Študentská jebóza, soľ a pleseň

Nerieš, nepremýšľaj, ser na všetko a uč sa, milá Pecosita. Prosím ťa pekne v mene zachovania psychického zdravia tvojho aj tvojho okolia.

Dnes je deň Blbec. Odkedy som vstala všetko čo spravím, poviem, napíšem je zle. Môžem sa vyhovoriť na počasie, na málo spánku, na nezáživné štátnicové otázky, ale nebudem to skúšať. Proste mi statočne zadrbáva (a to ani nepapám také isté tabletky ako Charlottka).

Zobudím sa na vŕtanie (do prdele, prečo vždy vŕtajú práve vtedy, keď potrebujem spať, lebo som sa učila do rána?). Tak sa nasratá poberiem do kuchyne, že si spravím smrťáka a pôjdem pokračovať v šprtaní. Kafe som si síce spravila, ale oblejem ním práve šprtanú otázku číslo 30: Transnacionálne korporácie a ich vplyv na vývoj svetového hospodárstva. Písmo sa krásne rozpíja, zvýraznené časti stvoria strašidelný ružovo žlto zelený obrazec. Budem mať z neho nočné mory ešte roky. Hreším, nadávam, suším to fénom, snáď z toho ešte niečo bude. Musím variť novú kávu a na milión percent tú otázku na štátniciach tasím.

Zapínam komp. Chyba. Zamotám sa do diskusie len preto, že sa mi nechce šrotiť, dovolím si nesúhlasiť a potom sa dozviem, že som hysterická, urazená, infantilná a neviem ešte čo (no, nič nové pod slnkom, ale áno, opakovanie matka múdrosti a treba mi osviežiť pamäť). Zatváram všetky okná, a snažím sa do hlavy dostať čo to o finančnej kríze v novoindustrializovaných krajinách juhovýchodnej Ázie, keď začujem, ako mi škvŕka v bruchu. Oujé, moja milá, zabudla si sa najesť. Otváram chlebník a čo ma tam čaká? Plesnivý chlieb. Nádhera. Tak ho hodím do koša a chuť si nechám zájsť, resp. nahradím plesnivý chlieb kúskom Enciánu.

Sadám k učeniu. Japonsko je celkom fajn téma. Zaibacu, keirecu, éra Meidži... Nááájs. Počujem kroky, hlasy, Rick sa vrátili z práce. Do kríčka jahodového, to už je toľko hodín? Koľko vlastne je? Kukám na komp, lebo hodinky nevediem a tam mi na Gmaili svieti Reedov status: Pecosita nevie vynášať smeti...a ešte čosi k tomu. Za normálnych okolností by som si ja dala status podobne vtipný, ale v danom rozpoložení a pri mojej výbušnej povahe o sile pár ton semtexu nabehnem k nemu do izby, zaklopem, v zápätí sa zháčim, otočím na päte a zdrhám naspäť do svojej komôrky. Lenže Reed zaťuká a pýta sa, čo sa deje. No a vtedy milej Pecke rupnú nervy už nadobro. Začnem neartikulovane blabotať čosi o tom, že mám stres, nezvládam sa učiť a ani upratať poriadne a ... už ani neviem čo. Reed to vzdá, zatvára dvere a ja sedím na stoličke, ruky v dlaniach a plačem. Slzy mi nezadržateľne stekajú po tvári zhruba pol hodiny. Vzlyky nedokážem zastaviť. Tak to vzdávam a radšej sa poriadne vyrevem.

Trochu sa mi uľaví. nabehnem do kuchyne, ospravedlním sa Reedovi. Z očí mi stále strieka slaná tekutina, ale už sa cítim lepšie. Chalani to tuším chápu (vďaka, vďaka) a tak mi naberú z veľmi chutnej a dobrej a výživnej polievky, ktorú cez víkend navaril sám Nick (bez Reedovej pomoci). Jedló! A bez plesne! To mi asi chýbalo. Pri papaní rozoberáme teóriu veľkej spotreby toaletného papiera v našej domácnosti za posledný týždeň a iné chutné záležitosti. Plné bruško, čistejšia hlava. Môžem študovať. Teda až po tom, čo si šľahnem pohárik bechera na uvoľnenie.

Uff. Už aby bolo zajtra. Alebo radšej o mesiac. Alebo radšej o pol roka. Chcem titul. Chcem vedieť, čo ďalej. Zostať pracovať tam, kde som teraz? Ísť niekam inam? Hľadať? Snažiť sa predať? Som dosť dobrá? Zostať v hlavnej dedine, alebo skúsiť zahraničie? Stihnem sa našprtať tie hromady informácií a nespravím si trapas pred komisiou? Nesklamem našich? Nesklamem sama seba? Neporazí ma z toho všetkého?

Prepáčte všetci, čo so mnou prídete do styku v budúcnosti veľmi blízkej. Neberte ma vážne, nevšímajte si ma a keď uvidíte, že sa správam divne, objímte ma/prefackajte (nehodiace sa škrtnite) a potom sa radšej vzdiaľte do bezpečnej vzdialenosti. Pár dní zvládneme, no nie? A potom...potom bude dobre.