Čím viac snov si splním, tým menej sa odvážim snívať o tom, na čo nemám dosah. Pokračujem v plnení realistických túžob štýlom krok sun krok. Tanečným krokom v rytme rýchlej samby bežím, bežím, vydržím až kým sa mi úplne nezatočí hlava a nespadnem tvárou na parket zhotovený z predraženého mramoru. Krásneho s dlhou životnosťou kruto tvrdého, realisticky chladného. Bude tu, aj keď ja už nebudem. Rozbijem si čelo a skropím jeho chlad horúcou krvou? Zohreje ho aspoň na pár sekúnd?
Každá jazva, každá vráska píše do knihy môjho života neopakovateľnú šmirgľovaciu kapitolu. Obrúsená ako okruhliak ležiaci v potoku, v ktorom pretiekli tisícročia nežnej vody plnej drsného piesku, do ktorého sem tam ťukol nejaký väčší kameň a zanechal jamku, prasklinku, blúdim tmavým mestom s vôňou májového dažďa.
... a snažím sa opäť nájsť tú schopnosť nebojácne cítiť.
piatok 22. mája 2009
pondelok 4. mája 2009
Sandra Bullock ako počítačová expertka
Cez predĺžený víkend som si pozrel film The Net so Sandrou Bullock. Filmy s počítačovou tématikou ma bavia, ako inak, som ítečkár. Ale nie ten typický. Žiadne mastné vlasy, veľké brucho, zlé oblečenie a ešte horšie vystupovanie. Božechráň.
Vždy sa na nich veľmi dobre zabavím. Na filmoch, nie ítečkároch. Na tom, ako ľahko vystopujú, kde sa človek nachádza len na základe nicku na dákom nezmyselnom chate. Alebo ako sa 10-timi stlačeniami klávesov hacknú do FBI centra a pod. Alebo ako dokážu vystopovať človeka na základe IP adresy 75.200.345.18.
Áno, na základe IP adresy 75.200.345.18. Sandra Bullock alias slečna Benettová vymyslela nový pool IP adries. Položila na lopatky protokol IPv4. A to v roku 1995, kedy bol tento film natočený. No ja teraz len nechápem, prečo jej výdobytok neimplementovali a stále dačo tárajú o IPv6 :) Najlepší by bol IPvBullock.
P.S.: Pre neznalých, tak v IPv4 je IP adresa 32 bitové číslo, kde každé číslo je 8 bitové, teda v rozsahu(0-255). Maximálne číslo je teda možné 255 a nie 345.
Vždy sa na nich veľmi dobre zabavím. Na filmoch, nie ítečkároch. Na tom, ako ľahko vystopujú, kde sa človek nachádza len na základe nicku na dákom nezmyselnom chate. Alebo ako sa 10-timi stlačeniami klávesov hacknú do FBI centra a pod. Alebo ako dokážu vystopovať človeka na základe IP adresy 75.200.345.18.
Áno, na základe IP adresy 75.200.345.18. Sandra Bullock alias slečna Benettová vymyslela nový pool IP adries. Položila na lopatky protokol IPv4. A to v roku 1995, kedy bol tento film natočený. No ja teraz len nechápem, prečo jej výdobytok neimplementovali a stále dačo tárajú o IPv6 :) Najlepší by bol IPvBullock.
P.S.: Pre neznalých, tak v IPv4 je IP adresa 32 bitové číslo, kde každé číslo je 8 bitové, teda v rozsahu(0-255). Maximálne číslo je teda možné 255 a nie 345.
streda 29. apríla 2009
Cestou do práce
Adela Banášová: Skúste si tipnúť, koľko trvá pesnička High od Lighthouse Family.
Poslucháčka: Podľa mňa tri minúty tridsať.
Reed: No podľa mňa viac, určite aj tri osemdesiat!
Nick: Škoda len, že toto nešlo do éteru.
Poslucháčka: Podľa mňa tri minúty tridsať.
Reed: No podľa mňa viac, určite aj tri osemdesiat!
Nick: Škoda len, že toto nešlo do éteru.
nedeľa 12. apríla 2009
Tajomstvo zázvorového čaju
Opäť raz prebudená zo sna. Zo smiechu, iskry v očiach a predstavy romantiky na Mont Martre zostala len kôpka ďalších krásnych spomienok, pár fotiek z Valentína, potôčik zaschýnajúcich slź a podupaná nádej.
Bez odpovedí, bez vysvetlenia. Čo si z toho vziať? Keď chcela som dať maximum a dostala to najkrutejšie "Neviem" aké si dokážem predstaviť.
Keď ramená sa ružovejú prvým opálením, ja namiesto sektom, hrnčekom čaju zo zázvora slávim svoj deň. Vraj očisťuje. Sedím sama a bosá, palce močím v šťavnatej tráve čítajúc slová kamarátov, známych nech splní sa, čo chcem. A ja viem, že ten, od ktorého chcela by som aspoň "Všetko naj" nepípne, nezazvoní...
Viem, je to tak lepšie, správne. Viem, ja som povedala zbohom, ja som zbalila jeho veci. Lebo som musela. Viem, že by to nešlo. Viem to, veľmi dobre to viem. Viem tiež, že jednoduchšie je zmazať, neriešiť, ísť ďalej.
Hovorila som si, že to bola chyba, omyl, nemala som do toho ísť, koledovala som si. Ale dnes viem, že to stálo za to. Z pálenia mostov som už vyrástla a budem dúfať, že aj on. A možno raz sa nám niekde stretnú oči a my sa usmejeme. A možno prídu aj odpovede a možno vôbec nie. To už nie je na mne...
Ja ale dnes neľutujem nič.
Nie, neľutujem nič
Nie! Vôbec nič...
Nie! Neľutujem nič,
ani dobro, čo sa mi prihodilo,
ani zlo, všetko mi to je úplne jedno!
Nie! Vôbec nič...
Nie! Neľutujem nič.
Je to zaplatené, zmetené, zabudnuté.
Kašlem na minulosť!
Svojimi spomienkami
som podpálila oheň
mojich zármutkov, mojich potešení,
už ich nepotrebujem!
Sfúkla som lásky
s ich chvením.
Zmietla navždy.
Začínam znova na nule…
Nie! Vôbec nič...
Nie! Neľutujem nič.
ani dobro, čo sa mi prihodilo,
ani zlo, všetko mi to je úplne jedno!
Nie! Vôbec nič...
Nie! Neľutujem nič.
Pretože môj život, pretože moje radosti
dnes začínajú s tebou.
pondelok 6. apríla 2009
Ťažká symbolika alebo Slepá ulica
Myslela som si, že presne viem, kam smerujem. Vedela som, že tá cesta nebude jednoduchá, mala som dosť jasnú predstavu o prekážkach, ktoré ma na nej môžu čakať, ale odhodlala som sa.
Cestu som si užívala. Niektoré momenty boli doslova čarovné (a to hovorím bez nejakého zveličovania). Prišli aj menej krásne časti, ale to už k cestám tohoto druhu patrí. Mnohé nepríjemné zákruty snažiac sa nevnímať hlboký zráz vedľa cesty som síce prešla so stiahnutou ritkou, ale bez nejakej vážnejšej ujmy. Výtlkom a jamám som sa snažila vyhnúť, tie, ktorým som sa vyhnúť nezvládla mnou trochu zatriasli, ale neprinútili ma zastaviť. Bola som na moju povahu až podozrivo pokojná. Veď moje ešte stále zimné pneumatiky toho už dosť prežili, zvládnu aj toto.
