pondelok 7. februára 2011

Slamená vdova

Dnes som doma sama. Aj včera som bola. Lebo sú povinnosti, za ktorými musel ísť. A je to fajn. Pretože mám čas a priestor chodiť po byte a prezerať si všetky stopy, ktoré po sebe zanecháva.

Pretože spím sama v našej posteli a túlim sa k vankúšu, ktorý vonia tak familiárne a sexi. Pretože vonia tak, ako ten môj chlap.

Lebo som prala a ukladám mu prádlo na kôpku a teším sa, že som žienka domáca. Áno, ja. Čudujete sa kamaráti, rodina a kolegovia, však? Nespoznávate ma? Nuž, príroda sa nezaprie a o moju osobnosť sa zasa nemusíte báť. Ja tie veci asi nevyžehlím, ale inak som naozajstná pani domu.

Pretože všade sú jeho knihy a ja si v nich listujem a hľadám vety, ktoré ho vystihujú. A vystihujú ho dokonale, to vám poviem.

Pretože aj keď je ďaleko, tak mi píše, že som jeho. Pretože viem, že to myslí vážne a tiež preto, lebo keď sa vráti budem mať motýle v bruchu ako vtedy prvý krát pri rieke Vltave, keď ma pohladil po chrbáte, lebo jednoducho nemohol inak.

Lebo keď som stretla jedného konkrétneho z minulosti, čo sa pýtal, prečo sa neozývam, tak som bez mihnutia oka odpovedala: "Lebo nepotrebujem." A na otázkovú odpoveď: "Mám sa ozvať ja?" Som ani na sekundu nezaváhala s mojím: "Vieš čo? Určite nie."

S ním je tento byt naše skutočné "doma" a bez neho je tento byt priestorom, ktorý je mojím domovom naplneným očakávaním jeho príchodu.

Slamená vdova. Iná Pecosita, ako ste ju kedy poznali a predsa viac sama sebou ako kedykoľvek predtým.

Vďaka nemu. Vďaka láske.