Budeš so mnou chodiť, alebo si ma radšej rovno vezmeš?

Uprostred jedného z našich zvyčajných hlbokých rozhovorov sa ma z čista jasna spýtal: „Inak to je bežné teraz v tejto dobe, že sa baby pýtajú chalanov, či s nimi budú chodiť a prípadne či si ich vezmú? Myslím triezve baby...“
Skoro mi zabehlo. Ja teda vážne neviem, či je to bežné, a otvorene sa priznám, že v tomto som trošku konzervatívna. Ja neviem, či som niekedy chlapa vôbec prvá pozvala na kávu, nieto ešte takéto závažné prevzatie iniciatívy.

Pokračoval: „Problém je, že to nebolo tak celkom zo srandy...“„A čo si jej na to odpovedal?“ „Božechráň.“

Pretože sa mu nepáči. Je milá, inteligentná, fajn. Ale jemu sa nepáči. Nepriťahuje ho. Asi som sa zatvárila neurčito, či nebodaj v mojej reakcií nesprávne identifikoval pobúrenie, lebo sa hneď začal obhajovať: „No chodila by si s niekým, kto je síce fajn, a veselo s ním je, ale proste ani náhodou by si sa s ním nechcela vyspať, lebo ťa vôbec nepriťahuje? Nevravím, že je to najpodstatnejšia vec, ale určite je dôležitá, nie?“

„Nechodila. A tomu ver, že je dôležitá.“ Podľa mňa to bez toho jednoducho nejde. A tomu verím. Dokonca navrhujem, aby chodenie s niekým, kto nás nepriťahuje bolo vyhlásené za vrcholne neodporúčané! Nechcela by som chlapa, čo by ma mal rád, ale by som sa mu ako žena nepáčila. Ani keby som ho milovala úplne najviac na svete. Čo si budeme hovoriť. Je jasné, že dvaja si musia rozumieť, byť dobrými priateľmi, že je to o duši, kompatibilite, spriaznenosti a tak ďalej, ale to nestačí. Aspoň na začiatku nie. To postačí po desiatkach rokov spoločného života. Možno práve to jediné zostane, ale to je iná debata. My sme ešte stále ľudia pred tridsiatkou a zmieriť sa s tým, čo sa nám naskytne len preto, že sa momentálne nič iné nečrtá, je pre mňa mrhanie energiou.

„Vieš, ale ja sa bojím, že keď budem ešte nejaký čas sám, a už to bude pridlho, tak nad ňou ako nad možnou partnerkou začnem uvažovať. Lebo nič lepšie sa nevyskytlo.“

Po tejto vete ma prefackala moja empatia, keď som si predstavila byť v koži zaľúbeného dievčaťa, ktoré si namýšľa šťastie, a pritom pre toho svojho je LEN druhou najlepšou možnosťou s tým, že on si to aj v takomto znení uvedomuje. Ležať vedľa chlapa, ktorý pri partnerke spí ako keby to bola jeho sestra... Uff. Au. Nechcela by som.

Pripomenulo mi to príbeh niekoho úplne iného, ktorý sa odohráva niekde úplne inde. Dvaja sa stretli. Mali sa o čom rozprávať, tak sa začali stretávať častejšie. Ani nevedeli kedy a ako, ocitli sa vo vážnom vzťahu v štýle- voláme si, keď prídeme do práce, voláme si, keď z nej odchádzame, keď jeden, či druhý ide do obchodu, alebo na pivo s kamošmi. On stále častejšie hľadal dôvody, prečo sa s ňou nemohol stretnúť, ona stále častejšie detinsky písala urazené sms a potom si do rána vypla telefón. On si uvedomil, že ani po vyše roku sa do nej nezamiloval, že ho nezačala priťahovať. Možno dúfal, že sa jedného dňa vedľa nej zobudí, pozrie na ňu a bude to tam. Premkne ho tá iskra, vášeň a hotovo. Problém vyriešený, Lenže ono to nejako neprichádzalo a on nemal konkrétny dôvod, prečo sa s ňou rozísť. Tak sú stále spolu. Ona nespokojná, lebo napriek tomu, že to nemá ničím podložené, cíti, že takto by to veru byť nemalo. On príliš lenivý alebo možno ustráchaný z možnej samoty na to, aby si priznal, že toto skutočne nie je to pravé orechové.

Možno spolu ešte nejaký ten čas počkajú na nejaký výrazný impulz (jeden z nich stretne niekoho, s kým to riadne zaiskrí, prípadne ho pracovne preložia do Fínska). A možno spolu zostarnú. Ona bude nevrlo vyvárať v kuchyni, kým si on bude potichučky lúštiť krížovky v pracovni a keď sa ho na niečo malicherné spýta, tak na ňu bude nervózne vrčať. Idyla.