Rádio sa v kopcoch správalo zvláštne, chvíľku hralo úplne čisto. Songy, ktoré môžem, ktoré mi robia radosť, ktoré si falošne a nahlas pospevujem. Miestami však začalo nepríjemne šušťať. Snažila som sa nevnímať ten nepríjemný zvuk s vedomím, že keď prejdem ďalší kilometer, zvuk bude opäť čistý. Blížila som sa tam, kde som chcela byť. S istotou som odbočila na úzku cestu, keď som si uvedomila, že toto nie je to miesto, kam som sa chcela dostať. Rádio začalo hučať tak, že mi skoro praskli bubienky. Chcela som ho vypnúť ale dobrú chvíľu úplne ignorovalo môju vôľu aj bolesť, ktorú mi ten zvuk spôsobuje. Pri tom hluku som sa uistila, že tu to veru nespoznávam. Zastavila som. Poobzerala som sa okolo seba a zistila, že môj cieľ presvitá spoza stromamov o uličku vedľa.
Pamätala som si, že za mnou je veľký priestor na cúvanie, široko ďaleko nebolo ani dušičky, tak som zaradila spiatočku a dupla na plyn s pocitom, že už sa len otočím a som na mieste určenia. Zrazu som počula ranu, pocítila náraz. Do prdele! Posunula som sa o pár metrov vpred, otočila volantom a vycúvala, tento krát už s istotou.
Za sebou som nechala skrivenú značku "Slepá ulica", ktorú som predtým z nepochopiteľných dôvodov nevidela a na zadnom nárazníku mi zostal riadne hlboký šrám. Viete, nie len po povrchu laku, ale taký ten hlboko do plechu, ktorý keď nedám čoskoro opraviť, tak začne hrdzavieť a ktovie, či sa tej hrdze potom budem vedieť zbaviť inak, ako výmenou celého nárazníka.
Cestu som si užívala. Niektoré momenty boli doslova čarovné (a to hovorím bez nejakého zveličovania). Prišli aj menej krásne časti, ale to už k cestám tohoto druhu patrí. Mnohé nepríjemné zákruty snažiac sa nevnímať hlboký zráz vedľa cesty som síce prešla so stiahnutou ritkou, ale bez nejakej vážnejšej ujmy. Výtlkom a jamám som sa snažila vyhnúť, tie, ktorým som sa vyhnúť nezvládla mnou trochu zatriasli, ale neprinútili ma zastaviť. Bola som na moju povahu až podozrivo pokojná. Veď moje ešte stále zimné pneumatiky toho už dosť prežili, zvládnu aj toto.
Rádio sa v kopcoch správalo zvláštne, chvíľku hralo úplne čisto. Songy, ktoré môžem, ktoré mi robia radosť, ktoré si falošne a nahlas pospevujem. Miestami však začalo nepríjemne šušťať. Snažila som sa nevnímať ten nepríjemný zvuk s vedomím, že keď prejdem ďalší kilometer, zvuk bude opäť čistý. Blížila som sa tam, kde som chcela byť. S istotou som odbočila na úzku cestu, keď som si uvedomila, že toto nie je to miesto, kam som sa chcela dostať. Rádio začalo hučať tak, že mi skoro praskli bubienky. Chcela som ho vypnúť ale dobrú chvíľu úplne ignorovalo môju vôľu aj bolesť, ktorú mi ten zvuk spôsobuje. Pri tom hluku som sa uistila, že tu to veru nespoznávam. Zastavila som. Poobzerala som sa okolo seba a zistila, že môj cieľ presvitá spoza stromamov o uličku vedľa.
Pamätala som si, že za mnou je veľký priestor na cúvanie, široko ďaleko nebolo ani dušičky, tak som zaradila spiatočku a dupla na plyn s pocitom, že už sa len otočím a som na mieste určenia. Zrazu som počula ranu, pocítila náraz. Do prdele! Posunula som sa o pár metrov vpred, otočila volantom a vycúvala, tento krát už s istotou.
Za sebou som nechala skrivenú značku "Slepá ulica", ktorú som predtým z nepochopiteľných dôvodov nevidela a na zadnom nárazníku mi zostal riadne hlboký šrám. Viete, nie len po povrchu laku, ale taký ten hlboko do plechu, ktorý keď nedám čoskoro opraviť, tak začne hrdzavieť a ktovie, či sa tej hrdze potom budem vedieť zbaviť inak, ako výmenou celého nárazníka.
nedeľa 5. apríla 2009
Prechádzka
Včera sme sa boli s Reedom prejsť po okolí. Konečne prišla jar a tak sme si spríjemnili deň prechádzkou.
Zašli sme aj na neďalekú priehradu. No všade okolo jazera samá špina, bordel, odpad. Smutný pohľad.
Cestou z priehrady nám oproti šli na aute asi piati mladí ľudia s cieľom "zabaviť sa", v preklade opiť sa a nechať bordel pri priehrade.
Z auta sme aj započuli našim smerom: "Buzeranti!".
A potom mi došlo, kto tam taký bordel spravil. Ten, kto má to isté aj v hlave. Bordel, špinu, odpad.
No bordel pri priehrade sa dá celkom ľahko vyčistiť, ale kto vyčistí a uprace bordel v ich hlave? Smutný to pohľad, smutný.
Zašli sme aj na neďalekú priehradu. No všade okolo jazera samá špina, bordel, odpad. Smutný pohľad.
Cestou z priehrady nám oproti šli na aute asi piati mladí ľudia s cieľom "zabaviť sa", v preklade opiť sa a nechať bordel pri priehrade.
Z auta sme aj započuli našim smerom: "Buzeranti!".
A potom mi došlo, kto tam taký bordel spravil. Ten, kto má to isté aj v hlave. Bordel, špinu, odpad.
No bordel pri priehrade sa dá celkom ľahko vyčistiť, ale kto vyčistí a uprace bordel v ich hlave? Smutný to pohľad, smutný.
utorok 31. marca 2009
Glosa: Súhlasím aj so zlým ujom
Pri pozeraní televíznej debaty kandidátov na prezidenta našej rodnej hrudy ma zaujala otázka týkajúca sa registrovaného partnerstva. Musím súhlasiť aj so zlým ujom. Ani ja nechcem, aby ma dieťa oslovovalo "mama"! Tu končí každý špás.
utorok 24. marca 2009
Re: RSVP
Mili Reed a Nick,
tazko sa mi v navale emocii a dojatia, ktore citim este stale, veru, uz 5 ci 6 dni od odoslania Vasej pozvánky, nuz veru tazko sa mi hladaju slova....
Bude to mozno zniet smiesne,....mozno az pateticky, ale ja som skutocne stastna ze ste si na mna spomenuli a ze som medzi tou skutocne malou hrstkou pozvanych, ved ja sa citim ako keby som uz mala byt v Smotanke....a citim, ze titul MM, ktory mi ukradla ta slapka Marianna Durianova, opatovne ziskam...a zase budem pit vodku Stokurjev a len sa smiat a smiat a smiat...!
ale naozaj sa uprimne tesim do Vasho bytiku, ktory NIE JE mezonetom a je niekde mimo zmapovanej oblasti, ale aspon budem moct zas raz vsetkych obstastnovat svojou pritomnostou, bez prehanania, mna to skutocne tesi, rozdavat usmevy a autogramy skaredym luzrom, tym co to dotiahli akurat na ranne vstavanie do prace, vikendove naplnanie chladnicky, platenie hypoteky, a kupu auta s 1,5 litrovym motorom.... ja som vsak zostala sama sebou a beriem to so svojim prirodzenym zmyslom pre humor :)))))
trosku mi nejde do hlavy, ako je mozne na KRUHOVOM objazde ist rovno, ved z geometrie som mala jednicku, ale zas to bolo na dedinskej zakladke, tak asi nas tam ojebali....nevadi :) kedze zijem na slovensku, viem, ze VSETKO je mozne.
a este mi nejde do hlavy, ze pri panenke Marii urcite treba odbocit vlavo...ja totizto ziadnu panenku mariu nepoznam, teda neviem o tom, ze by mi vo Vasom bydlisku stavali sochu, ale ako pisem v prechadzajucom odseku - mozne je VSETKO!!!
no a uz dost bolo vtipnosti, hadam sa nad Vami zlutujem a dojdem!
