Hmyz v hlave alebo Kultúra

Štvorka sa spolu s mojim drahým Johnnym vybrala do divadla. Tvárili sme sa, že to je preto, lebo náš milovaný pán Reed má sviatok (neviem, či môžem v rámci zachovania tajomnosti a anonymity tohto blogu prezradiť aký, ale ubezpečujem všetkých, že Reed sa nevolá Soňa). Tajomstvo sa nám pred ním podarilo udržať mesiac, čo je pri ukecanosti posádky našej domácnosti takmer zázrak. Predstavenie sme vybrali príznačné, nasadili sme mu totiž chrobáka do hlavy. Išlo ho roztrhnúť od zvedavosti, uchyľoval sa dokonca aj k vydieraniu. Nezabralo. Ešte aj keď sme mu odporúčali obliecť si oblek, snažila som sa ho mojimi skvelými hereckými schopnosťami presvedčiť, že ideme na pohreb. Bohužiaľ sme však asi budili skôr dojem, že ideme na nejaké supertajné stretnutie nejakej sekty.

Nápad to bol Charlottkin, a veruže to bol dobrý nápad (Ojojojooooj!). Aj to s naťahovaním Reeda. Nie na škripec, ani žiadne iné prasačiny pod týmto slovným spojením nechápte. Nick si našiel dôvod na to, aby si kúpil a potom aj ožehlil žhavú košeľu, Charlie si zadovážila skvelý zelený kabát (ktorý jej úprimne závidím a čudujem sa, že si nekúpila ružový, keďže v poslednej dome vyzerá ako chodiaci maskotík tohto blogu) a my ostatní sme si našli dôvod na to, aby sme sa cez všedný deň vyfešákovali. Dokonca sme sa aj odfotili. Klasicky na chodbe pri hajzlíkových dverách. No romantika.

Výnimočne sme na Nicka nečakali (uff) a v tom super počasí (rozumej vietor a dážď) sme cupitali na električku. Ja si dôvod na nasratie vždy nájdem, takže tento krát to bol pokazený predtým dlho a trpezlivo modelovaný účes. Naserkanie mi však dlho nevydržalo, keďže sme zasa robili divadielko celej električke. Ten ujo, čo sedel cez uličku mal z nás asi dobrú haluz, pretože kukal ako teľa na nové vráta. Teraz neviem, či nechápal, o čom to točíme, alebo nechápal, čo to mám na hlave.

Nejako sme sa cez ten víchor dopracovali k divadlu. Bolo to náročné, najmä pre mňa a Charlie. Párkrát sa mi stalo, že ten štuplík na tých nóbl topánkach nazývaný aj opätok sa mi zasekol do dierky-potvorky v dlažbe a zostala som stáť ako taký soľný stĺpik. Dorazili sme ale na miesto činu bez úrazu aj bez psychickej ujmy. Aj keď vybrať hrot z dierky je dooosť náročné. Veď to poznáte.

Sedadlá boli veľmi nepohodlné. Najmä pre našich dlhonohých krásavcov to muselo byť náročné vydržať celý čas v polohe dolámanej srnky. Ujo predo mnou mierne smrdel, teta a ujo za mnou sa stále po záhorácky rozprávali o údenej krkovičke. Podujatie na úrovni, čo vám budem hovoriť.

Na všetky vonkajšie vplyvy som zabudla, keď predstavenie začalo. Okej, tak nie na všetky, Johnnyho ruka a horúci dych sa nedali ignorovať...ehm ehm, ale nie o tom som chcela. O kultúre som chcela.

Nepamätám sa, že by som sa niekedy takto v jednom kuse rehotala (ak nerátam zmysluplné debaty s Reedom, Nickom a Charlie). Kramárovo PO.E.Í.KO (vyslovuj pojebíčko), Magálovej kotrmelce a odpadávanie a Horváthovo rýchle prezliekanie nenechalo jedny gate suché. Toto je metafora, aby ste správne rozumeli. Ono totiž bolo dosť náročné necvrknúť si od rehotu. (aj keď teraz „dva mesiace nemusíte“).

Bránice sme precvičili, nohy sa nám nakoniec dokrvili, ale pocítili sme hlad. Chceli sme na Reedovo odporúčanie navštíviť jeden super (la) parádny drahý štýlový podnik. Vliezli sme dnu, zostali asi pol minúty a vyšli sme odtiaľ ako vyúdené klobásky. POVEDZME STOP DISKRIMINÁCIÍ NEFAJČIAROV! Skončili sme samozrejme v mekáci, nažrali sme sa ako prasátka (ružovučké, čistučké mám na mysli, také, aký je tento blog) a ešte sme skočili na drink. Už z toho, čo si Charlie objednala je jasné, čo jej chýba. (Kto uhádne, aký drink si dala, vyhráva. Ale nepýtajte sa ma čo...)

Aby som to teda celé zhrnula:

Podnik s názvom La Parada kvôli doslova hustej atmosfére neodporúčam. Aj keď Reed tvrdí, že tam varia super. Ja si to celkom neviem predstaviť, papať v udiarni.

Chrobáka v hlave už reprízujú neviem koľký krát, ale stále je to super. Odporúčam. Pre tých, čo majú problémy so zadržiavaním moču odporúčam dať si dobre sajúce plienky, bude ich treba.