I can feel

Dojem je sviňa a pocit, že niekto si o vás myslí niečo, čo nie je pravda, nie je vôbec taký zlý ako pocit, že niekto si o vás myslí niečo, o čom vy ani len netušíte!

Moja časť tohto blogu je v poslednej dobe do neba volajúca všednosť. Všednosť v tom význame, že sem napíšem pár riadkov o tom, ako fičím, čo sa darí alebo nedarí a tak... Okrem jedného vyznania, som v podstate úplne vylúčil z blogovania city. Mám totiž dojem, že článkov o rôznych duševných rozpoloženiach sem pribúda aj bez môjho pričinenia. Na druhej strane, po akomkoľvek nadpriemerne pozitívne ladenom poste nasleduje všeobecná reakcia „ty nič nevrav, ty už máš všetko, čo si hľadal, keby som na tvojom mieste, mám sa inak“.

Je čas odblogovať...

To, čo sem píšeme, vyvoláva v čitateľovi rôzne pohľady na jednotlivých členov fantastickej štvorky. Nechcem a ani nebudem odhadovať ich obsah, aj keď pohľad niektorých čitateľov mi leží na srdci.

Je zrejmé, že len ja môžem vedieť, ako sa cítim a čo ma štve, čo mi je ľúto, čo ma poháňa a na čo začínam kašlať, pretože ma to už nebaví.

Ako sa cítim

Ako keď niekto rieši niečo o mne ale bez mňa. Jeden sa chytá každého slovka, ktoré poviem, alebo ma ignoruje. Druhý mi prekáža svojím teatrálnym prístupom typu „biiiig space queen“. Tretí sa so mnou rozpráva úplne normálne, no niečo mi tam nesedí. Štvrtý si zo mňa urobí dlžníka svojej nepozornosti. A piaty hádže trápne poznámky na základe toho, čo počul od tretieho. Našli ste sa? Nevadí!
Jasné, že sú aj takí, ktorých prítomnosť a prístup ma vôbec nenúti nad niečim podobným rozmýšľať. Mám sa vzdať „prvých piatich“?

Čo ma štve

Vie ma nasrať, keď sa niekto hrá na princeznú. Vie ma nasrať, keď ma niekto volá „usadlina“ len preto, že... Vlastne ani neviem prečo. Nemienim nad tým špekulovať, lebo by sa dotyčný ešte mohol cítiť dotknutý, hoci moje city sú mu asi... ukradnuté? Vie ma nasrať, keď čísi „najlepší kamarát“ z pohľadu kamaráta „najlepšieho kamaráta“ tejto definícii nezodpovedá a ostáva len dúfať, že sa už nikto nesklame. Vie ma nasrať, keď niekto pózuje ako znalec ľudí a „každého hneď prekukne a vyzná sa v ňom“.

Čo mi je ľúto

Okrem toho, že si návzajom ubližujeme a dovoľujeme robiť zo seba sluhov, neľutujem v tomto smere nič. I tak je to príliš!

Čo ma poháňa

Berú ma ľudia, s ktorými sa poznám roky – oveľa dlhšie ako s tými prvými, druhými, či piatymi. Z ich strany takýto prístup necítim. Oni mi nešpliechajú do tváre drísty typu „zmenil si sa“, „ja som iný ako ty“ či „mám iné priority“. Poháňa ma moja citová rozhodnosť. Hoci akúkoľvek inú rozhodnosť postrádam, viem presne, kedy a kde treba zavrieť alebo privrieť tie-ktoré dvere.

Na čo začínam kašlať

Za posledný mesiac začínam rozhodne privierať dvere. „Od epochy označovanej viacerými historikmi ako „opekačka“ alebo tiež „veľký tresk“ sa datujú početné výkyvy vzťahovej krivky.“
Netvrdím, že som úžasný, nad vecou a mám absolútnu pravdu. Len prestávam brať nepriamo-úmerný ohľad. Ohľad je skvelá vec, ale nikdy by nemal mať neúnosný dopad na ohľad berúceho. Je to niečo ako prirodzený výber? Možno po určitom čase dôjdeme k bodu, kedy úplne spoznáme osobu, s ktorou sme v kontakte a v tom sa rozhodneme, či chceme alebo nechceme mať ďalej niečo spoločné. A možno nemusí prísť absolútny zlom, ale stačí zmena statusu, iný level, no určite nie upgrade.

Máte podobný pocit?