Maria
PS: MM znamena milionarsky matrac, ak by ste neboli v obraze
(Zverejnené s láskavým dovolením autorky)
tazko sa mi v navale emocii a dojatia, ktore citim este stale, veru, uz 5 ci 6 dni od odoslania Vasej pozvánky, nuz veru tazko sa mi hladaju slova....
Bude to mozno zniet smiesne,....mozno az pateticky, ale ja som skutocne stastna ze ste si na mna spomenuli a ze som medzi tou skutocne malou hrstkou pozvanych, ved ja sa citim ako keby som uz mala byt v Smotanke....a citim, ze titul MM, ktory mi ukradla ta slapka Marianna Durianova, opatovne ziskam...a zase budem pit vodku Stokurjev a len sa smiat a smiat a smiat...!
ale naozaj sa uprimne tesim do Vasho bytiku, ktory NIE JE mezonetom a je niekde mimo zmapovanej oblasti, ale aspon budem moct zas raz vsetkych obstastnovat svojou pritomnostou, bez prehanania, mna to skutocne tesi, rozdavat usmevy a autogramy skaredym luzrom, tym co to dotiahli akurat na ranne vstavanie do prace, vikendove naplnanie chladnicky, platenie hypoteky, a kupu auta s 1,5 litrovym motorom.... ja som vsak zostala sama sebou a beriem to so svojim prirodzenym zmyslom pre humor :)))))
trosku mi nejde do hlavy, ako je mozne na KRUHOVOM objazde ist rovno, ved z geometrie som mala jednicku, ale zas to bolo na dedinskej zakladke, tak asi nas tam ojebali....nevadi :) kedze zijem na slovensku, viem, ze VSETKO je mozne.
a este mi nejde do hlavy, ze pri panenke Marii urcite treba odbocit vlavo...ja totizto ziadnu panenku mariu nepoznam, teda neviem o tom, ze by mi vo Vasom bydlisku stavali sochu, ale ako pisem v prechadzajucom odseku - mozne je VSETKO!!!
no a uz dost bolo vtipnosti, hadam sa nad Vami zlutujem a dojdem!
Maria
PS: MM znamena milionarsky matrac, ak by ste neboli v obraze
(Zverejnené s láskavým dovolením autorky)
piatok 6. marca 2009
Koho budeme voliť?
Keďže neviem byť apolitický a rád sa zapájam do diania, tak dnes som si podal ruku s našou, dúfam, budúcou prezidentkou, pri podpise jej knihy. A keďže celebrity podporujú Ivetu Radičovú, tak aj my s Reedom podporujeme Ivetu Radičovú.
Prečo? Určite nie preto, že mi dnes podala ruku. Ale preto, že je to žena s veľkou charizmou. Konečne budem voliť niekoho, za koho sa nemusím hanbiť. Niekoho, kto povie zložitú vetu bez nezmyslu. Niekoho, kto povie vetu, ktorá má význam. Niekoho, kto nastaví tvár súčasnej politike.
Trocha mi chýba, že nemôžem vykríknuť jej meno, ako dnes Sajfa v rannej show. Tak skusím len takto. Iveta, ty na to máš!
nedeľa 22. februára 2009
F4 sa vracia, alebo o tom ako sme sa opäť slávnymi stali
Bublinky, bublinky, samé bublinky. Nie, nerozprávam o Dori z animáku Hľadá sa nemo. Všade vidím bublinky. V televízii, v printoch a dokonca aj na webe. Do prdele aj s bublinkami, čo majú bublinky s rádiom?
Toto rádio v najväčšej možnej miere ignorujem, no nedokážem mu uniknúť. A ako uvidíte, nedokáže mu uniknúť ani F4. A tak sme sa ocitli na titulke bublinkového rádia. Prefarbení na oranžovo, akože haló? Oranžová je odkedy dobrá?
Teší nás, že máme čitateľov aj v radoch rádia X, no zverejnenie fotografie ku ktorej toto rádio nemá autorské práva považujeme za veľkú drzosť. Pretože F4 je len jedna, a určite nie oranžová! S bublifukom sa nehrám už zopár rokov. A hemendex tiež nemusím :)
Toto rádio v najväčšej možnej miere ignorujem, no nedokážem mu uniknúť. A ako uvidíte, nedokáže mu uniknúť ani F4. A tak sme sa ocitli na titulke bublinkového rádia. Prefarbení na oranžovo, akože haló? Oranžová je odkedy dobrá?
Zdroj: www.expres.sk
Teší nás, že máme čitateľov aj v radoch rádia X, no zverejnenie fotografie ku ktorej toto rádio nemá autorské práva považujeme za veľkú drzosť. Pretože F4 je len jedna, a určite nie oranžová! S bublifukom sa nehrám už zopár rokov. A hemendex tiež nemusím :)
piatok 20. februára 2009
Správa z pozorovania subjektu – štúdia v troch horizontoch
Vedecký tím sa na základe pozorovaní subjektu tejto štúdie uzniesol na nasledovnej správe.
1. Fyzická stránka subjektu
Subjekt je približne rovnakého vzrastu ako jeho náprotivok. Subjekt pôsobí fyzicky uceleným dojmom. Subjekt sa navonok zdá byť osobou mužského pohlavia, t.j. vykazuje vonkajšie znaky mužnosti, ako napr. brada (aj keď je pravdou, že fúzy u žien nie sú ničím výnimočným).
Subjekt ovláda bežné fyzické úkony, zapája všetky končatiny pri generálnych úkonoch, akými je sňatie šiltovky, vyzlečenie bundy, posadenie sa, postavenie sa, chôdza a práca s lyžicou. Subjekt sme zatiaľ nemali možnosť sledovať pri niektorých náročnejších aktivitách, ako je beh, skok do diaľky, hod oštepom alebo nakupovanie, ktoré je zo všetkých životne najdôležitejšie.
V každom prípade subjekt ovláda mimické svaly, vyvolávajúce úsmev.
Subjekt viackrát vylúčil interné sekréty kýchaním. Na aktuálne ročné obdobie a obsah choroboplodných látok v ovzduší je tento úkon normálny.
Estetická stránka fyzického „ja“ subjektu je príjemná. Subjekt pôsobí symetricky a vzhľadovo vyrovnane. Bližšie špecifikácie v tejto oblasti fyzičnosti subjektu budú v budúcnosti doplnené v súvislosti s letnými, voľno-časovými aktivitami, najmä kúpaním sa, slnením, korčuľovaním a pod., pričom sa vedecký tím zameria na otázky typu: Aké má telo? Má six-pack, či big-pack? Ako sa hýbe? Donesie kofolu, či pivo aj nám?
Celkový facit hodnotenia fyzickej stránky subjektu: subjekt má krásne oči, podmanivý úsmev a celkovo pôsobí nadmieru sympaticky (Nick: Tuším tu mám konkurenciu!).
2. Psychická stránka subjektu
Subjekt na začiatku pozorovania pôsobil zakríknuto, nevybáčal s minulosťou overenej línie pozorovaných subjektov. Doba, počas ktorej bolo zakríknutie pozorovateľné, bola však zanedbateľná a je možné konštatovať, že subjekt sa odkríkol stúpajúcou tendenciou.
Subjekt pôsobí vyrovnane. Vedecký tím potešila skutočnosť, že subjekt a náprotivok komunikujú rovnocenným spôsobom, čo podnecuje psychickú stabilitu a rodovú rozmanitosť (logická vhodnosť posledného slovného spojenia je sporná, ale znie to sakra zaujímavo).
Celkový facit hodnotenia psychickej stránky subjektu: tuším je normálny.
