Druhá časť sa píše, keď nepomáhajú ani krížiky a krúžky.
...keď sa rátajú minúty... čo minúty! ...sekundy záverečných príspevkov konferencie.
...keď v hlave víria obrazy „gýčových“, no napriek tomu dych vyrážajúcich miest.
...keď v ušiach doznievajú tóny všetky možné vnemy ohurujúceho kabaretu, z pamäte chuťových pohárikov sa vytráca spomienka na úžasné menu z BOBIN´O a na tvári ostal už len tieň dotyku bujného poprsia parížskeho transvestitu, pri spomienke na ktoré aj vnady našej Pecosity sú len tými, v úzadí košiara zblúdilými, kozičkami.
O pár hodín odlietam, no toto mesto „ide so mnou“, aby som mal zámienku, že ho raz musím vrátiť tam, kam pôvodne patrí. I keď na mňa pôsobilo vždy priam odpudivo, povýšenecky, obnosene a dalo sa zniesť len ako pozadie príbehov patriacich Amelie a Satine, som unesený.
4 komentáre:
je toto mozne? uz aj gay ma spomina v suvislosti s vnadami.
ale inak pjeeekna momentka :)
no, unesená som aj ja :)
Tak mňa by tam mohol tiež niekto "uniesť" :)
Velmi sa tesim na buduci rok sa tam chcem uniest tiez. Chystame sa s manzelom a vezmeme aj matky. Take male rodinne sare. :)
Zverejnenie komentára