štvrtok 29. júna 2006

Deň v skratke

Chúďa kamarátka Laďka. V dámskych kaderníctvach ju nechcú ostrihať. Že vraj nestrihajú dievča ako chlapca. Tak som ju dnes zobral do svojho obľúbeného pánskeho kaderníctva a bolo. Zobrala ju teta strihačka. Či dievča, či chlapec, jej to bolo jedno. Inak veľmi vtipná teta. Asi bude po Majke, ktorá odišla do Írska, mojou novou obľúbenou kaderníčkou. Pointa tohoto odstavca? No hľadaj cico, hľadaj.

Ďalej mi napísala list kamarátka z Anglicka. O tom, ako učila dáku Angličanku malovať sa, pretože to zjavne nevedela. Také krivé očné linky už dlho nevidela a tak sa obetovala. Samozrejme jej darovala aj svoju novú maskaru. Síce to, že jej ju darovala, zistila až keď angličanka odišla, ale nevadí. Bola to kúl holka. Najlepšie to tá kúl Angličanka zakončila otázkou: „Ovsené vločky sú vaše národné jedlo?“ „Áno ty krava“, povedala jej. Následne aj preložila a povedala: „Of course not.“

utorok 27. júna 2006

Ružový deň s ružovou košeľou

Nerád počúvam cudzie rozhovory, veď sa to nepatrí, no občas si dáky ten rozhovor vypočujem. Úplnou náhodou samozrejme. Ako aj dnes.

Idem si tak po námestí SNP, totálne nahodený v obleku na pohovor (to je teraz moja zábava na letné teplé mesiace). Predo mnou ide dievčina v tých najlepších rokoch na letné žúrky či iné plodné činnosti a telefonuje so svojou skvelou kámoškou.

- Čo ti poviem moja, ono to bolo také, ja neviem, eh hm.

V tom sa rozhliadla, zbadala ma a povedala.

- Ružové.

No dobre, mal som ružovú košeľu. A čo. Každopádne som rád, že som jej pomohol nájsť to správne slovo. Dúfam, že to bolo k veci. A obrázok som priložil tiež, vidíte to pozadie dúfam, tématické.

nedeľa 25. júna 2006

...vymazať...

Telefónne číslo, ICQ, smsky, maily.

Všetko preč!

Všetko vymazané. Pred pár minútami.

Prečo tak veľmi chcem a potrebujem dostať odpovede? Prečo nie si schopný mi ich dať?

Som trápne naivná. Verím v priamosť a úprimnosť. Dúfam v to, že to, čo si povedal, je pravda...ale tú zjavne nepoznáš ani ty sám.

Posrané klamstvá pri rozchodoch! Alibistické zbabelé čičíkanie krutejšie než rany zhrdzaveným nožom do hrude!

Asi to tak chodí.

Teraz mi už zostáva len taký "detail": vymazať Teba zo seba.

Zbohom.

sobota 24. júna 2006

Sobota (ako vyšitá) – príbeh v zátvorkách

Na scéne sa objavili nové charaktery. (Možno na začiatok silné slovo. No pravdepodobnosť výstižnosti každým dňom stúpa.) V každom prípade pôvodne len Nickiho kamoši. S tromi z nich sme dnes dali sobotu ako vyšitú.

V rámci zachovania anonymity, ktorú si tu veľmi vážime, predstavenie bude krátke a zmätočné: Dve kreslené postavičky – volajme ich valasi (i keď pásť ovce sa zatiaľ pokúsil len jeden z nich, viac-menej neúspešne), a jeden LOLek (pôvodne som uvažoval nad označením vták Gabo, keď už sme pri tých večerníčkoch; žiaľ, ukázalo sa ako nevhodné), lebo Bolek trávil čas v žltých loptičkách v istom nemenovanom nákupnom centre (teda aspoň LOLek tvrdil, že ho tam odložil).

Pecosita a Charlie sa upratali k rodičom, a tak to dnes bolo len o Nickovi a mne. (Čitateľu, prosím, žiadne narážky – sme slušní a radi v centre pozornosti.)

