nedeľa 25. júla 2010

Biela a čierna

Bledučká kartička oznamujúca radostnú udalosť. Cestička k oltáru zdobená bielymi stuhami a kvetmi. Biela vlečka, závoj, biela hudba, biela nálada. Slzy dojatia v bielej vreckovke. Biele obrusy, biela torta, tance a biele rozhovory. Som divák sledujúci šťastie. Biele šťastie, z ktorého cítiť lásku.

Pred kostolom oznam s čiernym rámom. Cesta k oltáru lemovaná ľuďmi so sklonenými hlavami. Čierne saká, čierne kravaty, čierne blúzky, čierne tričká. Slzy smútku v bielej vreckovke. Biele sú aj kytice, stuhy na nich sú však čierne. Bolestná ľútosť pre tých, čo tu zostali. Bol to taký úžasný a veselý chlap. Dnes nemôžem dať viac ako objatie. Som divák sledujúci smútok, cítiaci absolútnu bezmocnosť. Tmavý smútok nad nezmyselnou smrťou. Smútok, z ktorého cítiť lásku.

Dva kostoly. Dve rodiny. Ani sa veľmi nepoznajú. Som divák, čo tým prvým to biele šťastie neskutočne želá a tajne si prizná, že sa už teší na to svoje, ktoré snáď niekedy príde. Som divák, čo si myslí, že tým druhým sa to nemalo stať. Divák, čo si ani v kútiku duše nechce pripustiť, že sa to raz môže stať aj jemu.

Biela a čierna. Včera a zajtra. Včera sme tu boli, zajtra už nemusíme. Včera sme plakali od radosti, zajtra možno budeme od bolesti. A aj keď sa dnes zastavíme a povieme si, že zajtra sa už nebudeme zaoberať nepodstatnými hlúposťami, že sa nenecháme opantať pachtením za bohviečím, zajtra, najneskôr pozajtra, sa opäť necháme strhnúť každodennosťou. Neviem, či je to dobre, či zle.

Dnes som zastala. Stojím na moste a pozerám na vodu ktorá plynie pomaly a predsa rýchlejšie ako by mala. Som divák pozerajúci sa na svoj život, žasnúci nad tým, koho všetkého má vo svojom okolí, čo všetko dokáže cítiť. Som ako čitateľ pozliepaný z útržkov. Život je zvláštna kniha poviedok.

utorok 13. júla 2010

Fikcia...

„Páčiš sa mi,“ povedal úplne mimochodom škrabkajúc krátkym nechtom jej nahé rameno.
„Ále čo? Ako to?“ zdvihla obočie s pochybovačnou vráskou nad nosom.
„Jednoducho.“
„Dobre...,“ vráska zmizla a vtedy mnohé pochopila. Napätá šija sa uvoľnila a ona opeknela. Boli tam. Vzduch voňal predošlými udalosťami. Cítila sa krásna a hebká. Boli tam teraz. A nebudú tam zajtra. Asi. A bolo to vlastne jedno.

...

Je to také jednoduché. Chceš, vieš, povieš, vezmeš, teš sa a nerieš. Nekomplikuj. Nehľadaj príčiny ani návody, zažívaj dôsledky a príčiny si ťa nájdu a odhalia sa ti samé. A potom to príde. Úľava a pokoj. A budeš presne vedieť, čo máš robiť.

Zmysel života nenájdeš tak, že si sadneš na zadok a povieš si: „Nechaj ma život teraz na pokoji, okej? Hľadám tvoj zmysel. Vypni sa na moment.“ Radšej vypnúť mozog a zapnúť zmysly. Všetky. Najlepšie naraz. A vnímať. Cítiť. Počúvať. Dotýkať sa. Pozerať. Ovoniavať. Štekliť a nechať sa štekliť vlastnými vlasmi na lopatkách. Tancovať v chladnom vzduchu a užívať si ten pocit na spálených pehavých ramenách. Dať si do vlasov červenú ružu a cítiť sa iná. Aspoň pre dnešok. Dnes Carmen zajtra Adela Ostrolúcka. Kúpať sa po rokoch v noci nahá a nie sama. Naučiť sa opäť cítiť. Odomknúť sa a nebáť sa možnej bolesti. Neobviňovať sa, netrepať hlavou o múr, lebo si si dovolila prejaviť, čo je v tebe a vždy tam bolo, len to asi nebolo tak úplne bežné. Zakopať ego a považovať zraniteľnosť za devízu, nie slabosť.

Niekedy stretneš človeka. Na pár dní. Niekedy len na pár hodín. Prejde tvojim životom. A obohatí ťa. Vlastne ty sa obohatíš. Tým, že vidíš jeho príbeh a vieš, čo ti ten príbeh má povedať a ako na ten malý moment súvisí s tým tvojim.

Je to také jednoduché. Myslíš ťažko a komplikovane, stretávaš komplikácie a komplikovaných ľudí. Oddestiluješ nepodstatné, zjednodušíš myšlienkové pochody, odľahčíš sa a stretneš slobodu. Veď vravím, jednoduché. Tak na čo to celé zbytočne komplikovať?

...

„Mám ťa rád,“ povedal priam detsky úprimne a drsnú dlaň položil samozrejme a dôverne na jej nahý bok a zatvoril oči. A ona mu v tej chvíli uverila....