3. Sociálna stránka subjektu
Subjekt sa rovnomerne zapájal do sociálnej interakcie s členmi vedeckého tímu. Subjekt ovláda bežné sociálne návyky, ako je pozdravenie, podanie ruky, kýchanie do rukáva a spontánny rehot.
Subjekt vie identifikovať potenciál situácie a využiť ho s cieľom formulovať prejav, ktorého následkom je pobavenie (t.j. vie vtipkovať).
Subjekt dokáže komunikovať na rôzne spoločenské témy, ako je napr. kríza, ale poradí si aj s viac osobnými témami, ako je napr. kríza. Subjekt vie promptne reagovať na zmenu v predmete komunikácie a ovláda viac než základné geografické fakty rodnej hrudy. Vedecký tím sa domnieva, že subjekt dokáže byť v spoločnosti obľúbený.
Celkový facit hodnotenia sociálnej stránky subjektu: pôjdeme s ním von aj nabudúce.
Poznámka: Rozsah jednotlivých častí tejto správy je priamoúmerný váhe, ktorú vedecký tím prikladá jednotlivým stránkam, z ktorých bol subjekt skúmaný. Vidno, že vedecký tím určite nie je povrchný!
1. Fyzická stránka subjektu
Subjekt je približne rovnakého vzrastu ako jeho náprotivok. Subjekt pôsobí fyzicky uceleným dojmom. Subjekt sa navonok zdá byť osobou mužského pohlavia, t.j. vykazuje vonkajšie znaky mužnosti, ako napr. brada (aj keď je pravdou, že fúzy u žien nie sú ničím výnimočným).
Subjekt ovláda bežné fyzické úkony, zapája všetky končatiny pri generálnych úkonoch, akými je sňatie šiltovky, vyzlečenie bundy, posadenie sa, postavenie sa, chôdza a práca s lyžicou. Subjekt sme zatiaľ nemali možnosť sledovať pri niektorých náročnejších aktivitách, ako je beh, skok do diaľky, hod oštepom alebo nakupovanie, ktoré je zo všetkých životne najdôležitejšie.
V každom prípade subjekt ovláda mimické svaly, vyvolávajúce úsmev.
Subjekt viackrát vylúčil interné sekréty kýchaním. Na aktuálne ročné obdobie a obsah choroboplodných látok v ovzduší je tento úkon normálny.
Estetická stránka fyzického „ja“ subjektu je príjemná. Subjekt pôsobí symetricky a vzhľadovo vyrovnane. Bližšie špecifikácie v tejto oblasti fyzičnosti subjektu budú v budúcnosti doplnené v súvislosti s letnými, voľno-časovými aktivitami, najmä kúpaním sa, slnením, korčuľovaním a pod., pričom sa vedecký tím zameria na otázky typu: Aké má telo? Má six-pack, či big-pack? Ako sa hýbe? Donesie kofolu, či pivo aj nám?
Celkový facit hodnotenia fyzickej stránky subjektu: subjekt má krásne oči, podmanivý úsmev a celkovo pôsobí nadmieru sympaticky (Nick: Tuším tu mám konkurenciu!).
2. Psychická stránka subjektu
Subjekt na začiatku pozorovania pôsobil zakríknuto, nevybáčal s minulosťou overenej línie pozorovaných subjektov. Doba, počas ktorej bolo zakríknutie pozorovateľné, bola však zanedbateľná a je možné konštatovať, že subjekt sa odkríkol stúpajúcou tendenciou.
Subjekt pôsobí vyrovnane. Vedecký tím potešila skutočnosť, že subjekt a náprotivok komunikujú rovnocenným spôsobom, čo podnecuje psychickú stabilitu a rodovú rozmanitosť (logická vhodnosť posledného slovného spojenia je sporná, ale znie to sakra zaujímavo).
Celkový facit hodnotenia psychickej stránky subjektu: tuším je normálny.
3. Sociálna stránka subjektu
Subjekt sa rovnomerne zapájal do sociálnej interakcie s členmi vedeckého tímu. Subjekt ovláda bežné sociálne návyky, ako je pozdravenie, podanie ruky, kýchanie do rukáva a spontánny rehot.
Subjekt vie identifikovať potenciál situácie a využiť ho s cieľom formulovať prejav, ktorého následkom je pobavenie (t.j. vie vtipkovať).
Subjekt dokáže komunikovať na rôzne spoločenské témy, ako je napr. kríza, ale poradí si aj s viac osobnými témami, ako je napr. kríza. Subjekt vie promptne reagovať na zmenu v predmete komunikácie a ovláda viac než základné geografické fakty rodnej hrudy. Vedecký tím sa domnieva, že subjekt dokáže byť v spoločnosti obľúbený.
Celkový facit hodnotenia sociálnej stránky subjektu: pôjdeme s ním von aj nabudúce.
Poznámka: Rozsah jednotlivých častí tejto správy je priamoúmerný váhe, ktorú vedecký tím prikladá jednotlivým stránkam, z ktorých bol subjekt skúmaný. Vidno, že vedecký tím určite nie je povrchný!
streda 4. februára 2009
Fantastická trojka? Show must go on!
Nie, nie, toto nie je žiadne pozvanie na náš byt do postele. Dnes som chcel trochu vážnejšie. Roky bežia, ľudia sa menia. Včera bol práve ten deň, keď jeden z nás fantastických oslavoval narodeniny. Nie sme tak starí, aby sme sa s tým nepochválili. Tak oslavujme bez oslávenca.
Happy birthday, Charlie!
Písali sme ti to aj v SMS. Ja viem, aké neosobné. Ale je to jeden z najosobnejších krokov, ktoré sme po tej dobe schopní spraviť. Po tých odmietaniach a ignorovaní. Nerozumiem prečo. Človek mieni, druhý mení. Ale aj tak ti želám to najlepšie, úprimne.
Happy birthday, Charlie!
Písali sme s ľútosťou, že už neslávime narodeniny spolu. Že už sme si s tebou cudzí. Bohužiaľ. No odpoveďou od teba sa nám dostalo len strohé „ďakujem“.
Happy birthday, Charlie!
Dúfam, že si ozaj šťastná. Tak ozajstne, nefalšovane. Len niekedy mám pocit, že si si šťastie predstavovala úplne inak. Nie len strojovo, bez emócií, chladne. Je mi to ľúto. Nám všetkým, no asi to už nezmeníme. A preto na záver poviem len,
Happy birthday, Charlie!
nedeľa 26. októbra 2008
Môj svet
Naháňačky za uznaním, za úspechom. Mojím? Úspechom môjho zamestnávateľa? Klienta? Neviem. Radšej neriešim. Hlavne,že ma to baví. Otázne je dokedy. Neviem zaspať a ráno sa nemôžem dospať. Jet lag po mesiaci nie je tá pravá výhovorka. Aj dvadsaťštyri hodín by mi bolo málo. Nútim sa vstať, každý deň umývam a žehlím vlasy, nech vyzerám k svetu. V hlúpom časopise pri čakaní v kaviarni na pobavenie čítam školu flirtovania pre ženy z kategórie 25+. Do tej už veru patrím. Naučila som sa raňajkovať. Mesačne platím dva litre za fitko a denne zjem tri jogurty s probiotickou kultúrou. „Bolí ťa hlava a si unavená? Športuj, aktívne oddychuj a večer nejedz škroby. Je to jednoduché.“ O svoje zdravie sa musím starať. Aby som nekolabovala, vydržala viac, výkonnejšie pracovala a lepšie žila.
Ani nepamätám, kedy som šla na výlet len tak. Lebo sa mi chce. Buď nie je kedy, alebo nie je s kým. Nie, že by som mala málo dobrých kamarátov. Na ich nedostatok sa skutočne nemôžem sťažovať. Len niekedy som akosi mimo. Všetci majú nové manželstvá alebo aspoň zásnubné prstene, deti, nové byty, domy, autá, frajerov, frajerky, milencov, milenky, psíky, mačičky. Ja mám nové topánky, čo mi doráňali päty, účes, challenging job a chronický nedostatok času.