Začali sme s LOLekom pod starým mostom. (Je to názov? Píše sa to s veľkým? Nicky, ja viem, že slovné spojenie „s veľkým“ ťa určite zaujme, no skús sa vyhnúť akýmkoľvek dvojzmyselným špekuláciám.) Korčule nás niesli svižným tempom po slnkom vyhriatej hrádzi (aké poetické) až k prvému bufetu, kde sme museli pekných štyridsaťpäťminút čakať na valachov (tu končí všetka poézia). Nakoniec sa valasi dovalili... ale bez plaviek. (A na tomto mieste už začíname tušiť, k čomu sa naši hrdinovia uchýlia v druhej časti príbehu.)

Zástavky boli pravidelné a determinované možnosťou zakúpenia tekutín, v spoločnosti označovaných ako minerálka a kofola. Išli ako na dračku – dovnútra (rozumej pitný režim) i von (rozumej potný režim). O druhej sme už sedeli v istej nemenovanej Markovej reštike v Čuňove.

(Pozor, nastáva zvrat, ktorý má každý dobrý a pikantný príbeh – úprimné priznanie, jedným slovom vyznanie:) Objednal som si pizzu a zjedol ju! Na svoju obhajobu uvediem len toľko, že zásady harmonickej a vyváženej stravy (zámerne používam označenie stravovacieho režimu, ktoré zodpovedá vyhláške F4 zo dňa 23. 6. 2006 prijatej v dôsledku šíriacich sa reakcií typu „ti jebe, že neješ mäso? ani jogurt? ani čokoládu? tak to je už choré!“) som porušil týmto len tretíkrát a uvedený pokrm neobsahoval mäso, cukor ani mlieko. (Howk.)

Napití (výlučne vodou a kofolou, hik!) a nadupaní (pizzou a podaktorí aj halászle – to sa aj [skloňu]je?) sme sa uchýlili k návratu. Slniečko pripekalo a podaktorých to motivovalo k zvláštnym hmatom. Hmaty zásadne viedli k vysokotóninovým recitálom jedného z valachov. (Valasi sú už raz takí.)

A potom prišiel čas sa rozlúčiť. Plavkári sa vyzuli (ááááááááááááááááááách – citoslovce úľavy) a tí z nás, ktorí si z nevysvetliteľných príčin (the truth is out there) plavky nevzali a nuda-kúpanie odmietli, sa pobrali svojou cestou (búúúúúúúúúúúúúúúúúúúú – citoslovce veď-vieme-čoho).

Prvý vliezol do vody LOLek vyhlasujúc, že voda je príjemná. (Bola. Ale fakt. Aj keď to píšem do zátvorky. No ale fakt bola! Príjemná!) A potom zrazu z nevysvetliteľných príčín (to už nebude náhoda, to bude karma) začali v Nickovej blízkosti dochnúť ryby. Samozrejme, nezaprel svoju slovenskú náturu a rybu nám ponúkol na večeru s tým, že na pravej ruke sa mu zachytila nejaká riasa, tak si to môžeme skombinovať. (Zásadám harmonickej a vyváženej stravy by to zodpovedalo.) A potom sa do tej vody v tej nádrži Nick praprosto vyšťal! (Absolútny koniec akejkoľvek harmónie a vyváženosti! Odmietol som sa do vody vrátiť. Podľa mojich výpočtov bude zase čistá až v roku 2046. To budem mať 67 rokov – som si vyrátal na kalkulačke, a k nádrži dokulhám o bakuľke plný nadšenia. Si predstavte, že by ste sa 40 rokov tešili, že sa znova okúpete. Neboli by ste nadšení?)

Na LOLeka a seba nemám čo nabonzovať. Boli sme slušní, svojim plávaním sme nerušili žiadne podvodné tvory (ani toho sumca, čo tu zabil to teľa – o ktorom, keď mi povedali, som sa skoro utopil), či rastlinky. Háčikom rybárov sme sa úspešne vyhli (to by bol úlovok!) a na blízkom brehu prebiehajúci „románik“ (ako to nazval Nick) dvoch chlapcov v strednom veku (rozumej okolo šestnásť) sme tolerovali napriek tomu, že to nie je normálne!

