Veľká či malá?

Strašne sa mi chcelo... a tak som zašiel na verejné záchody! Ja a verejné záchody! Chápete to? Ja nie. Doteraz.

Mlynské Nivy. Stanica pustá, stanica tichá.
To máš vidieť! Ľudí na milú kedveš! A teraz šti, keď okolo teba postávajú a pobehujú iní. Nedá sa mi nikdy, a preto som si vypracoval plán.

Plán mal jediný bod. Bod 0, bod zero. VYBER SI KABÍNKU!!!

Ewan si v Trainspottingu vybral život, ja som si vybral kabínku. Zostalo dúfať, že hoci výber je filmový, záchod bude netrainspottingový (rozumej čistý).

Hlasom rozhodného, počúrať sa idúceho, som pani záchodárke (označenie hajzelbaba sa mi zdá akési nevhodné, pretože si nie som istý, či by ma odvar z jej ucha zachránil pred návratom do podzemia) oznámil: „Kabínku!“
Pozerá na mňa. Pozerám na ňu. Zrazu z nej vypadne: „Na malú?“

Bože, aká impertinentná otázka...

Pozriem vpravo, na papier veľkosti A4. Stojí na ňom: PISOÁR 2,- Sk; KABÍNKA 4,- Sk. Ani slovo o malej! „Kabínku,“ zopakujem a začínam si pripadať ako Adela, keď volala do elektrární a stále opakovala slovo „faktúra“.

Kabínka. Kabínka. Kabínka! Koho tu musím pretiahnuť, aby som sa nepototo?! Podávam jej dvadsaťkorunáčku.

Neviem, čo sa presne odohrávalo v hlave pani záchodárky, ale vyzeralo to asi takto: if pisoár=malá and kabínka=veľká, then pisoár=2 Sk and kabínka=4 Sk. Ale prečo sa rovno nepozrela na ten papierisko, čo jej tam visel pod nosom? A možno len rozmýšľala nad tým, aký osviežovač na záchody kúpi. A potom si povedala, že taký istý ako naposledy – t.j. nijaký, a vydala mi šestnásť korún.

Až neskôr mi došlo, že pani záchodárka vlastne okráda svojho zamestnávateľa, keďže za malú berie dve kačky aj v prípade, ak zákazník (?) ide malú-ovať do kabínky.

Radšej nechcem vedieť, či by odo mňa pýtala cenu za použitie kabínky, keby som šiel na veľkú k pisoáru...