streda 29. apríla 2009

Cestou do práce

Adela Banášová: Skúste si tipnúť, koľko trvá pesnička High od Lighthouse Family.

Poslucháčka: Podľa mňa tri minúty tridsať.

Reed: No podľa mňa viac, určite aj tri osemdesiat!

Nick: Škoda len, že toto nešlo do éteru.

nedeľa 12. apríla 2009

Tajomstvo zázvorového čaju

Opäť raz prebudená zo sna. Zo smiechu, iskry v očiach a predstavy romantiky na Mont Martre zostala len kôpka ďalších krásnych spomienok, pár fotiek z Valentína, potôčik zaschýnajúcich slź a podupaná nádej.

Bez odpovedí, bez vysvetlenia. Čo si z toho vziať? Keď chcela som dať maximum a dostala to najkrutejšie  "Neviem" aké si dokážem predstaviť.

Keď ramená sa ružovejú prvým opálením, ja namiesto sektom, hrnčekom čaju zo zázvora slávim svoj deň. Vraj očisťuje. Sedím sama a bosá, palce močím v šťavnatej tráve čítajúc slová kamarátov, známych  nech splní sa, čo chcem. A ja viem, že ten, od ktorého chcela by som aspoň "Všetko naj" nepípne, nezazvoní...

Viem, je to tak lepšie, správne. Viem, ja som povedala zbohom, ja som zbalila jeho veci. Lebo som musela. Viem, že by to nešlo. Viem to, veľmi dobre to viem. Viem tiež, že jednoduchšie je zmazať, neriešiť, ísť ďalej.

Hovorila som si, že to bola chyba, omyl, nemala som do toho ísť, koledovala som si.  Ale dnes viem, že to stálo za to.  Z pálenia mostov som už vyrástla a budem dúfať,  že aj on. A možno raz sa nám niekde stretnú oči a my sa usmejeme. A možno prídu aj odpovede a možno vôbec nie. To už nie je na mne...

Ja ale dnes neľutujem nič.

Nie, neľutujem nič
Nie! Vôbec nič...
Nie! Neľutujem nič,
ani dobro, čo sa mi prihodilo,
ani zlo, všetko mi to je úplne jedno!

Nie! Vôbec nič...
Nie! Neľutujem nič.
Je to zaplatené, zmetené, zabudnuté.
Kašlem na minulosť!
 
Svojimi spomienkami
som podpálila oheň
mojich zármutkov, mojich potešení,
už ich nepotrebujem!

Sfúkla som lásky
s ich chvením.
Zmietla navždy.
Začínam znova na nule…

Nie! Vôbec nič...
Nie! Neľutujem nič.
ani dobro, čo sa mi prihodilo,
ani zlo, všetko mi to je úplne jedno!

Nie! Vôbec nič...
Nie! Neľutujem nič.
Pretože môj život, pretože moje radosti
dnes začínajú s tebou.

pondelok 6. apríla 2009

Ťažká symbolika alebo Slepá ulica

Myslela som si, že presne viem, kam smerujem. Vedela som, že tá cesta nebude jednoduchá, mala som dosť jasnú predstavu o prekážkach, ktoré ma na nej môžu čakať, ale odhodlala som sa.

Cestu som si užívala. Niektoré momenty boli doslova čarovné (a to hovorím bez nejakého zveličovania). Prišli aj menej krásne časti, ale to už k cestám tohoto druhu patrí. Mnohé nepríjemné zákruty snažiac sa nevnímať hlboký zráz vedľa cesty som síce prešla so stiahnutou ritkou, ale bez nejakej vážnejšej ujmy. Výtlkom a jamám som sa snažila vyhnúť, tie, ktorým som sa vyhnúť nezvládla mnou trochu zatriasli, ale neprinútili ma zastaviť. Bola som na moju povahu až podozrivo pokojná. Veď moje ešte stále zimné pneumatiky toho už dosť prežili, zvládnu aj toto.

Rádio sa v kopcoch správalo zvláštne, chvíľku hralo úplne čisto. Songy, ktoré môžem, ktoré mi robia radosť, ktoré si falošne a nahlas pospevujem. Miestami však začalo nepríjemne šušťať. Snažila som sa nevnímať ten nepríjemný zvuk s vedomím, že keď prejdem ďalší kilometer, zvuk bude opäť čistý. Blížila som sa tam, kde som chcela byť. S istotou som odbočila na úzku cestu, keď som si uvedomila, že toto nie je to miesto, kam som sa chcela dostať. Rádio začalo hučať tak, že mi skoro praskli bubienky. Chcela som ho vypnúť ale dobrú chvíľu úplne ignorovalo môju vôľu aj bolesť, ktorú mi ten zvuk spôsobuje. Pri tom hluku som sa uistila, že tu to veru nespoznávam. Zastavila som. Poobzerala som sa okolo seba a zistila, že môj cieľ presvitá spoza stromamov o uličku vedľa.

Pamätala som si, že za mnou je veľký priestor na cúvanie, široko ďaleko nebolo ani dušičky, tak som zaradila spiatočku a dupla na plyn s pocitom, že už sa len otočím a som na mieste určenia. Zrazu som počula ranu, pocítila náraz. Do prdele! Posunula som sa o pár metrov vpred, otočila volantom a vycúvala, tento krát už s istotou.

Za sebou som nechala skrivenú značku "Slepá ulica", ktorú som predtým z nepochopiteľných dôvodov nevidela a na zadnom nárazníku mi zostal riadne hlboký šrám. Viete, nie len po povrchu laku, ale taký ten hlboko do plechu, ktorý keď nedám čoskoro opraviť, tak začne hrdzavieť a ktovie, či sa tej hrdze potom budem vedieť zbaviť inak, ako výmenou celého nárazníka.

nedeľa 5. apríla 2009

Prechádzka

Včera sme sa boli s Reedom prejsť po okolí. Konečne prišla jar a tak sme si spríjemnili deň prechádzkou.

Zašli sme aj na neďalekú priehradu. No všade okolo jazera samá špina, bordel, odpad. Smutný pohľad.

Cestou z priehrady nám oproti šli na aute asi piati mladí ľudia s cieľom "zabaviť sa", v preklade opiť sa a nechať bordel pri priehrade.

Z auta sme aj započuli našim smerom: "Buzeranti!".

A potom mi došlo, kto tam taký bordel spravil. Ten, kto má to isté aj v hlave. Bordel, špinu, odpad.

No bordel pri priehrade sa dá celkom ľahko vyčistiť, ale kto vyčistí a uprace bordel v ich hlave? Smutný to pohľad, smutný.