Domov sme došli nadšení a vyfľusnutí potom, čo sme si odkorčuľovali celú cestu späť pod starý most (tak s veľkým, či čo?). A koniec je rýchly a krátky... Koniec.

utorok 20. júna 2006

Psycholak

Keď som bol malý (náročky nepíšem „decko“, lebo to som asi ešte stále), tak sme s chalošmi zvykli stanovať u nás na záhrade.
Pretože nás vždy uprostred noci vyhnal vlastný strach z hororových príbehov, ktoré sme si rozprávali, nikdy sme v tom stane nevydržali do rána.

Okrem hrôzostrašných príhod bol najväčším strašiakom tzv. ucholak.

Včera Charlie jedného zabila v kuchyni papučou. Neviem presne, kde sa na treťom poschodí vzal – a radšej po tom ani nebudem pátrať. Dôležité je, že mi pripomenul, ako sme si s chalanmi pchali vatu do uší s cieľom predísť tomu, aby nám ucholak svojimi drobnými klieštikmi prestrihol ušný bubienok.

Teraz som už vraj veľký, no občas si želám, aby prišiel ucholak. Niektoré veci sa človeka jednoducho dotknú alebo ho vyhodia z koľaje ako električku na nábreží. Bol som vyhodený z koľaje. Nemyslel som, že sa mi stane, aby ma nejaký chlap vyhodil z koľaje...

A tak namiesto ucholaka prišiel psycholak. A ako ho ja len neznášam! Votrie sa do mňa v tom najhoršom momente a rýpe, rýpe, rýpe...

Chvalabohu :)



p.s.
Len, aby sa nezabudlo... Toto nie je o JP.
„Who the fuck is JP?“

sobota 17. júna 2006

Taký zvláštny deň


Plný radosti a najväčšieho sklamania. Ani vo sne by mi nenapadlo, že to, čo sa stane, je možné.

Posledná skúška tohto semestra úspešne za mnou, aj keď som to nečakala. Konečne prázdniny. Budem s ním, budeme vychádzkovať za ruky. Budeme sa milovať v tráve. Bude nám hej.

Mal konečne prísť na víkend. Nepríde. Ani dnes, ani zajtra, ani už asi nikdy.

Ešte stále tomu nemôžem uveriť, v jednej minúte do telefónu povie: „Už sa na teba veľmi teším, milujem ťa.“ V ďalšej: „ Asi naozaj bude lepšie, keď to skončíme.“

A to vraj na vierovyznaní nezáleží, keď sa dvaja milujú.

Hovno!

Ako môže povedať: „Ja ťa milujem, ale moja mamička nechce doma ateistku?“ Naozaj by som nikdy neverila, že je toto možné a už vôbec nie, že sa to stane nám. A vlastne...niekde v kútiku duše som to asi tušila.

Ako to mohol len tak vzdať? Teraz, keď som sa utvrdila v tom, že toto naozaj je „ono“. Aj Jasper povedal, že my dvaja spolu vyžarujeme niečo, čo sa len tak nevidí.

Miliónkrát sme sa o tom bavili. Vždy prišlo uisťovanie, že všetko zvládneme, že príde žiť sem, že budeme spolu a všetko bude ružové. Že jemu to nevadí. Nech si maminka a ktokoľvek, hovorí čokoľvek.

Škrt cez rozpočet. To, čo nás držalo nad vodou, dočasnosť odlúčenia a nádej na to, že budeme konečne spolu nie je pravda. Všetko sa zmenilo. Klinec do rakvy.

Prečo vždy, keď už uverím, tak je všetko inak? Chcela by som mu vidieť do hlavy. Chcela by som vedieť, ako to všetko naozaj bolo.

Prečo ho milujem, aj keď sa vedel takto vzdať? Alebo to bola odvaha? Prečo podľahol tlakom? Prečo mi radšej nepovie, že už ma nemá rád a namiesto toho mi v nocí volá a necháva odkazy, v ktorých mi znova a znova vyznáva lásku? Prečo túžim, aby som sa ráno zobudila so zistením, že to bola len ďalšia nočná mora a všetko je v poriadku?

