Ťažká symbolika alebo Slepá ulica

Myslela som si, že presne viem, kam smerujem. Vedela som, že tá cesta nebude jednoduchá, mala som dosť jasnú predstavu o prekážkach, ktoré ma na nej môžu čakať, ale odhodlala som sa.

Cestu som si užívala. Niektoré momenty boli doslova čarovné (a to hovorím bez nejakého zveličovania). Prišli aj menej krásne časti, ale to už k cestám tohoto druhu patrí. Mnohé nepríjemné zákruty snažiac sa nevnímať hlboký zráz vedľa cesty som síce prešla so stiahnutou ritkou, ale bez nejakej vážnejšej ujmy. Výtlkom a jamám som sa snažila vyhnúť, tie, ktorým som sa vyhnúť nezvládla mnou trochu zatriasli, ale neprinútili ma zastaviť. Bola som na moju povahu až podozrivo pokojná. Veď moje ešte stále zimné pneumatiky toho už dosť prežili, zvládnu aj toto.

Rádio sa v kopcoch správalo zvláštne, chvíľku hralo úplne čisto. Songy, ktoré môžem, ktoré mi robia radosť, ktoré si falošne a nahlas pospevujem. Miestami však začalo nepríjemne šušťať. Snažila som sa nevnímať ten nepríjemný zvuk s vedomím, že keď prejdem ďalší kilometer, zvuk bude opäť čistý. Blížila som sa tam, kde som chcela byť. S istotou som odbočila na úzku cestu, keď som si uvedomila, že toto nie je to miesto, kam som sa chcela dostať. Rádio začalo hučať tak, že mi skoro praskli bubienky. Chcela som ho vypnúť ale dobrú chvíľu úplne ignorovalo môju vôľu aj bolesť, ktorú mi ten zvuk spôsobuje. Pri tom hluku som sa uistila, že tu to veru nespoznávam. Zastavila som. Poobzerala som sa okolo seba a zistila, že môj cieľ presvitá spoza stromamov o uličku vedľa.

Pamätala som si, že za mnou je veľký priestor na cúvanie, široko ďaleko nebolo ani dušičky, tak som zaradila spiatočku a dupla na plyn s pocitom, že už sa len otočím a som na mieste určenia. Zrazu som počula ranu, pocítila náraz. Do prdele! Posunula som sa o pár metrov vpred, otočila volantom a vycúvala, tento krát už s istotou.

Za sebou som nechala skrivenú značku "Slepá ulica", ktorú som predtým z nepochopiteľných dôvodov nevidela a na zadnom nárazníku mi zostal riadne hlboký šrám. Viete, nie len po povrchu laku, ale taký ten hlboko do plechu, ktorý keď nedám čoskoro opraviť, tak začne hrdzavieť a ktovie, či sa tej hrdze potom budem vedieť zbaviť inak, ako výmenou celého nárazníka.