Že čo a ako?

V poslednom čase dostávam pomerne často otázky typu, ako žijem, čo robím, s kým bývam, ako sa býva a či som spokojná. Ďakujem za záujem aj napriek jemnému zakapaniu tohoto blogu (čo chlapci určite čoskoro napravia, však?). Tak teda, že čo a ako? No, takto:

Žijem si veľmi fajn, aj keď sa dosť badateľne teším na jar (to ale asi všetci). Som asi divná, lebo chodím rada do práce, aj keď sa z nej vraciam dosť vyšťavená. Ale to nie je tá podstatná informácia, ktorú chcem týmto postom sprostredkovať. Bývala som s fajn partiou, a teraz bývam tiež s fajn partiou (aj keď úplne iného druhu). Dovoľte mi, aby som vám predstavila členov mojej novej domácnosti.

Iggy je náš chlap. Preto ho musím spomenúť ako prvého. Už ste si tu o ňom mohli čo to prečítať. A stále je rovnako skvelý. Ideál (sám o tom často a rád hovorí). Vie nás dostatočne schladiť, keď sme až príliš ženské a riešime. A vie nás aj dostatočne povzbudiť, keď treba. Po novom už aj pre mňa aktívne balí chlapov v krčme... No nekúpte ho. Teda pardón, neľúbte ho.

Iggyho ľúbime všetci, ale najviac Mo. Mo je jeho nádherná a šikovná okatá priateľka a naša spoločná spolužiačka z výšky. Prvá, ktorá chápe, že sme s Iggym kamaráti (zdá sa že nežiarli) a prvá, ktorá si ho (podľa môjho skromného názoru) zaslúži. Najviac ma berie jej veta smerovaná k Iggymu: "Nabudúce, keď pôjdeš byť vtipný, upozorni ma vopred."

Iggy a Mo sú prototyp harmónie a romantiky v praxi. Ruže minimálne raz za týždeň, prekvapenia, raňajky a večere v posteli. Šampanské vo vani. Čo vám budem hovoriť. Mňa zvyknú ľudia obviňovať, že som romantička. Na toto sa ale fakt nechytám. Ja už ani nemusím telku a romantické filmy pozerať. Mám to doma a naživo (otázne je, či to neskresľuje moju predstavu o realite, ale nech). Hurá! A nezabúdajú ani na zvyšok našej domácnosti. Keď som sa naposledy vrátila zo služobky, (Valentín strávený osamote vo veľkej prázdnej posteli nóbl hotela s výhľadom na more) na stole ma čakalo čokoládové srdiečko a lístoček s vyznaním. Potešilo neskutočne.

Liblinček náš je Ivanko. Ivanko má nádherne chytľavý smiech, veľké srdce a dar perfektnej nedochvíľnosti v osobnom živote. Mešká úplne vždy. Vstáva prvá a všetkým nám varí kafe a pripravuje raňajky. Praktizujeme dlhé nočné rozhovory s pohárom vína, plechovkou piva alebo hrncom čaju v mojej posteli. Jaj a zabudla som poznamenať. Ivanko je žena. A nie len tak nejaká. Ale žena skvelá, dospelá, ale správne šľahnutá (šibnutosť máme spoločnú). A ešte k tomu pozorná. V jedno ráno mi volala do práce: "Čau Pecositka, mám pre teba darček, nepoviem čo. Maj sa pekne." Tak a bolo. Chrobák v hlave, že čo to akože má byť? Do večera však chrobák zaspal. Keď som sa vracala domov, mrzlo. Nepotešila ma predstava namrznutých okien na vozítku vzhľadom na fakt, že som lenivá ako voš a namiesto toho, aby som si kúpila škrabku na zamrznuté okná za pár korún, chodím každé ráno z domu s fľašou horúcej vody, aby som mala aspoň aký taký priezor a nenabúrala zasa (o tom inokedy). Celkom sranda je, keď sa doma nenájde plastová fľaša a ja potom vodu nosím vo vínových a tie skladujem na zadnom sedadle. Ale späť k historke. Prišla som domov, Ivanko akurát dačo kuchtila. V tom sa chrobák zobudil a pýtal sa na darček. Ivanko elegantne vytiahla krásnu zelenú škrabku so slovami: "To aby si už ráno nechodila ako agent s teplou vodou..."

Takže takto si ja žijem, takto si bývam a takto sa teším z maličkostí. A čo vy? Čo a ako?