Chcela by som niečo urobiť, ale nemôžem. Nie je čo. On sa rozhodol. Vybral si jednoduchšiu cestu. Alebo nie? Neviem. Ja by som sa asi nedokázala vzdať lásky, nevzala by som si na triko to, že som sa možno vzdala toho jediného skutočného. Ale bojovali sme dlho, vlastne od začiatku do konca. S osudom, s rodinou, s diaľkou. Vybili sa mu baterky.

Môžem sa teraz pohnúť ďalej? Áno, dá sa to. Bude sa dať. Niekedy. Už zasa. Poznám to, len už strácam energiu. Rozumovo všetko zdôvodnené už len otupiť tú bolesť, vymazať city. Ako jednoducho to znie.

Koľkokrát ešte?

Ja už nechcem. Nechcem milovať a ... Nechcem cítiť tú bezmocnosť. Viem, to ma prejde, ale ja už vážne nechcem takéto zvláštne dni.



PS: Chápem, že narušujem celkovú atmosféru tohto blogu, ale snáď to prežijete a snáď tu nebudem otravovať vzduch pridlho.

Ako sme s Reedom zisťovali, či je JP gay

„Prídeš o 18:45, počkáš na mňa pri mašine na sladkosti a ja ti ho ukážem. Ale nepriznám sa k tebe.“
„Tak ako budem vedieť, že je to on?“
„Veď nejako žmurknem alebo ho pozdravím, to už budeš vedieť.“
„Dobre. Sme dohodnutí. Budem tam.“
„Ale spýtaj sa ho najprv na vek, keď bude mať pod dvadsať, tak nato kašleme.“
„Rozkaz. Vykonám“
Plán pripravený. Už len vymyslieť formuláciu a nepomýliť si JP s iným teenagerom.

„Už je vnútri, sedí na gauči a má zelené tričko bez rukávov. Nechcem ťa nejako súriť, ale už by si mala ísť. “
Od nedočkavosti aj farby prestal rozlišovať, nakoľko to tričko nebolo zelené, ale hnedé, až také kaki by som povedala. No, vkus ten deň rozhodne nechal doma.

Akcia ľadová stanica
„Ahoj. Ty si JP?“
„Hej.“
„Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Jasné. “
Veľmi jasné a hlavne stručné odpovede. Je pragmatik.
„Koľko máš rokov?“
„22.“
Super. Prvý bod splnený. Ale tak pohotovo a bez problémov som ešte nikoho nevidela hovoriť o svojom veku. Darmo, nebol žena.
„Môžem mať jednu indiskrétnu otázku?“
„No.“
„Niekto by mal o teba záujem, ale je v tom jeden malý háčik. Je to chlap. Myslíš, že by to bol problém?“
Zamyslenie.
„Nooooo, to by bol veľký problém!“
Konečne jedna dlhá veta.
„Tak ďakujem. Čau.“

nedeľa 11. júna 2006

Pravá viera

Dnes som zašiel do kostola. Cítil som ten zvláštny pocit, ako už dávno nie - oslobodzujúci. Tešil som sa. Bolo to ako kedysi, keď som si ešte zvykol „zahulákať“ z chóru.

Zrazu prišla kázeň a ja som sa dozvedel, že musím ísť voliť, lebo inak sa môže stať to, čo sa stalo v Taliansku, keď bola malá účasť vo voľbách a vyhral Mussolini. WTF?

Bol som upozornený na to, že napríklad taká pani Černá o sebe vyhlasuje, že je veriaca, ale pritom propaguje homosexuálne zväzky, ktoré urážajú Boha. Vraj je trápne, keď sa robí veľa kriku v prípade, že z práce vyhodia homosexuála a nerobí sa krik, keď z práce vyhodia otca štyroch detí.

