Dnes nemôžem dať viac ako objatie. Som divák sledujúci smútok, cítiaci absolútnu bezmocnosť. Tmavý smútok nad nezmyselnou smrťou. Smútok, z ktorého cítiť lásku.

Dva kostoly. Dve rodiny. Ani sa veľmi nepoznajú. Som divák, čo tým prvým to biele šťastie neskutočne želá a tajne si prizná, že sa už teší na to svoje, ktoré snáď niekedy príde. Som divák, čo si myslí, že tým druhým sa to nemalo stať. Divák, čo si ani v kútiku duše nechce pripustiť, že sa to raz môže stať aj jemu.

Biela a čierna. Včera a zajtra. Včera sme tu boli, zajtra už nemusíme. Včera sme plakali od radosti, zajtra možno budeme od bolesti. A aj keď sa dnes zastavíme a povieme si, že zajtra sa už nebudeme zaoberať nepodstatnými hlúposťami, že sa nenecháme opantať pachtením za bohviečím, zajtra, najneskôr pozajtra, sa opäť necháme strhnúť každodennosťou. Neviem, či je to dobre, či zle.

Dnes som zastala. Stojím na moste a pozerám na vodu ktorá plynie pomaly a predsa rýchlejšie ako by mala. Som divák pozerajúci sa na svoj život, žasnúci nad tým, koho všetkého má vo svojom okolí, čo všetko dokáže cítiť. Som ako čitateľ pozliepaný z útržkov. Život je zvláštna kniha poviedok.