Mením sa. Dospievam. Starnem. Mám byť nekonečne silná. Nechcem to. Čakám na víkend. Utekám z mesta alebo chodím na príjemné návštevy. Kolaudácie. Svadby. Smejem sa. Želám im to. Mám ich rada. Tancujem, pripíjam kvalitným vínom. Často však zatváram dvere na svojej izbe. Chcem byť sama, nerobiť nič. Schúliť sa do postele obhádzať sa vankúšmi. Vypnúť telefón. Nemyslieť. Nešla som ani na džezáky. Štve ma, že poriadne nefunguje chladnička a iné malicherné hovadiny. Neviem prečo.
Tisíc a jedno prvé rande. Ďalší exot na zozname. Som podľa neho úžasná. Prečo, to ani on sám nevie. A je to vlastne úplne jedno, hlavne, že vie, prečo si myslí, že je úžasný on. Nechal sa vyzdvihnúť (veď prečo by musel ísť 20 minút električkou, keď ja som pojazdná, nie?), má motorku, zarába „ťažké keše“, ale mení job, chcel ísť na kávu do Polusu (a nemal hotovosť) a dúfal, že z neho budem hotová. „No, čo, páčil som sa ti?“ Sorry, radšej oprášim Džu džu.
Kam sa podelo carpe diem, bláznivé úlety, nezáväzné popíjanie vínka v zastrčených vinárničkách, nočné prechádzky po Starom meste, bozkávanie za každým rohom, polemizovanie nad dôležitými nedôležitosťami? Do akého sveta som sa to zobudila?
Ani nepamätám, kedy som šla na výlet len tak. Lebo sa mi chce. Buď nie je kedy, alebo nie je s kým. Nie, že by som mala málo dobrých kamarátov. Na ich nedostatok sa skutočne nemôžem sťažovať. Len niekedy som akosi mimo. Všetci majú nové manželstvá alebo aspoň zásnubné prstene, deti, nové byty, domy, autá, frajerov, frajerky, milencov, milenky, psíky, mačičky. Ja mám nové topánky, čo mi doráňali päty, účes, challenging job a chronický nedostatok času.
Mením sa. Dospievam. Starnem. Mám byť nekonečne silná. Nechcem to. Čakám na víkend. Utekám z mesta alebo chodím na príjemné návštevy. Kolaudácie. Svadby. Smejem sa. Želám im to. Mám ich rada. Tancujem, pripíjam kvalitným vínom. Často však zatváram dvere na svojej izbe. Chcem byť sama, nerobiť nič. Schúliť sa do postele obhádzať sa vankúšmi. Vypnúť telefón. Nemyslieť. Nešla som ani na džezáky. Štve ma, že poriadne nefunguje chladnička a iné malicherné hovadiny. Neviem prečo.
Tisíc a jedno prvé rande. Ďalší exot na zozname. Som podľa neho úžasná. Prečo, to ani on sám nevie. A je to vlastne úplne jedno, hlavne, že vie, prečo si myslí, že je úžasný on. Nechal sa vyzdvihnúť (veď prečo by musel ísť 20 minút električkou, keď ja som pojazdná, nie?), má motorku, zarába „ťažké keše“, ale mení job, chcel ísť na kávu do Polusu (a nemal hotovosť) a dúfal, že z neho budem hotová. „No, čo, páčil som sa ti?“ Sorry, radšej oprášim Džu džu.
Kam sa podelo carpe diem, bláznivé úlety, nezáväzné popíjanie vínka v zastrčených vinárničkách, nočné prechádzky po Starom meste, bozkávanie za každým rohom, polemizovanie nad dôležitými nedôležitosťami? Do akého sveta som sa to zobudila?
pondelok 29. septembra 2008
A Slovak Boy in Paris (Part Deux)
Druhá časť sa píše, keď nepomáhajú ani krížiky a krúžky.
...keď sa rátajú minúty... čo minúty! ...sekundy záverečných príspevkov konferencie.
...keď v hlave víria obrazy „gýčových“, no napriek tomu dych vyrážajúcich miest.
...keď v ušiach doznievajú tóny všetky možné vnemy ohurujúceho kabaretu, z pamäte chuťových pohárikov sa vytráca spomienka na úžasné menu z BOBIN´O a na tvári ostal už len tieň dotyku bujného poprsia parížskeho transvestitu, pri spomienke na ktoré aj vnady našej Pecosity sú len tými, v úzadí košiara zblúdilými, kozičkami.
O pár hodín odlietam, no toto mesto „ide so mnou“, aby som mal zámienku, že ho raz musím vrátiť tam, kam pôvodne patrí. I keď na mňa pôsobilo vždy priam odpudivo, povýšenecky, obnosene a dalo sa zniesť len ako pozadie príbehov patriacich Amelie a Satine, som unesený.
...keď sa rátajú minúty... čo minúty! ...sekundy záverečných príspevkov konferencie.
...keď v hlave víria obrazy „gýčových“, no napriek tomu dych vyrážajúcich miest.
...keď v ušiach doznievajú tóny všetky možné vnemy ohurujúceho kabaretu, z pamäte chuťových pohárikov sa vytráca spomienka na úžasné menu z BOBIN´O a na tvári ostal už len tieň dotyku bujného poprsia parížskeho transvestitu, pri spomienke na ktoré aj vnady našej Pecosity sú len tými, v úzadí košiara zblúdilými, kozičkami.
O pár hodín odlietam, no toto mesto „ide so mnou“, aby som mal zámienku, že ho raz musím vrátiť tam, kam pôvodne patrí. I keď na mňa pôsobilo vždy priam odpudivo, povýšenecky, obnosene a dalo sa zniesť len ako pozadie príbehov patriacich Amelie a Satine, som unesený.
nedeľa 28. septembra 2008
A Slovak Boy in Paris (Part Une)
„Žartuješ?“ – spýtala sa Lena.
„Nie,“ odpovedal, „sedíme tu už sedem hodín a lezie mi to pekne na nervy.“
V miestnosti bolo dusno napriek tomu, že okná boli otvorené a dnu prúdil svieži parížsky vzduch. Charles síce tvrdil, že je znečistený, ale im to bolo jedno. Prišli len na pár dní. Včera si spolu s francúzskym kuchárom pripravili kus jemu neznámeho mäsa, ktoré nakoniec zjedla ona, špargľové koláčiky a jahodový dezert. Dnes ich čakalo historické mesto. Išlo už len o pár hodín. Pár hodín vyplnených dusnom unudených, záujem predstierajúcich právnikov, ktorí sa pri svojej práci s ochrannými známkami doposiaľ nikdy poriadne nestretli. A ani poriadne nestretnú.
„Žartuješ?“ – spýtala sa Lena.
„Nie,“ odpovedal, „stačí, keď dopíšeš do mriežky krúžok. Ja robím krížiky.“
„Nie,“ odpovedal, „sedíme tu už sedem hodín a lezie mi to pekne na nervy.“
V miestnosti bolo dusno napriek tomu, že okná boli otvorené a dnu prúdil svieži parížsky vzduch. Charles síce tvrdil, že je znečistený, ale im to bolo jedno. Prišli len na pár dní. Včera si spolu s francúzskym kuchárom pripravili kus jemu neznámeho mäsa, ktoré nakoniec zjedla ona, špargľové koláčiky a jahodový dezert. Dnes ich čakalo historické mesto. Išlo už len o pár hodín. Pár hodín vyplnených dusnom unudených, záujem predstierajúcich právnikov, ktorí sa pri svojej práci s ochrannými známkami doposiaľ nikdy poriadne nestretli. A ani poriadne nestretnú.
„Žartuješ?“ – spýtala sa Lena.