Farárko sa zjavne veľmi rád zaoberá následkom, ale príčinu neobjasnil. Nepovedal, že veľa kriku sa robí iba, keď homoša vyhodia práve preto, že je homoš. V každom prípade i tak sa nijaký podobný krik ku mne ešte nedoniesol.

Musím ísť voliť, lebo inak i tu (vraj podobne ako v Belgicku) môže byť jedného dňa podaný návrh zákona, ktorý odobruje „sexuálne tetle-mechtle dvanásťročných detí“.

Štvorkáči, ešte sa čudujete, prečo som bol nadšený z tej kázne, ktorú sme si u nás vtedy vypočuli spolu? Tu ho máš...

sobota 10. júna 2006

Vytiahli sme do boja

Vždy sa snažím mať dobré susedské vzťahy. Za čias bývania v rodičovskom ma mali susedia radi. Nikdy sme im s bratmi nekradli čerešne priamo pred očami. V dákom podobnom duchu sa to snažím aj tu, len bez čerešní. Ale čo je veľa, to je veľa.

S Pecositou sme dnešný deň chceli stráviť (m)učením. A spaním, no dobre, priznávame sa. Ale plán zatiaľ spĺňame. Keď tu zrazu, tam zrazu, neďaleko obďaleč, taká hlasná hudba od susediek pod nami. Hrôza. Bývajú tam také mladé fešandy, asi študentky, či dáky podobný druh. Jednoducho dáke ženy, viac nevieme a ani vedieť nebudeme.

Zvolili sme na ne s Pecositou priam úchvatnú taktiku. Pustili sme si hudbu ešte hlasnejšie ako ony. Pridali sme k tomu aj dupanie a skákanie. Skutočne to bola bravúrna taktika. Odrazu bolo ticho, fungovalo to. A tak tu mám na hlave dáky výživný maglajz, sedíme pred telkou, vyjedáme zmrzlinu a za chvíľu si otvoríme pivo. Len s tým rozdielom, že nepustíme futbal. Ale radšej Bridget Jonesovú.

piatok 9. júna 2006

Jóóóóóóóóóóój!!!!!


Dnes večer som sama doma. Reed fuč, Charlie fuč, dokonca aj Nick, ktorý sa dnes celý deň tváril, že sa učí, je fuč (pre zachovanie bulvárnosti uvádzam, že odišiel Hrochom). On sa ale vráti (snáď) aj s pizzou (snáď ju nespapá po ceste). Tak som si dnes pre zmenu na odľahčenie pustila správy na Jojke.

A dozvedela som sa úúúúúúžasnú vec. Že ŽENA, ktorá chodí nakupovať, odnesie za život asi milión ton. Objav storočia!!! Moja "obľúbená" "reportérka" (tie uvodzovky sú tam náročky zvlášť, lebo nie je ani obľúbená, ani reportérka), dokonca zastavila nejakú tetu s coolovými športovými slnečnými okuliarmi. Volala sa tuším Marta, alebo tak. Martuška jej priamo na ulici ochotne poroprávala, že chodí nakupovať podľa potreby a síce dva, až trikrát denne. To som vždy chcela vedieť! Moja milá "reportérka" dokonca uskutočnila anketu v uliciach a ukázala nám svoje bicepsy v posilňovni. To, že použila úžasný tvar slová kilo, konkrétne povedala : "...o pár kiloU viac," a skloňuje ako Slota, keď sa rozkrikuje v nejakej diskusnej relácií, by som jej možno prepáčila.

Ja skapem. Týždeň pred voľbami a takéto niečo v siedmej minúte hlavnej spravodajskej relácie? Informácie o Zarkáwím (tak sa to píše???) a iných udalostiach zo sveta prišli na rad až o 19:45.

Viem, viem, čo čakať od Jojkových správ. Teraz ale neviem, čo je horšie. Či magazín Reflex, kde si vajcový Bruchala nacvičuje recitáciu na Hviezdoslavov Kubín a desná Horná predvádza, ako sa to (moderovanie) naozaj robiť nemá, alebo táto "spravodajská" relácia.

Jóóóóóój!!!

