Nechápačka

Prečo ľudia robia niečo, na čo zjavne nemajú bunky, ani náladu, ani chuť? Hlavne im nerozumiem vtedy, keď pri tej znechutenosti prichádzajú do styku so zákazníkmi. A nechápem ani zamestnávateľov, ktorí ich nechajú kaziť meno firmy aj náladu zákazníkom. Môžete namietať, že nejako si zarábať na živobytie musia, ale tu by som argumentovala tým, že Bratislava nie je hladová dolina a vždy sa dá nájsť job, pri ktorom je kontakt s ľuďmi viac menej minimálny.
Príklad: po dvoch mesiacoch som sa vybrala do školy. Potrebovala som jeden kus podpisu od niekoho ehm ehm kompetentného a jeden kus pečiatky. Na počudovanie som toto všetko zohnala v rekordnom čase (asi niekto tam hore chce, aby som na moji alma mater spomínala s láskou) a tak som bola veľmi spokojná. Nuž, ale nič nie je ideálne. Dotyčný podpísaný a opečiatkovaný dokument totiž potrebujem naskenovať a vo formáte JPEG uploadnuť a odoslať (to je jedno kam). A tu sa objavil problém. Spolu s mojou úžasnou kamarátkou B. sme sa teda vybrali do kvetinkového copy shopu (či ako to nazvať), ktorý sa nachádza priamo v budove školy. Tam sa nás so znechuteným výrazom ujala teta predavačka (či ako ju nazvať) a že teda ona nám s tým pomôže, keď sme ju tam už prišli otravovať. Ja sa síce necítim ako technické drevo, ale predsa len, čo skener, to iný systém, a čo počítač, to iné finty. Tak to teta teda začala skenovať. Celé skenovanie trvalo dosť dlho. Myslím, že tak 15 minút. Potom si odo mňa otrávene vypýtala médium, na ktoré to teda chcem akože uložiť. Do dierky som strčila USB kľúčik mysliac si, že po pár nevyhnutných klikoch bude po procedúre. Ale kdeže! Teta mi to síce uložila, ale potom sa vzdialila do opačného rohu miestnosti, kde musela smskovať (tak ako to robí vždy, keď tam prídem a má plný obchod ľudí). Tak som si povedala, že ešte skontrolujem, či sa mi uložilo všetko ako má. Vtedy som prišla na to, že mi to tetuška uložila vo formáte TIF (či ako sa to oné). Tak sme teda začali s B. maturovať nad tým, ako to zmeniť.

Dotyčný počítač bol celý akýsi spomalený a odmietal spolupracovať, tak asertívna B. schmatla prvého sympaťáka a požiadala ho o pomoc. Ten nám ochotne vysvetlil postup a ešte sa aj usmieval a pekne voňal (darmo, jar na mňa fakt pôsobí). Tak sme teda urobili všetko ako bolo treba a čakali sme, kým dotyčný lenivý počítač urobí, čo má, keď v tom bzz bzz, seklo. No tak sme skúsili znova. Fešák mal zjavne dosť času, pretože sa môjmu dokumentu venoval ako keby bol jeho vlastný. B. musela odbehnúť, tak ma tam s ním nechala samotnú.

Chalan bol skutočne očarujúci a trpezlivý, keď sme tam s tým šachovali už dobrú pol hodinku, tak tetuša doesemeskovala a dovalila sa k nám so slovami: „Čo to tu vymýšľate? Ako ste si to uložili?“ Tak som jej odpovedala, že som to chcela v JPEG ale sa mi nedarí a ona ma s otráveným úškrnom dorazila: „No, ale to vám tu nepôjde. Na to nemáme blablalba(nepamätám, čo konkrétne na to nemajú).“ Tak som jej pekne poďakovala. Zaplatila som (aj keď neviem za čo) a odišla s tým, že si to skúsim prerobiť v práci. V práci som strčila kľúčik do správnej dierky a potom som už len ďakovala adminovi, že máme fungujúci a aktualizovaný antivirák. Toľko vírusov, koľko som mala na kľúčiku by som nenazbierala ani na prechádzke po nemocnici počas chrípkovej epidémie. Tak som sa na to vybodla a obrátila sa na spoľahlivých kamarátov Loleka a Boleka.

Nabudúce sa na kamarátov asi obrátim rovno, pretože u nás to je ešte stále tak, že za služby síce platím, ale niekedy tie služby jednoducho nedostanem. A ak áno, tak k nim dostanem aj nejakú malú „pozornosť“ napríklad v podobe zásoby vírusov.

Nabudúce o tom, ako som bola s Upííírkou pizzerii v Avione (alebo o tom, že drzosť a nekvalitné služby môžu dosiahnuť skutočne nevídaných rozmerov).