„Nie,“ odpovedal, „stačí, keď dopíšeš do mriežky krúžok. Ja robím krížiky.“
piatok 26. septembra 2008
Sťahovanie, žeby už konečne?
Pred pár rokmi mi to prišlo tak neuveriteľné, skoro ako dnes. Čoskoro sa sťahujeme a posúvame sa trochu ďalej. Sťahovanie Tam, do spoločného, mimo tohto rýchleho a mierne neurotického mesta. Mesto robia ľudia, viem. Aj dobrí. Ale predsa sú tu aj tí, čo ukradli Jacka. Alebo aj tí, čo Karen prepichli obe pneumatiky. Snáď v tom novom bude lepšie.
Mám za sebou druhú schôdzu vlastníkov bytov a myšlienky sa nie a nie ustáliť a zatriediť. A Reedovi sa nemožno dovolať do krajiny druhej sochy slobody. Tss, iná Amerika. A už mi aj volá. Zoberie ma tam, aj do kabaretu, sľúbil, teším sa veľmi.
Schôdza. Susedia. Zaujímavé nové tváre. Prvé predstavovanie sa, prvé tykanie. Nové mená, ktoré si aj tak nikdy nezapamätám, pretože sa sústredím na správne vyslovenie toho svojho. Celkom nové situácie. Prvýkrát oficiálne pred neznámymi ľuďmi ako pár. Možno to niekomu príde divné, že sa nad tým pozastavujem, ale ja to vnímam. Nikdy som to nezažil.
Zvláštne. Ako sa občas ťažko hľadá slovo pre oslovenie toho druhého. Kto je to ten Reed? A potom Vás príde na um slovo priateľ. Niekedy mi slovo priateľ príde tak neosobné a inokedy až príliš pod kožu. Ale hrať sa na skrývačku nikoho z nás nebaví. Asi sme už starí.
V jednej banke na otázku pracovníčky „a čo ste si vlastne, keď nie ste bratia a chcete úver?“ mi prišla odpoveď priateľ ako zábavná (najmä po vystrúhanom výraze p. xyz, ktorej priezvisko si mimochodom doteraz pamätám), no v realite je to trochu ťažšie.
A na druhej strane je to tak ľahké ako po telefonáte susedky Janky. Keď bez problémov a okolkov vedela to slovo nájsť, a brať to ako samozrejmú vec. A nemusela ani hľadať v slovníku cudzích slov definíciu oslovenia kolega, čo sa v heterosexuálnej reči občas chápe ako partner homosexuálne orientovaného jedinca. Nabudúce sa ho spýtam, čo mu na večeru jeho kolegyňa navarila.
Možno je to otázka zvyku, no musím sa to naučiť. Povedať, že priateľ to vybaví. Povedať, že priateľ ešte nie je doma. Povedať, že to ste volali s priateľom. Nevedel som to hovoriť a stále to dobre neviem. No naučím sa. Pretože sa čoskoro sťahujeme. A je to dôležité preto, lebo aj ľudia robia mesto. A budeme s nimi žiť veľmi dlho. Tak nech sa to pomaly učia, tak ako ja.
A keby to tak Marek Nikolov pochopil, tak by držal hubu a krok. Lebo ani len netuší, aké to je občas ťažké. A najmä pri ľuďoch ako on.
Mám za sebou druhú schôdzu vlastníkov bytov a myšlienky sa nie a nie ustáliť a zatriediť. A Reedovi sa nemožno dovolať do krajiny druhej sochy slobody. Tss, iná Amerika. A už mi aj volá. Zoberie ma tam, aj do kabaretu, sľúbil, teším sa veľmi.
Schôdza. Susedia. Zaujímavé nové tváre. Prvé predstavovanie sa, prvé tykanie. Nové mená, ktoré si aj tak nikdy nezapamätám, pretože sa sústredím na správne vyslovenie toho svojho. Celkom nové situácie. Prvýkrát oficiálne pred neznámymi ľuďmi ako pár. Možno to niekomu príde divné, že sa nad tým pozastavujem, ale ja to vnímam. Nikdy som to nezažil.
Zvláštne. Ako sa občas ťažko hľadá slovo pre oslovenie toho druhého. Kto je to ten Reed? A potom Vás príde na um slovo priateľ. Niekedy mi slovo priateľ príde tak neosobné a inokedy až príliš pod kožu. Ale hrať sa na skrývačku nikoho z nás nebaví. Asi sme už starí.
V jednej banke na otázku pracovníčky „a čo ste si vlastne, keď nie ste bratia a chcete úver?“ mi prišla odpoveď priateľ ako zábavná (najmä po vystrúhanom výraze p. xyz, ktorej priezvisko si mimochodom doteraz pamätám), no v realite je to trochu ťažšie.
A na druhej strane je to tak ľahké ako po telefonáte susedky Janky. Keď bez problémov a okolkov vedela to slovo nájsť, a brať to ako samozrejmú vec. A nemusela ani hľadať v slovníku cudzích slov definíciu oslovenia kolega, čo sa v heterosexuálnej reči občas chápe ako partner homosexuálne orientovaného jedinca. Nabudúce sa ho spýtam, čo mu na večeru jeho kolegyňa navarila.
Možno je to otázka zvyku, no musím sa to naučiť. Povedať, že priateľ to vybaví. Povedať, že priateľ ešte nie je doma. Povedať, že to ste volali s priateľom. Nevedel som to hovoriť a stále to dobre neviem. No naučím sa. Pretože sa čoskoro sťahujeme. A je to dôležité preto, lebo aj ľudia robia mesto. A budeme s nimi žiť veľmi dlho. Tak nech sa to pomaly učia, tak ako ja.
A keby to tak Marek Nikolov pochopil, tak by držal hubu a krok. Lebo ani len netuší, aké to je občas ťažké. A najmä pri ľuďoch ako on.
sobota 13. septembra 2008
Viva la vita
Takýto život mám.
Pár skvelých kamarátov v mojom aute. Kašlem na rozbité zrkadielko. Smola nemá so zrkadlami nič spoločné. Chodí skôr po ľuďoch. Spievame najfalošnejšie ako sa dá. Po ceste stretávame Chartlottku, ide opačným smerom, netrúbim, nechcem spôsobovať šoky. Nevidí ma, asi sa ponáhľa. Za láskou. Lucky her...
Cesta medzi dedinami kdesi na Záhorí. Krásna alej.Zeleno žlté stromy. Okná otvorená dokorán. Hudba na plné gule. September je voňavý. Kúpanie v prírode v septembri dodalo blaho na tele, dušu potešujú farby. Ladím. Som jesenný typ. Aj keď blbé lifestylové časáky tvrdia, že jarný. Jednoducho farebne sa hodím do scenérie. Jedna kofolka za 15 korún. Veľká. Oceňujem atmosféru vidieka. Môj rodný...
Nádherné mäsko ochutím bazalkou, olivovým olejom a pár deci Savignonu. Neviem svet nevnímať cez vône. Gril vyhráva obľúbenú melódiu. Čerstvo upečená bageta nás prenáša na Azúrové pobrežie. Hurónsky rehot na vtipoch, ktoré už dnes nie sú vtipné. Hojdačka s mäkkými vankúšmi, letný víkend začiatkom jesene. Traja krásni chlapi, ani jeden nie je ten pravý. Škoda, alebo to pravé...? Som melancholicky šťastná a štastne melancholická.
O týždeň neskôr...
Len deci bieleho stačí k jemnej eufórií. Každý deň si detailne všímam jeden zaujímavý plagát. Na tej chodbe je tých plagátov päť. Zvlášte asociácie. Pekná fotka...Bez irónie.
Psíky sa hrajú na pestovanom trávniku pred Verne. Ľudia, ktorých poznám sa tvária, že ma nevidia a mne je to jedno. Háždem psíkom loptičku bežím za nimi. Na nádherného labradora Maca je možné zbaliť celkom obstojné kusy...ale nechcem.