štvrtok 8. júna 2006

Lenivá Charlotta

Prišla na mňa lenivosť. Len teraz neviem, že aká, keďže jar už bola, oficiálne je leto a vonku to vyzerá na jeseň. Nazvime ju rozlišovacia. Tak ako tú diétu, čo som nedávno videla v telke, kde do nás zase tlačili, že akí sme obézni, ako sa zle stravujeme, málo cvičíme a blablablaaaaaaaaaa... Hlavne že sme stále pekní. Ale vráťme sa k podstate veci. Zobrala som si na pondelok voľno, že pôjdem ku kaderníčke, nech sa na mňa dá zase aspoň trochu kukať. Nakoniec z kaderníčky nič nebolo, tak prišiel na rad náhradný plán.

Ešte včera večer som sa sama so sebou, aj keď po stráaaašne dlhých úvahách dohodla: doobeda skočím do knižnice (fakt tam nechodím často), potom hurá do práce a večer ešte na angličtinu. Za normálnych okolností by to bol taký môj normálny deň. Čo však Charlotta – pokušiteľka chcela, sa jej aj podarilo. Ráno o siedmej zvoní budík, odhrniem záves, slniečko je už relatívne vysoko, ale moje oči naopak relatívne hlboko. Neviem kedy som si navykla spať osem hodín denne (!), ale musím s tým okamžite prestať, lebo si pokazím reputáciu. Charlotta začala vymýšľať a spustila: „ale moja, kam by si chodila, veď máš voľno. Do práce? Nemusíš tam byť každý deň. Vyspi sa, aby si sa zas celý deň nedula na ľudí a nečučala na nich jak čerstvo vyhrabaný krtko. Šak oni za to naozaj nemôžu, že sa furt na superženu hráš a nevieš, kedy je na čase počkať na supermana.“ Jaaaaaj, to by som sa ale načakala. Aj možno celých tisíc rokov. A čo keby nejaký ten na koni za ten čas zabudol, že ružová trúba ešte stále kdesi drichme, čaká a nie a nie sa prebrať? To by bola pakáreň. To si v tejto situácii fakt nemôžem dovoliť.
Nakoniec som skončila pri pozeraní relácie pre ženy o chudnutí za nula korún, v strašnej kose a s plným tanierom jedla.
Takže ponaučenie: nedebatovať po ránu so Charlottou, lebo tá by aj ťavu presvedčila, že po hrbe by sa jej lepšie po púšti behalo a ani prstom by pritom nemusela pohnúť;)

streda 7. júna 2006

Nenapraviteľný

Som nenapraviteľný. Zase som raz dospel do štádia, kedy neviem...

Chcem Ťa na plný úväzok? Nechcem Ťa na plný úväzok?
Mám chuť pátrať ďalej po JP? Mám chuť ho každý utorok a štvrtok odignorovať?
Nazriem zase na pokec? Nenazriem?

Brrrr!

Snažím sa preniesť cez vedľajšie účinky tvojho absolútneho odchodu, rozohrať geniálnu partiu šachu tak, ako si to vedela len ty. Pešiaci sa rozbehli. Budem mať tú trpezlivosť, vyčkať, kým sa objavia prvé výsledky?

Budem musieť... Dve dilemy.
A čakanie je také únavné.

nedeľa 4. júna 2006

Domovy

Dospel som do štádia, kedy mám dva domovy. Jeden s rodinou - tam, kde som vyrástol - a druhý s vami (sem rátam i teba, J.). Tým, že ste ma prišli podporiť, priniesli ste kus nášho spoločného domova do toho môjho rodinného.

Prišli ste skôr a práve včas... Moje domovy splynuli a srdce pookrialo. Neuveriteľne.

Stačil jeden pohľad cez ten dav ľudí, cez to príšerné sklo - pripomínajúce pavilón opíc - a ja som bol na kilometre vzdialený, a predsa stále dostatočne prítomný.

Zostali ste so mnou až dokonca. Od uplakaných očí a súcitno-povzbudzujúcich pohľadov som zas a znovu nachádzal k vám, moji drahí.

