Pecka v Salzburgu 2.

Nedeľa 8.júla 2007

S B. sa mi spalo skvele. Ten jej vlastnoručne vyrobený vankúš by si mala dať patentovať a predávať za ťažké prachy prostredníctvom Teleschoppingu. Určite by mal väčší úspech ako matrac Dormeo. Raňajky sme dali v centre v mekáči. Viem, žiadna romantika ani invenčnosť, ale tak...raz za čas môžeme byť neoriginálne. Treba skonštatovať, že pomalšiu obsluhu v pobočke (či ako sa správne nazýva táto jednotka vo franchisingovom jazyku) „umasteného koncernu“ sme ešte nezažili. Kočka pri pokladni jednoducho mala čas. Veď nedeľa, nie? Väčšina Rakúšanov nemaká, tak sa ani ona nepretrhne. Asi by som tam mala poslať na stáž Duška. By ich naučil...

Vlak do Salzburgu bol narvaný na prasknutie. Prešla som ho od začiatku takmer do konca. Nakoniec som našla voľné miesto. S úľavou som usadla a tešila sa, ako si užijem cestu a dočítam Bestiář. Moja radosť však veľmi rýchlo zašla. A to konkrétne v momente, keď si ujo sediaci vedľa mňa zapálil svoju prvú cigaretu (prvú asi z desiatich) a ja som si všimla, že sedím vo fajčiarskom vozni. Stáť sa mi dve hodiny nechcelo, tak som si povedala, že to vydržím. Ale asi som sa mala radšej postaviť, lebo potom si zapálila aj zamračená kočka s veľmi zlou pleťou sediaca vedľa mňa z druhej strany zajedajúca každý šluk mastným rezňom zabaleným v alobale aj týpek, čo sedel oproti nej. Z vlaku som vyskočila, keď ešte ani nestál, vyúdená ako fajná maďarská klobáska. Keď hovorím o našich južných susedoch, nedá mi nespomenúť: Ešte počas raňajok mi zavolal Roland, maďarský kolega, ktorému som vyzdvihla kľúče, ale akosi mi nedal vedieť, kedy ráči doraziť. Nuž a dorazil asi tak štyri hodky predtým, než som mala doraziť ja do Salzburgu. Nevadí. Nakoniec sme sa stretli na intráku zistiac, že o hodinku máme byť kdesi nevedno kde na zápise. Mali sme len adresu, v nedeľu bolo okolie internátu ako aj intrák samotný vcelku vyľudnené. Roland našťastie prišiel autom, tak ma doň naložil, po ceste sme vyzdvihli ešte dvoch Slovákov (Janku a Miška) a začala pravá sranda. Blúdili sme. Točili sme sa dookola ako psík, čo naháňa svoj vlastný chvost. Tesne, ale predsa sme ten zápis stihli. Išlo o to, že si nás potrebovali odfajknúť, že sme teda dorazili. Trvalo to asi tak päť sekúnd, ale tak, za tú srandu a Rolandovo hlasné bázmekovanie to stálo.

Pondelok 9. júla 2007

Roland bol milý. Zaviezol nás do školy, kde nás mali otestovať, aby nás mohli zaradiť do skupín. Dosť dobre hovorí po nemecky, cítim sa pri ňom ako najväčší jazykový lúzer na svete.

Test bol zaujímavý. Sto otázok. Prevažne gramatika. Niečo som po tých miliónoch rokov, čo sa nemčinu učím vedela, niečo som tipla. Asi 80 ľudí potom podľa testu rozdelili do ôsmich skupín. Skoro som odpadla, keď moje meno prečítal milý starší profesor medzi prvými. Nie, prvú nemenovali skupinu úplných začiatočníkov, ale práve naopak, grupu najlepšiu. So mnou v skupine sú aj Miško a Janka. Asi mali pri opravovaní slabosť pre Slovákov (Aj keď skôr mám pocit, že na našich školách sa jednoducho výborne naučíte gramatiku, o hovorenom jazyku radšej pomlčím, teda najmä v mojom prípade. Také koktanie, aké som ja schopná zo seba dostať, keď sa mám vymáčknuť po nemecky ste asi ešte nezažili.) Prekvapko číslo dva bolo, keď sme zistili, že Roland, ktorý melie nemecky ako keby sa tu narodil, je v skupine o stupeň nižšej. Myslím, že aj on sa v duchu smial, keďže mal predtým tú česť so mnou skúšať v nemčine komunikovať.

Stále prší.

Streda 11.júla 2007

Dnes začalo pršať až o deviatej večer. Skvelé. Nemusela som vyťahovať môj dáždnik po babke (ella, elláááá). Včera sme s Jankou zmokli pri prechádzke v meste. Moje čierne lakované topánočky sú síce fakt pekné, ale voda sa im nepáči. Pustili farbu a moje nožičky teraz vyzerajú ako keby som pol roka len po sadziach chodila. Kom kom kominár... Ale keď tak na to teraz kukám, tak to vyzerá skôr tak, že sa mi smola lepí na päty...Cez víkend sa má vyčasiť a majú byť tropické horúčavy. To bude skutočne krásne vyzerať. Nové takmer neviditeľné zlaté sandáliky a v nich čierne prsty. Skúšala som všetko možné. Pleťovú vodu s obsahom alkoholu, krémy, píling, pemzu, nič nepomáha. Deriem si nohy a zajtra si asi kúpim Domestos, alebo radšej Cilit Bang. Ten zvládne všetko. Už nebudem mať problém s čiernotou. Budem mať namiesto mojich chutných bacuľatých chodidiel len pekné bielučké kostičky.