Loptička je fenomén. Tvárim sa, že ju chcem, viac ako čokoľvek. A pritom viac ako čokoľvek chcem niečo iné. ...chcenie je divná vec. Ale... kašľať na to. Neviem, koho to baví viac, či mňa, alebo havkáčov. Je mi jedno, že sa mi podpätky zabárajú do hliny. Zašpiním ráno lietadlo.
Nehorázny rehot. Čím som si zaslúžila toľko výnimočných ľudí okolo seba?...
A už je trinásteho. Letenka ready. Kufor poloplný. Víza v pase na desať rokov, a egal, že v januári už nebudú povinné. Som zvedavá- bude nadväzovanie nových kontaktov... a ja neviem, či sa teším, alebo som už len z tej predstavy unavená.
See you, my friends...very soon.
Pár skvelých kamarátov v mojom aute. Kašlem na rozbité zrkadielko. Smola nemá so zrkadlami nič spoločné. Chodí skôr po ľuďoch. Spievame najfalošnejšie ako sa dá. Po ceste stretávame Chartlottku, ide opačným smerom, netrúbim, nechcem spôsobovať šoky. Nevidí ma, asi sa ponáhľa. Za láskou. Lucky her...
Cesta medzi dedinami kdesi na Záhorí. Krásna alej.Zeleno žlté stromy. Okná otvorená dokorán. Hudba na plné gule. September je voňavý. Kúpanie v prírode v septembri dodalo blaho na tele, dušu potešujú farby. Ladím. Som jesenný typ. Aj keď blbé lifestylové časáky tvrdia, že jarný. Jednoducho farebne sa hodím do scenérie. Jedna kofolka za 15 korún. Veľká. Oceňujem atmosféru vidieka. Môj rodný...
Nádherné mäsko ochutím bazalkou, olivovým olejom a pár deci Savignonu. Neviem svet nevnímať cez vône. Gril vyhráva obľúbenú melódiu. Čerstvo upečená bageta nás prenáša na Azúrové pobrežie. Hurónsky rehot na vtipoch, ktoré už dnes nie sú vtipné. Hojdačka s mäkkými vankúšmi, letný víkend začiatkom jesene. Traja krásni chlapi, ani jeden nie je ten pravý. Škoda, alebo to pravé...? Som melancholicky šťastná a štastne melancholická.
O týždeň neskôr...
Len deci bieleho stačí k jemnej eufórií. Každý deň si detailne všímam jeden zaujímavý plagát. Na tej chodbe je tých plagátov päť. Zvlášte asociácie. Pekná fotka...Bez irónie.
Psíky sa hrajú na pestovanom trávniku pred Verne. Ľudia, ktorých poznám sa tvária, že ma nevidia a mne je to jedno. Háždem psíkom loptičku bežím za nimi. Na nádherného labradora Maca je možné zbaliť celkom obstojné kusy...ale nechcem.
Loptička je fenomén. Tvárim sa, že ju chcem, viac ako čokoľvek. A pritom viac ako čokoľvek chcem niečo iné. ...chcenie je divná vec. Ale... kašľať na to. Neviem, koho to baví viac, či mňa, alebo havkáčov. Je mi jedno, že sa mi podpätky zabárajú do hliny. Zašpiním ráno lietadlo.
Nehorázny rehot. Čím som si zaslúžila toľko výnimočných ľudí okolo seba?...
A už je trinásteho. Letenka ready. Kufor poloplný. Víza v pase na desať rokov, a egal, že v januári už nebudú povinné. Som zvedavá- bude nadväzovanie nových kontaktov... a ja neviem, či sa teším, alebo som už len z tej predstavy unavená.
See you, my friends...very soon.
utorok 15. júla 2008
Definícia
Aprilka pozvala menšiu partičku na dedinku k bazéniku čľapkať sa. Veziem teda jednu čast osádky, v kufri mi tancujú polku dva pri ceste nakúpené megamelóny a my pospevujeme s Fun rádiom, keď zaznie "úžasný song", v ktorom sa spieva: "...mám byť celý bez seba, že si taká bezbrehá."
Zamyslím sa (to sa mi niekedy stáva) a zadrem otázku do pléna:"Bezbrehá? To som akože aká?"
Ňuňu pohotovo odpovedá:"No, že nemá z teba ako vyjsť."
Nuž, tak už viem.
Zamyslím sa (to sa mi niekedy stáva) a zadrem otázku do pléna:"Bezbrehá? To som akože aká?"
Ňuňu pohotovo odpovedá:"No, že nemá z teba ako vyjsť."
Nuž, tak už viem.
pondelok 7. júla 2008
Keď sa neviem dokopať
Už asi mesiac, či dva sa snažím dokopať k niečomu zmysluplnému a napísať sem myšlienky výriace mi hlavou. Nejde to. Nemám chuť. A tak radšej ako nič, zhrniem udalosti posledných dní do bodov, inak by mi hlavu potrhalo a to by sa Reed nepotešil.
- V prvom rade chcem poďakovať dobrákovi, ktorý mi prepichol obe predné pneumatiky. Fakt si frajer, keď niečo také dokážeš pod rúškou tmy. Si makač, darmo, nabudúce sa mi podpíš kľúčom na lak, to bude ešte väčšia frajerina. Každopádne tých 5tisíc korún škody čo si spôsobil viem investovať aj lepšie. Vieš niekto sa aj snaží čo to v živote dosiahnuť, platí leasing, hypotéku, a nie malú, ale tak čo už, snáď to za tú tvoju srandu stálo. Dík.
- Brat doniesol pred par týždňami domov offroad. Chápete to, offroad a ja sa vozím len na španielke Karen. Offroad, 4x4 v kolónkach na vysvedčení. Offroad ako vyšitý.
- Pred mesiacom som prekročil magickú hranicu a už mám štvrťstoročie za sebou. Človek by očakával depresiu, ale veď preboha prečo. Mám všetko po čom som v živote túžil.
- S Reedom sme strávili úžasný víkend. Boli sme u svokra, a tak sme aj s Reedovym bratom a jeho frajerkou trávili dni oddychu tak ako sa patrí. Oddychom, vínkom, športom, no a pravdaže aj kaderníčkou. Tak máme nové účesy obaja, ja teda štandardku ale Reed, tss, to budete kukať.
- Dopozerali sme Will & Grace. Aby som sa vyhol patetickým kydom, tak poviem len, že mi bude za nimi smutno. Dáko som sa s nimi zžil. Chcem ale zagratulovať tvorcom: David Kohan a Max Mutchnick. Taktiež nemôžem opomenúť herecké výkony všetkých hercov. Zaujímavé ale je, že tento seriál v Európe nikdy nezožal taký úspech ako v USA. Čím to je?
- Politickú situáciu by som už komentovať nemal ale nedá mi. Je mi zle z toho, čo sa na Slovensku deje. Je mi zle, čo sa v mene solidárnosti a sociálnej politiky robí. Je mi ešte horšie, keď niekto siaha na moje ťažko zarobené peniaze len preto, že som podnikateľ, v preklade Fica “nepriateľ štátu”. Je mi ešte horšie keď vidím, kam ide Slovensko a kde by mohlo byť. Smutné. Kedy už inteligentná Slovač pozdvihne svoj hlas? Či pri našom štastí sa vyserie aj na voľby prezidenta, ktoré by mohli byť predzvesťou zmeny.
- Situáciu okolo práv homosexuálov okomentujem tiež. Nedávny útok na pochod homosexuálov v Brne, taktiež i v Budapešti ma zarazil. Je smutné ak niekto v mene svojej pravdy šliape po ľudských právach hlava nehlava. Je smutné, že sme sa stále nepohli ďalej od urážok z deviácie a iných slov, ktoré ublížia viac než si myslíte. Platíme dane? Platíme odvody? Platíme zdravotné poistenie? Platíme, tak čo robíme inak ako heterosexuáli, keď nemôžeme dostať rovnaké práva? Srať na to, nech platia ďalej, čo?
