streda 15. septembra 2010

Osud červeného zošita

Taký zvláštny smutnoradostný pocit stretnúť ťa. Spozornieť už pri prvom slove a úsmeve. Cítiť to. Pochopiť. Mať hneď jasno.

Taký zvláštny radostnosmutný pocit zatvoriť oči a vidieť ten úsmev, vybaviť si tvoju vôňu zmiešanú s vôňou letného rána a kávy. Vedieť, že si.

Píšem si cerzukou do červeného zošita. Píšem ti listy, ktoré si nikdy neprečítaš. Asi. Píšem ti o tom, aké by to bolo, keby to bolo inak. Keby som nebola tu, ale tam. Píšem ti o tom, že cítim jeseň, že mi je zima a nemá ma kto objať. Že chcem sedieť s tebou na tých našich schodoch pred galériou a počúvať, ako mi spievaš staré smutné tango o šedinách. Prázdne mesto sa zobúdza, to len my sme vôbec nešli spať. Želám si, aby si mi zopakoval, že som absolútny blázon. Že som farebná. Že si nebezpečný. Že máš pocit, že ostatní ťa nevidia, ale ja áno. Naozaj vidím. Prajem si zažiť ešte raz ten pocit, že vidím a som videná.

Píšem si ceruzkou do červeného zošita. Píšem ti listy, ktoré si nikdy neprečítaš. Aby som nezabudla aké to môže byť. Stretnutie, teplo, porozumenie aj rozlúčka.


Taký zvláštny smutnosmutný pocit. Koniec v tom najlepšom. Nech sa to nepokazí. Také bezpečné a romantické. Najviac vraj utkvie láska nenaplnená. Len či naozaj. Uvidím, aký bude osud toho červeného zošita.