Ďakujem...

sobota 3. júna 2006

Rozvíjej se poupátko, časť druhá

Darmo, začínam mať pocit, že na narodeniny musí byť oslávenec za degeša. Tým nemyslím len spievanie semenu mäty priepornej, ale aj párty. Ale pekne poporiadku. Najprv k semenu. Zo semena vyrástol sedem ročný bonsaj. Zázrak.

Na oslavu mojich narodenín sme prišli ako všade, fashionably late. Prišiel som ako zákusok. Ale tak to všetko tým Džonyho dokrkvaným tričkom, čo fakticky vyzeralo ako keby ho krave z papule ťahal. Zahrievacie kolo hruškovicou, chlapi zo severu, rozumej Džony, nevedia piť. Hrôza, des, sklamanie.

Sklamaním ale neboli prekvapkania vo forme darčekov. Jasper s Vandou ma ozdobili osláveneckou čiapkou, hrabličkami, trúbkou a vozom s týmito komponentmi. Traja na sebe nalepení vojaci (naozaj nie som na military veci), pi-cha-ču, napodobenina Matúša (to je taká veľmi dobrá sýkorka),smradľavá plastelína, dláto na bližšie neurčené použitie a také prasiatko naplnené neznámou tekutinou a celaskonom.

Od Tušky Aladinovu lampu, z ktorej po zašúchaní vylezie to, čo si budem želať. Pravdu povediac, asi sa tam niečo pokazilo. Šúchal som celú noc, a nič nevyliezlo. Tak buď je pokazená, alebo neviem šúchať. Snáď to prvé.

Od Hrocha to je dáke prekvapenie na DVD a ešte aj DVD Willmušky. Idem pozrieť to DVD, snáď to nebude veľká prasačina. Jéééj, špukiho som dostal. Traumschiff Surprise, tak to sa ti ozaj vydarilo Hrošíku.

Od Tomina s Ďurkom to bola knižka Hon na ovcu s venovaním. „Naháňať sa dajú aj ovce, nie len sýkorky.“ Čo tým asi tak mysleli? Hmm.

A čerešnička na torte bola moja obľúbená Edita Papeky. Fakt tam bola. Síce zacvičiť nechcela, ale bola, a to mi stačilo. Tak čo kukáš ako banán na makak, bolo fakt skvelo. A to ani nebudem vravieť o tom, ako sme to tam na parkete roztočili.

Mimochodom. Ak ste včera videli tancovať dvoch chlapov spolu v nemenovanom podniku v starom meste, tak vedzte, že ja a Jasper máme alibi. Dopočutia.

piatok 2. júna 2006

Rozvíjej se poupátko

Narodeninové dietka majú čarovnú moc. Ako náš Nick. Alebo má len zvláštne poľnohospodárske schopnosti...hmmm...Ja som mu vravela, že by mal voliť Slovenskú agrárnu stranu (či ako sa volá ta haluz, čo som našla v tom lajstri, čo nám prišlo, s tým, že "POĎTE VOLIŤ".

Chcete aj vy zažiť malý zázrak? Tu je recept.

Zoberte jedného oslávenca (napríklad Nicka), najlepší čas je tak okolo polnoci, keď sa noc prehupne práve do narodeninového dňa dotyčného. Dajte mu semiačka mäty (alebo inej zeliny), črepník, dva papierové obrúsky a trošku vody. Donúťte ho, aby semiačka zasadil. Použite ešte zvláštnejšie presviedčacie schopnosti a zabezpečte, aby chúďatku semiačku zaspieval Róózvíjej se póóupátko (lebo inak nič nevyrastie). Keď sa bude tváriť, že neovláda slová, pomôžte mu.

Myslím, že štyria akože dospelí ľudia falošne spievajúci taký nadupaný song uprostred noci by rozrehotali aj to najzaťatejšie a najdistingvovanejšie semienko. Aj toto Nickovo semeno (ehm mätové samozrejme) sa takejto zábavke potešilo, a ráno milého Nicka obšťastnilo.


Ako, to vám už isto povie Nick sám.

Ešte raz, zlatíčko: VŠETKO NAJ NAJ NAJ NAJ!!!