To je aj všetko čo som nateraz chcel, tešíme sa na Pecositu ako porozpráva zážitky z dovolenky a taktiež aj na Charlotu, ktorá zdá sa iba pracuje, alebo sa muchluje? Uvidíme...
štvrtok 12. júna 2008
Cau blogisko,
kurnik, zase si ma k sebe nejako pritiahol. Kukam, ze co mas noveho a tak…
U mna stale vela prace a kazdy vikend nabity. Minulu sobotu sme boli s Nickom a Pecositou (poznas, tiez sem pise) u Nickovej rodiny na opekacke vo volnej prirode. Bolo velmi fajn. Tusim okolo 20 ludi. Strielalo sa zo vzduchovky (Pecosita ziskala najviac bodov) a hadzalo sa sipkami (v mojom pripade o hadzani nemohla byt rec). Hrali sme volejbal a bandbinton - ci ako sa to pise. Futbal som ja nehral, ale Nick ano, trafili mu loptou taku supu do ruky, ze zapastie uuplne v prdeli. V pondelok skoncil u lekara a na roentgene. No, nastastie to nema zlomene, len brutalne narazene, tak dostal taku dlahu z neoprenu na suchy zips.
Inak, ked mu to v nedelu opuchlo, tak sme sa trosku prelakli a pre istotu zabehli na pohotovost na Kramare. Kokooos, sme tam dosli o pol desiatej vecer a informantka nam povedala, ze tam este cakaju ludia, co prisli o siestej. [Peep]! Tak sme sa otocili a sli do lekarne na Racko kupit octanovu mast a dake lieky proti opuchu. Proste sila.
V nedelu sme boli v divadle Astorka. S Lolkovcami a Pecositou. Hralo sa predstavenie v ramci projektu One day in Europe. Rozni herci z roznych europskych divadiel hrali spolu jednu hru. Boli skveli, ale ta hra bola desna, same symbolicke vyjadrenia, z ktorych sme pochopili asi dve-tri. Boli sme dost sklamani.
V utorok sme boli v NTC na "Spirit of Broadway". Dostali sme listky od Ranye D., lebo ona nemohla ist. Mala to byt show, pozostavajuca z najlepsich muzikalovych hitov. Ale bolo to jedno velke foajé. V prvom rade to bolo velmi zle ozvucene, znelo to, akoby revali, kricali, bliakali. Staci ti? A take to bolo vsetko divne. Nemalo to ziadneho ducha. Takze no spirit. A davali skor (pre nas) nezname songy. Nechapem preco... Pripadalo mi to ako cirkus krizeny s travesty show. Odisli sme po prvom polcase.
No, a vcera sme zase boli v Astorke. Pred 2 tyzdnami som tam videl hru "Zlomatka" so Zuzanou Kronerovou v hlavnej ulohe (a tiez s J. Hrckom) a strasne to bolo dobre. Perfektny bol aj Alberto (P. Oszlik) - inak, velmi smacny mlady muz. Tak som kupil sedem listkov a boli sme taka slusna grupa, pridali sa napr. Charlotte a Merien. A bolo to rovnako dobre ako prvykrat. Skvela hra! Skvelaaaa.
Dnes sa mi teda vooobec nechce pracovat. Este, ze sa ochladilo, bo tu bola dobra sauna posledne dva dni.
Inak, uz ma premieru Sex v meste - oddnes. Akurat nahovaram Nicka, aby zmizol z prace skor a aby sme si to 15:50 isli kuknut. Este tam boli dake volne listky, som kukal teraz na nete. Je super, ze sa listky do kina daju kupit cez internet. Zaplatim kreditkou a listky si potom len dam vytlacit v automate v kine. Parada. Ziadne cakanie v rade, ziadne chodenie pol hodky vopred, aby mi nezrusili rezervacku.Ale sila, ze kino stoji 170 korun a divadlo v Astorke 150. Neporovnatelne! Jasne, ze divadlo, co sa zazitku tyka, vedie.
To je asi tak vsetko odo mna. Tak zatim, a sa ozvi.
Ciao a posielam velky cmukac,
U mna stale vela prace a kazdy vikend nabity. Minulu sobotu sme boli s Nickom a Pecositou (poznas, tiez sem pise) u Nickovej rodiny na opekacke vo volnej prirode. Bolo velmi fajn. Tusim okolo 20 ludi. Strielalo sa zo vzduchovky (Pecosita ziskala najviac bodov) a hadzalo sa sipkami (v mojom pripade o hadzani nemohla byt rec). Hrali sme volejbal a bandbinton - ci ako sa to pise. Futbal som ja nehral, ale Nick ano, trafili mu loptou taku supu do ruky, ze zapastie uuplne v prdeli. V pondelok skoncil u lekara a na roentgene. No, nastastie to nema zlomene, len brutalne narazene, tak dostal taku dlahu z neoprenu na suchy zips.
Inak, ked mu to v nedelu opuchlo, tak sme sa trosku prelakli a pre istotu zabehli na pohotovost na Kramare. Kokooos, sme tam dosli o pol desiatej vecer a informantka nam povedala, ze tam este cakaju ludia, co prisli o siestej. [Peep]! Tak sme sa otocili a sli do lekarne na Racko kupit octanovu mast a dake lieky proti opuchu. Proste sila.
V nedelu sme boli v divadle Astorka. S Lolkovcami a Pecositou. Hralo sa predstavenie v ramci projektu One day in Europe. Rozni herci z roznych europskych divadiel hrali spolu jednu hru. Boli skveli, ale ta hra bola desna, same symbolicke vyjadrenia, z ktorych sme pochopili asi dve-tri. Boli sme dost sklamani.
V utorok sme boli v NTC na "Spirit of Broadway". Dostali sme listky od Ranye D., lebo ona nemohla ist. Mala to byt show, pozostavajuca z najlepsich muzikalovych hitov. Ale bolo to jedno velke foajé. V prvom rade to bolo velmi zle ozvucene, znelo to, akoby revali, kricali, bliakali. Staci ti? A take to bolo vsetko divne. Nemalo to ziadneho ducha. Takze no spirit. A davali skor (pre nas) nezname songy. Nechapem preco... Pripadalo mi to ako cirkus krizeny s travesty show. Odisli sme po prvom polcase.
No, a vcera sme zase boli v Astorke. Pred 2 tyzdnami som tam videl hru "Zlomatka" so Zuzanou Kronerovou v hlavnej ulohe (a tiez s J. Hrckom) a strasne to bolo dobre. Perfektny bol aj Alberto (P. Oszlik) - inak, velmi smacny mlady muz. Tak som kupil sedem listkov a boli sme taka slusna grupa, pridali sa napr. Charlotte a Merien. A bolo to rovnako dobre ako prvykrat. Skvela hra! Skvelaaaa.
Dnes sa mi teda vooobec nechce pracovat. Este, ze sa ochladilo, bo tu bola dobra sauna posledne dva dni.
Inak, uz ma premieru Sex v meste - oddnes. Akurat nahovaram Nicka, aby zmizol z prace skor a aby sme si to 15:50 isli kuknut. Este tam boli dake volne listky, som kukal teraz na nete. Je super, ze sa listky do kina daju kupit cez internet. Zaplatim kreditkou a listky si potom len dam vytlacit v automate v kine. Parada. Ziadne cakanie v rade, ziadne chodenie pol hodky vopred, aby mi nezrusili rezervacku.Ale sila, ze kino stoji 170 korun a divadlo v Astorke 150. Neporovnatelne! Jasne, ze divadlo, co sa zazitku tyka, vedie.
To je asi tak vsetko odo mna. Tak zatim, a sa ozvi.
Ciao a posielam velky cmukac,