Na kurze sme dnes točili prevažne o Mozartovi. Čítali sme nejaké listy, čo písal svojej vzdialenej sesternici, do ktorej bol zaľúbený. Dozvedeli sme sa, že milý mladý Wolfgang bol teda pekné prasa. A možno to vtedy bolo v móde písať nádejným milenkám o tom, ako sa dobre (s prepáčením) vysral, a ako sa teraz najedol, tak za chvíľku bude musieť končiť, lebo sa bude musieť ísť vysrať znova. Samé Scheisse, Schwanz, Arsch a zasa Scheisse. No nádhera. Tak som si šla po hodine odfotiť jeho sochu, ktorá stojí uprostred najväčšieho námestia. Vyzerá tam elegantne.

Je pol desiatej. Sedím na posteli, pijem Radler s bazovou príchuťou (mňáááám), zapíjam ho kávou s mliekom a zajedám to broskyňou (nie, nie som tehotná a nebojte, mám vlastné WC). Premýšľam o tom, či v kuchyni kuchynisku, s ktorou mám spoločnú stenu (konkrétne tú, pri ktorej je posteľ), bude dnes v noci zasa bujará party a ja sa budem snažiť o štvrtej ráno zaspať tak, že si do uší narvem vatové tampóniky a pustím si svoju aspoň o niečo menej tuctuc muzičku a pri tom všetkom premýšľaní, zapíjaní a zajedaní zasa ťukám do offlinu.

O tunajšej byrokracií napíšem len toto: Už tri dni sa snažím vybaviť ten account, čo potrebujem na to, aby som sa na izbe mohla napojiť na net. Posielajú ma od dverí k dverám, pričom každé spomínané dvere sa samozrejme nachádzajú na opačnej strane mesta. Myslím, že tá byrokracia je nekonvenčný nástroj na spoznanie mesta. Tak ma teda posielali z úradu do úradu, až kým som sa dnes neocitla tam, kde som moju púť začínala. Vzdávam sa. Pôjdem do internet café a tam vám to postnem. Celkom srandovný je ale fakt, že tetuša, čo nám zabezpečovala ubytko mi neodpísala na mail, čo som posielala kvôli pripojeniu, ale dnes poslala E-MAIL s tým, že zmena plánu. Odubytovať sa MUSÍME o deň skôr, než bolo pôvodne povedané. Našťastie som dnes mrkla do knižnice a vo veľmi zvláštnom programe na browsovanie som si stihla mrknúť maily. Inak by ma asi prišlo vysťahovať nejaké násilné komando. No, logika mi síce uniká, ale tak...študujem Kulturunterschiede v praxi.

Začala som čítať nového Viewegha. A hneď na prvej strane píše: „Náhoda je způsob, jakým Bůh anonymně vykonává zázraky...“Pekné. Čo na to povie Matilda?

Mala by som sa asi učiť. Zajtra máme prvý priebežný test. Ha ha ha. Jáááá už som na také čosi asi fakt stará.

Štvrtok 12.júla 2007

Test bol smiešne ťažký, som to otipovala celé.

Sranda, Miško bol včera na tom istom mieste kvôli netu ako ja a jemu account vytvorili. Diskriminácia? Ale bol taký zlatý, že mi poskytol prihlasovacie údaje, takže som sem tam online. Ale nemienim to preháňať, predsa len, mám pocit, že potrebujem oddych.

Ako to tak čítam tu v blogosfére, a súdiac aj podľa toho, čo sa mi v poslednom čase stalo, mám pocit, že je o vzduchu nejaká veľká guča negatívnej energie a neviem, z čoho pramení. Ľudia sú nasratí, prevažne na seba navzájom. Nepovedia si to do očí. Šíria sa fámy rôzneho druhu. Veci sa nafukujú. Vznikajú dohady, nedorozumenia, zbytočné negatívne emócie. A potom sa nestačím čudovať, čo sa o sebe všetko nedozviem. Rozprávky tisíc a jednej noci sú šuvix. Ale chápem. robím to podobne. Bojím sa povedať, čo ma trápi, čo mi vadí, čo sa ma dotklo. Obávam sa reakcie. Nechcem zbytočne mútiť hladinu, nechcem stále riešiť, nechcem kaziť chvíľku, snažím sa brať ohľady, lenže nejako sa mi zdá, že čím lepšie niekomu chcem, tým horšie to dopadne. Asi sa na všetko vykašlem. Bohužiaľ to asi nepomôže. Problémy človeka dostihnú, nezmiznú, keď sa zametú pod koberec. Nezmiznú, keď sa tvárime, že neexistujú, práve naopak. Udrú nás priamo do tváre vtedy, keď to najmenej čakáme s intenzitou nevídanou a často neadekvátnou. Na to som prišla už dávnejšie, ale udalosti posledných dní mi tento fakt pripomenuli.

Už nikdy sa nebudem čudovať nad tým, kto preboha vymýšľa telenovely a seriály typu Beverly Hills. Realita je niekedy ešte absurdnejšia.

A ešte som prišla na jednu vec. Som jednoduchá. Som obmedzená. Totálne blbá. Prečo? Lebo asi nikdy nepochopím, prečo si ľudia robia navzájom zle. Čo im to dáva do života? Čo si z toho odnesú? Robia to vôbec naschvál, alebo je to spôsobené len rozdielnym pohľadom na veci? Prečo nie je všetko ružové, ako pozadie tohto blogu?

Zjavne tu mám priveľa voľného času. Končím s premýšľaním. Aspoň pre dnešok.

Chlapci zajtra letia do teplých krajín, teda...ehm, tak to Reed napísal v smske ;). Tak prajem šťastlivý let. Piatka trinásteho sa nebojte. Ja som tak letela kedysi dávno cez oceán a žijem ;).

Vaša Pecka